Grandslamový turnaj je v istom zmysle medzinárodným vlastníctvom. Medzinárodná komunita túži vedieť, kto je najlepší v tom či onom odvetví športu či inej ľudskej aktivity. Je, či to chceme a či nechceme, v ľudskej povahe sa týmto vzrušovať, píšu o tom tisícky novinárov, diskutujú o tom stámilióny ľudí či robia na tom miliardový byznys desiatky televíznych spoločností. Tie grandslamové turnaje sa hrať niekde musia a hrajú sa z historických dôvodov v štyroch krajinách, ktorým toto privilégium prináša obrovské, priame i nepriame, zisky. Na oplátku by človek od týchto krajín očakával, že zabezpečia aj po formálnej stránke medzinárodný štatút týchto turnajov. Zamestnanci CERNu napr. taktiež profitujú z mnohých privilégií vyplývajúcich z medzinárodného štatútu svojho zamestnávateľa. Podobne diplomati, a to bársakí, cestujú na špeciálne pasy a nie sú prehliadaní na letisku. V tejto súvislosti považujem za absurdné, že medzinárodná komunita, hoci aj nie v predstihu, ale trebárs aj "za pochodu", nezareagovala na vzniknutú situáciu okolo Novaka Ђоковићa a dovolila, aby pätnásťročný historický boj troch velikánov tenisu bol okyptený a svetová jednička sa musela iba v televízii prizerať, ako Nadal valcuje konkurenciu. Z tohoto hľadiska považujem vyhostenie Novaka Ђоковићa za hanebnosť, ktorá paradoxne padá viac na vrub medzinárodnej politickej scény, než tej austrálskej (ktorá si v istom zmysle "prirodzene" prihrievala svoju politickú polievočku). Uvidíme, ako sa budú veci vyvíjať ďalej, ale mám pocit, že keby bol možnosti hrať zbavený Federer a nie Ђоковић, medzinárodná politická komunita by vedela zjednať nápravu...
