La dolce vita, alebo ako sa mi žije v Taliansku

Neustále som dookola narážala na ľudí čo zaryte odmietajú zamykať vchodové dvere, autá, garáže. Ľudí čo sa vám snažia nezištne pomôcť. Ľudí čo sa snažia byt priateľskí. Ľudí čo sa silou-mocou snažia osladiť si život a keď sa im budete motať pod nohy, tak aj vám...lenže na taký boj som ja cvičená nebola. Dokážem sa vyrovnať s tým keď sa na mňa ľudia na ulici mračia. Ale čo mám robiť, keď sa usmievajú?V Taliansku sa mi od začiatku ako som prišla všetci snažili pomôcť. Ľudia čo ma poznali. Ale aj takí ktorých som stretla až tu. Takej bojovej stratégii som vôbec nerozumela. Spomínam si, že keď som raz mojim svokrovcom povedala, že si chcem kúpiť psa, ich prvá reakcia bola - "Lenže mi už sme obaja starí". Tej odpovedi som nerozumela. Veď toho psa chcem ja. Moje rozhodnutie, môj pes, moja vec. Dokonca ani nebývame spolu. Ich sa môj pes nijako týkať nebude. Čím viac som tu vetu analyzovala, tým viac ma hnevala. Až neskôr mi môj manžel vysvetlil, že akékoľvek rozhodnutie urobím, rodina je tu vždy na to, aby mi pomohla keď budem potrebovať. Nie preto, že to nezvládnem, ale preto že na to rodina a priatelia sú. Tu pomocnú ruku ponúkajú tak automaticky, že našinca to až prekvapí. A nie len v rodine. Stretnete sa s tým všade.Druha "podivnosť" ktorá mi udrela do očí je ich smiech a radosť. Prídete sem a pocítite ju. Je všade. Ľudia sú veselí, v dobrej nálade. A či netušia že sa to nemá? Ak Taliani majú niečo v genetickej výbave, tak je to radosť zo života. A tou vás dokážu nakaziť. To ako sa bez ohľadu na vek budú baviť. Tá spontánnosť. To ako nerozumejú ako funguje závisť a prečo by mali niekoho kritizovať. To ako úprimné veria, že aj keď je situácia vážna, ešte nemusí byť seriózna. To všetko mi vyrážalo dych. Večer tu stretnete skupinky ľudí v dobrej nálade. Nedá sa pred nimi utiecť. Sú v bare, v reštaurácii, dokonca aj na ulici. Postihlo to všetkých. Mladých i starých – všetci sa smejú a bavia. S klasickými témami rozhovoru – o počasí, o chorobách alebo s ohováraním tu vôbec neuspejete. Ani veta "lepšie to už nebude" tu nemá miesto. To si rovno hoďte hrach na stenu. Aj keď Taliansko leží v rovnakom časovom pasme, čas tu plynie inak. Je to taký paradox. Lebo aj keď Taliani s obľubou meškajú a vždy keď sa dá nájdu spôsob ako meškať, aj tak im nikdy nechýba čas. Tak ako sa neponáhľajú oni, ani čas sa neponáhľa. Neletí, pomaly plynie. Spomínam si, že doma som sa vždy ponáhľala a vždy som chodila na čas. Aj napriek tomu som vždy mala málo času. Tu plynie čas inak. Talianov nikdy netrápi, že meškajú. Dokonca aj keď už veľmi meškajú, budú si pokojne, ležérnym krokom vykračovať. Majú všetok čas sveta. Neponáhľajú sa a tak sa ani samotný čas neponáhľa. Asi to s tým súvisí, ale Taliani nerozumejú ešte jednej dôležitej veci. To je, po určitom veku človek má zostarnúť a prestať sa tešiť zo života. Môj svokor má skoro osemdesiat rokov, ale s obľubou sa šplhá po stromoch a zbiera figy. A čo je udivujúcejšie, takýchto vitálnych seniorov je tu plno. Nie len to. Nájdete tu stovky slobodných tridsiatnikov, štyridsiatnikov ktorí neváhajú naplno tešiť sa zo života a vychutnávať jeho sladkú chuť. Asi najviac vystihuje Taliansko slovo kuchyňa. Je známa po celom svete a rovnakej obľube sa teší aj doma. Tak ako si Taliani labužnícky vychutnávajú život, tak si vychutnávajú jedlo. Cestoviny, pizza, šaláty, syry, zmrzlina, capučíno, talianska káva, ale aj menej známe, ale výborné sladkosti. To všetko je chuť Talianska. Ja som v tejto krajine zázrakov našla svoj druhý domov. Aj keď nikdy nenahradí miesto, ktoré pre mňa má Slovensko, som rada, že tu môžem žiť a že si môžem prisladiť svoj život. A až sa vám niekedy bude zdať život trpký a ťažký, príďte sa ohriať sem, na juh. Na pieskovisko plné hračiek. Príďte sem, kde život je skutočne sladký.