Evka Cucurachi
Čo cenné ma naučila moja vlčia choroba
Alebo ako to vidí jeden nevyliečiteľný pacient a optimista.
Milujem kráčať cestami môjho života. Pretože aj keď nie sú ľahké, sú obohacujúce. Aktuálne ma tie moje zaviali do slnečného Talianska, kde na podiv sú všetci úplní Taliani... Zoznam autorových rubrík: Ľudia naokolo, Vlk, Krajina môjho srdca, Život mi priniesol, Úsmevné, Silne súkromné, Na cestách, Nezaradené
Alebo ako to vidí jeden nevyliečiteľný pacient a optimista.
Mam jednu priatelku…teda uz par dni nemam. Skonala. Ako lezala na smrtelnej posteli, vedoma si svojho konca, sa lucila so svetom: Prostrednictvom svojho facebookoveho statusu ktory priebezne akualizovala…
Upratujem v skrini. Vzadu, za uhladne poskladamimi svetrami mam par igelitovych sackov. Postupne nimi prechadzam. V jednom su teple vlnene saly. Divam sa na hruby sal ktory som si kupila v Osle. V dalsom su rozne rukavice. Beriem do ruk farebny par z Benettonu ktory mi svojhocasu kupil moj muz lebo ich zive farby pripominali moju vecnu energiu. Dalsi skryva flitrovy prehoz cez plece k spolocenskym satam. Naposledy som ho mala na gala vecery pocas dovolenky na vyletnej lody. Citila som sa ako princezna, obklopena vsetkym tym luxusom.…divam sa na dalsi sacok… je v nom moja parochna. Beriem ju do trasucich sa ruk a sadam si na kraj postele.
Pamatam si ako som pred rokmi pocula o ludoch ktori mesiace ci roky ziju kazdy den s bolestami a v bolestiach. Pre mna bolest uz po par hodinach bola niecim neznesitelnym. Ako moze niekto zit co i len tyzden v sustavnych bolestiach? To musi byt na zblaznenie. Nevedela som si nieco podobne predstavit. Nuz a tu som...ako tak ratam, moj posledny den bez bolesti sa udial v novembri 2011...to bude asi tak rok a pol dozadu. Kazdy jeden den od vtedy je o variacii bolesti a jej znasani.
O tom, ze je to hrozostrasna vec ze Taliani musia zvesit kriz zo skol som sa dozvedela zo Slovenskeho webu. Taliani to za koniec sveta a obrovske ohrozenie nepokladali. Vlastne to tu nikto neriesil. O nasej oblube “fundovane” sa vyjadrovat ku vsetkemu, dramatizovat a zvelicovat veci najlepsie svedci diskusia na blogu SME. Dakujme Bohu ze vaccina zahranicneho sveta nehovori po slovensky a nema potuchu ako sa niektori krajania prezentuju na virualnej verejnosti.
Taliansko má novú aféru. Je tak významná, že dokonca aj ľudia ako ja – bez televízie a teda bez správ sa o nej dozvedeli. Diskutuje sa tu o nej na každom rohu. Pred pár dňami, pár mladých chalanov (16 a 19 rokov) sa nudilo. To sa stáva. Stáva sa to na Slovensku, stáva sa to aj tu v Taliansku. Stávalo sa to za „mojich čias“ a stáva sa to a teraz. V čom je to ale iné je ich spôsob zábavy – rozhodli sa zohnať si benzín a podpáliť človeka. Len tak, z nudy. A svoj plán aj zrealizovali. Stalo sa to blízko Ríma
Diva sa na mna par obrovskych, nevinnych detskych oci. Je to presne mesiac co sa divaju na tento svet. Vidim v nich svoj vlastny odraz a mnozstvo nevyslovenych otazok. Kde to som? Co je to tu? Ty si moja mama? Co sa bude diat? Co sa so mnou bude diat?
Ktosi zvoni pri dverach. Otvaram ich a objavuje sa obrovska kytica kvetov a za nou poslicek. Taka ta filmova, krasne naaranzovana kytica kvetov, ktora stoji aj polku vyplaty. „Pani Cucurachi, to je pre vas. Doporucujem dat ich do vody“ vravi mi elegantne obleceny muz, podava mi obrovsku kyticu a uz ho niet. Kytica je zviazana modrou hodvabnou stuzkou a perlovym spendlikom je v nej zapychnuta obalka s odkazom - Stoji tam prosty odkaz „ Blahozelam novopecenej mame dvojiciek.“
Občas mi to nedá...všetky tie články v časopisoch, reklamy, filmy...ultra zvodné filmové herečky (a ich zruční odborníci Photoshopu). Všetci sa ma snažia presvedčiť o tom, že mojou jedinou túžbou, jedinou cestou ako dosiahnuť šťastie, bohatstvo a spokojnosť je SEX. Veď čo iné dnes emancipovaná mladá žena od muža potrebuje? A o čo iné mužom vlastne ide? Lenže ja (a môj triezvy rozum) to vidíme trochu inak....
alebo o tom, čo pochopia iba rodáci a cudzím to proste nevysvetlíte.
