O modernom sofizme

Zamýšľam sa nad aplikovanými spoločenskými vedami

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Kedysi v Aténach slávny Sokrates i jeho žiak Platón kritizovali intelektuálny život vo svojom meste. Na jednej strane im vadili teológovia, ktorí na svet nazerali predpojato a dogmaticky a na druhej strane im prekážali tzv. sofisti, ktorí sa živili vzdelávaním mládeže túžiacej po úspechu v politickom boji. I kňazi i sofisti pritom zarábali veľké peniaze, tých prvých kŕmili Aténčania z tých istých príčin, z ktorých veriaci kŕmia svojich duchovných aj dnes a tí druhí si plnili kapsu podobným spôsobom, akým si ju dnes plnia rôzni poradcovia na komunikáciu radiaci futbalistom, hercom a či princovi Charlesovi. Vskutku, i kedysi sa oplatilo a i dnes sa oplatí vedieť ako rečniť, aby sa to verejnosti páčilo i kde čo treba povedať, aby človek nevyzeral ako sebec, márnivec a či hlupák. Neprekvapuje nás teda, že celebrity radi siahnu hlbšie do kapsy, aby si vylepšili svoj imidž.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dnes sa na moderných sofistov (ako budem volať pre potreby tohoto blogu odborníkov na imidž a praktickú komunikáciu) pozeráme vcelku cez prsty. Pravda, ich zárobky im čiastočne kompenzujú nepríjemný pocit z povýšených pohľadov etablovaných spoločenkých vedcov, ale mnohí z nich by určite stáli o viac intelektuálneho uznania, keďže vyznať sa v ľudských dušiach a náladách más sa nedá bez talentu, skúseností i tvrdej práce. Dnešní spoločenskí vedci však vyčítajú moderným sofistom v podstate to isté, čo kedysi Sokrates a Platón ich antickým predchodcom, a totiž že sa často uchyľujú k demagógii, že prebúdzajú u más či už nízke pudy alebo povrchné emócie, a, čo je najdôležitejšie, že im nejde o pravdu ako takú, ale svoje znalosti naopak často využívajú na jej potlačenie.

SkryťVypnúť reklamu

Kým Sokrates, Platón a po nich aj Aristoteles si vytýčili za cieľ poznávať spoločenské ale aj prírodné zákonitosti s cieľom hľadať pravdu pre ňu samu a nie pre spoločenské výhody, ktoré jej znalosť môže priniesť, mám pocit, že dnešní spoločenskí vedci sa tomuto antickému ideálu vedeckej čistoty značne spreneverujú. Povedané inými slovami, kým Sokrates, Platón a ich učedníci mali nad dávnymi sofistami morálne navrch, o ich dnešných dedičoch filozofoch sa to už nedá tak jednoznačne povedať. Problém je totiž v tom, že dnešní filozofi sú natoľko pyšní na bezosporu noblesné Sokratove pohnútky, ktoré stáli pri vzniku ich disciplíny, že túto noblesu strkajú i tam, kam nepatrí a de facto ju uprednostňujú pred pravdou. Vskutku, kým napr. Aristoteles vo svojej Etike Nikomachovej mnohými trefnými pozorovaniami odhaľuje skutočnú ľudskú povahu s jej cnostnými i menej vznešenými črtami, súčasní filozofi vykresľujú človeka a spoločnosť ideologicky, tj. robia ich krajšími než akými sú v skutočnosti a, čo horšie, navrhujú riešenia nahromadených spoločenských problémov vychádzajúc z vykonštruovanej ideálnej predstavy, akými by ľudia mali byť a nie z toho, akými naozaj sú. Dalo by sa teda povedať, že dnešní etablovaní spoločenskí vedci sa odchyľujú od pravdy, podliehajúc idealistickým fantazmagóriám, kým moderní sofisti pravdu poznajú, ale ju zneužívajú.

SkryťVypnúť reklamu

Existuje nejaká zlatá stredná cesta intelektuálneho myslenia, ktorá by pravdu o povahe človeka zároveň odhaľovala a pritom nezneužívala? Samozrejme, že existuje, veď Aristoteles písal týmto štýlom. Prečo sú teda dnes filozofi natoľko idealistickí a nenasledujú svojho veľkého predchodcu? Podľa môjho skromného názoru medzníkom, ktorým sa začala ideologizácia filozofie, bolo Machiavelliho dielo Vladár. Nie, Machiavelli sám nič neideologizoval, práve naopak, písal o ľuďoch surovú a krutú pravdu, lež tá pravda sa týkala na rozdiel od pravdy Aristotela aj tých najmocnejších. A toto vadilo a vadí. Veď mocným tohoto sveta nesmierne záleží na tom, aby vyzerali ako nezištní dobrodinci ľudstva a nie ako po moci bažiaci vlci. Machiavelli ich pritom odhalil viac, než by chceli, takže mocipánom poplatní kritici na ňom dodnes nenechajú nitku suchú, zároveň však vladári počas stáročí Machiavelliho diskrétne študovali a držali sa jeho rád (často až groteskným spôsobom ako napr. wurttenbergský vojvoda Karol Eugen). Pokiaľ ide o filozofov, tí si Machiavelliho ťah na bránku pravdy ctili, ale museli to skrývať. Ako príklad v tomto smere uveďme Francisa Bacona, ktorého slávne Eseje môžeme považovať za zakladajúce dielo "akademického moderného sofizmu". Iste, iste, toto je čisto môj názor, ale nebojím sa ho vysloviť. Tie Eseje totiž nie sú nejaké hóch filozofické koncepcie, ale skôr praktické rady, ako žiť medzi ľuďmi. Ak by Bacon chcel, mohol by byť pokojne sofistom, ale vedel sa uživiť aj inakšie a svoje pozorovania o ľuďoch a ich povahách nám zanechal zadarmo.

SkryťVypnúť reklamu

Nuž a čo dnes? Podľa mňa je to veľmi zlé. Ideológia víťazí nad pravdou, lebo "pravda", ktorú hlása je iba verziou poplatnou moci. Platí to bohužiaľ všade na svete a novodobého Sokrata by azda dnes otrávili práve tak ako kedysi toho pôvodného v Aténach.

Ctirad Klimčík

Ctirad Klimčík

Bloger 
  • Počet článkov:  102
  •  | 
  • Páči sa:  128x

absolvent MFF UK v Prahe, odbor matematická fyzika, PhD získaný v SISSA v Terste, profesor matematiky na Univerzite Aix-Marseille od roku 1997 Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

273 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

49 článkov
SkryťZatvoriť reklamu