Akiste, ak by ich šoféri mali chodiť peši,
museli by si ináč organizovať svoj život a nechodili by každú chvíľu niekde a bez zokruhovania trasy. Zatiaľ čo autá tu lietajú v akomsi usporiadanom chaose uponáhľaného pohybu, smradu a hluku, požierajúci značný energetický potenciál planéty, nad nimi sa čnie nekonečné nebo, bezprostredne kontaktné s vesmírom. Tým vesmírom, čo nás zrodil, čo ho už vôbec nevnímame. Vnímame seba, svoje príjmy, výdavky, účty, svoje pohodlie, bez pohľadu do budúcna, aspoň čo sa týka pohľadu na svet. Nevnímame mraky nad sebou, akurát, ak nás ocikajú, pretože tiež nemajú nekonečný mechúr. Netušíme iné svety, netušíme svoju márnotratnosť, konzum, smetisko, čo po sebe zanechávame svojim deťom, vnímame, už len seba uponáhľaného, baživého, nevšímavého, lenivého, konzumného, narcistu s klapkami na očiach, ušiach, čo si užíva život tu, teraz a nič viac: Nechceme trocha porozmýšľať o Zemi, ľudstve, životnom prostredí, čo si človek podrezáva a teda vťahuje sa do priepasti.
V takomto chaose križovatkového diania však prebieha nevšedná komunikácia
Ľudské bytosti uväznené v plechu, čo zrazu stratili svoju identitu, po tých tisícoch rokov vývoja, sa na tej križovatke zmôžu len na monotónne, či prerušované trúbenie. Nedokážu navonok vydať iný zvuk a ani z trúbenia zosnovať slovo, myšlienku. Len trúbia.
Nejaká autopredhistorická doba tu zavládla v tomto plechovom svete. Namiesto doterajšej slobodnej a civilizovanej komunikácie, tu prebieha komunikácia rozličných klaksónov a myšlienka sa tu vyjadruje ani nie morzeovkou, ti, ti, ti, tá, ale len krátkymi či dlhými neusporiadanými zvukmi. Sem tam nejaká posunková reč k tomu a dosť obmedzená, ak už trúbenie nevie vyjadriť slová pána tvorstva a planéty sediaceho v aute. Akou dlhou cestou muselo ľudstvo prejsť, aby skončilo ako nejaký primitívny tvor, vyjadrujúci sa stroho, jednoducho, monotónne, neohrabane a nezrozumiteľne. A ako hlboko človek poklesol, že dokáže byť agresívny, nevšímavý, sebecký, arogantný, netolerantný a pritom sa možno na inom fóre prezentuje vizitkou s titulmi, funkciami.
V plechovej konzerve sa z človeka nazvaného inteligentným, stáva čosi zmenené, bez vychovania, bontónu, slušnosti a aj bez reči a podobá sa na svojich pravekých predkov.