„Vieš, ja som Blaváčka.“ Počujem ako mi vraví povýšene jej hlas. Ako keby mi chcela povedať že je najlepšia zo všetkých. „Ale nemysli si, to nie je len tak. Ja som rodená Blaváčka, to nie ako tí prišelci čo sa naparujú a pritom im trčí slama z gatí.“ Aha, už mi je úplne jasné, že je najlepšia, lebo prišla k svojej výnimočnosti ako slepé kura k zrnu a fakt že má trvalý pobyt v hlavnom meste je jej najväčšia životná výhra. No žiaľ, jej to, že už nemusí pokračovať jasné nie. A tak pokračuje vo svojom výpočte – „Ja nie som ako tí blaváci, čo ich rodičia predali chalupu na dzedzine a kúpili si garzonku v Pétržke. Ja som vyrástla kúsok od Prezidentského paláca. Chápeš? V centre Bratislavy. Ja by som do Petržalky bývať ani nešla“ vraví mi a mne je už úplne jasné s kým mám tu česť. Všetky moje protesty sú márne. Nie len, že je najlepšia, lebo je z BA, je najlepšia aj v rámci BA. Chvíľu som zvažovala či sa mám spýtať či je najlepšia aj v rámci ich ulice, vchodu či podchodia v paneláku...
Včera som bola vyzdvihnúť moju polovičku na stanici. Vracal sa zo školenia IBM v Bologni. Vlak meškal (talianske železnice) a ja som sa rozhodla, že to je dobrý moment utratiť posledných 15 EURO v peňaženke. O malý okamih na to som už bola v obchode a hľadala niečo, čo bezpodmienečne „potrebujem“.
alebo ako mi naparili pokutu za to, že som zaplatila viac
Stretli sme sa náhodou a snáď to ani tak náhodou nebolo. Snáď to tak malo byť. Ja, čerstvá žena za volantom, s tou hlúpou predstavu a aroganciou, ktorú majú všetci začínajúci vodiči. Veriac, že pretože naštartujem auto, viem šoférovať. On, ľudský invalid. Človek, od ktorého sa odvracajú pohľady, pretože jeho tvár je zmrzačená a spálená. Ochrnutý a na vozíku. Bez nôh, ako dôsledok dopravnej nehody. „Bol som ako ty“ vraví mi, a ja si musím pripustiť, že ja až tak netúžim byť ako on...
Svet nedáva zmysel, my mu ho dávame. V tom je tá jeho krása. Ako to, že niekto sa vie smiať aj keď je pod mrakom a niekto sa bude mračiť aj keď svieti slnko? Jednoducho. Rozhodol sa....
Zo vsetkych Škandinávských miest, ktoré sme navštívili, som Nórsko a Oslo milovala hneď od prvej sekundy. A ak spomínam Oslo, VIGELANDOV PARK nemôžem vynechať. Mŕtve sochy ľudí, zachytávajúce tak živé pocity. Poďte sa prejsť spolu so mnou.....
Máme v práci novú kolegyňu. Veselá kopa, ako sa hovorí. Srší závidenia hodnými zásobami optimizmu. Ak ju čosi definuje, je to príjemný smiech. Na tvári som jej úsmev ešte zmiznúť nevidela. Teda...až na jeden moment. Bolo to v to ráno, keď som si konečne spomenula odkiaľ sa mi zdala taká povedomá. Veď to je tá žena z televízie, zo správ...tá, čo sa jej zabil syn...
...a keď hovorím drahá, tak tým aj myslím drahá. A to sakramentsky!
Sedíme na mojej milovanej, krvavo červenej pohovke a obklopuje nás obývačka zariadená v čierno-červenom orientálnom štýle. Na stenách zavesené umelecké fotografie budúcej veľkej slovenskej fotografky. Zrazu ticho pretne povzdych jedného z nás štyroch. „Ach, keď vy všetci ste už takí dospelí. Máte vlastný byt, pracujete. Aj ja by som občas chcel byť dospelým.“ Dívam sa na neho a v mojom vnútri sa usádza zvláštny, nie nutne pohodlný pocit.