Evka Cucurachi
Čo cenné ma naučila moja vlčia choroba
Alebo ako to vidí jeden nevyliečiteľný pacient a optimista.
Milujem kráčať cestami môjho života. Pretože aj keď nie sú ľahké, sú obohacujúce. Aktuálne ma tie moje zaviali do slnečného Talianska, kde na podiv sú všetci úplní Taliani... Zoznam autorových rubrík: Ľudia naokolo, Vlk, Krajina môjho srdca, Život mi priniesol, Úsmevné, Silne súkromné, Na cestách, Nezaradené
Alebo ako to vidí jeden nevyliečiteľný pacient a optimista.
Mam jednu priatelku…teda uz par dni nemam. Skonala. Ako lezala na smrtelnej posteli, vedoma si svojho konca, sa lucila so svetom: Prostrednictvom svojho facebookoveho statusu ktory priebezne akualizovala…
Pamatam si ako som pred rokmi pocula o ludoch ktori mesiace ci roky ziju kazdy den s bolestami a v bolestiach. Pre mna bolest uz po par hodinach bola niecim neznesitelnym. Ako moze niekto zit co i len tyzden v sustavnych bolestiach? To musi byt na zblaznenie. Nevedela som si nieco podobne predstavit. Nuz a tu som...ako tak ratam, moj posledny den bez bolesti sa udial v novembri 2011...to bude asi tak rok a pol dozadu. Kazdy jeden den od vtedy je o variacii bolesti a jej znasani.
Taliansko má novú aféru. Je tak významná, že dokonca aj ľudia ako ja – bez televízie a teda bez správ sa o nej dozvedeli. Diskutuje sa tu o nej na každom rohu. Pred pár dňami, pár mladých chalanov (16 a 19 rokov) sa nudilo. To sa stáva. Stáva sa to na Slovensku, stáva sa to aj tu v Taliansku. Stávalo sa to za „mojich čias“ a stáva sa to a teraz. V čom je to ale iné je ich spôsob zábavy – rozhodli sa zohnať si benzín a podpáliť človeka. Len tak, z nudy. A svoj plán aj zrealizovali. Stalo sa to blízko Ríma
Ktosi zvoni pri dverach. Otvaram ich a objavuje sa obrovska kytica kvetov a za nou poslicek. Taka ta filmova, krasne naaranzovana kytica kvetov, ktora stoji aj polku vyplaty. „Pani Cucurachi, to je pre vas. Doporucujem dat ich do vody“ vravi mi elegantne obleceny muz, podava mi obrovsku kyticu a uz ho niet. Kytica je zviazana modrou hodvabnou stuzkou a perlovym spendlikom je v nej zapychnuta obalka s odkazom - Stoji tam prosty odkaz „ Blahozelam novopecenej mame dvojiciek.“
Občas mi to nedá...všetky tie články v časopisoch, reklamy, filmy...ultra zvodné filmové herečky (a ich zruční odborníci Photoshopu). Všetci sa ma snažia presvedčiť o tom, že mojou jedinou túžbou, jedinou cestou ako dosiahnuť šťastie, bohatstvo a spokojnosť je SEX. Veď čo iné dnes emancipovaná mladá žena od muža potrebuje? A o čo iné mužom vlastne ide? Lenže ja (a môj triezvy rozum) to vidíme trochu inak....
Včera som bola vyzdvihnúť moju polovičku na stanici. Vracal sa zo školenia IBM v Bologni. Vlak meškal (talianske železnice) a ja som sa rozhodla, že to je dobrý moment utratiť posledných 15 EURO v peňaženke. O malý okamih na to som už bola v obchode a hľadala niečo, čo bezpodmienečne „potrebujem“.
Stretli sme sa náhodou a snáď to ani tak náhodou nebolo. Snáď to tak malo byť. Ja, čerstvá žena za volantom, s tou hlúpou predstavu a aroganciou, ktorú majú všetci začínajúci vodiči. Veriac, že pretože naštartujem auto, viem šoférovať. On, ľudský invalid. Človek, od ktorého sa odvracajú pohľady, pretože jeho tvár je zmrzačená a spálená. Ochrnutý a na vozíku. Bez nôh, ako dôsledok dopravnej nehody. „Bol som ako ty“ vraví mi, a ja si musím pripustiť, že ja až tak netúžim byť ako on...
Svet nedáva zmysel, my mu ho dávame. V tom je tá jeho krása. Ako to, že niekto sa vie smiať aj keď je pod mrakom a niekto sa bude mračiť aj keď svieti slnko? Jednoducho. Rozhodol sa....
Zo vsetkych Škandinávských miest, ktoré sme navštívili, som Nórsko a Oslo milovala hneď od prvej sekundy. A ak spomínam Oslo, VIGELANDOV PARK nemôžem vynechať. Mŕtve sochy ľudí, zachytávajúce tak živé pocity. Poďte sa prejsť spolu so mnou.....
Máme v práci novú kolegyňu. Veselá kopa, ako sa hovorí. Srší závidenia hodnými zásobami optimizmu. Ak ju čosi definuje, je to príjemný smiech. Na tvári som jej úsmev ešte zmiznúť nevidela. Teda...až na jeden moment. Bolo to v to ráno, keď som si konečne spomenula odkiaľ sa mi zdala taká povedomá. Veď to je tá žena z televízie, zo správ...tá, čo sa jej zabil syn...
Sedíme na mojej milovanej, krvavo červenej pohovke a obklopuje nás obývačka zariadená v čierno-červenom orientálnom štýle. Na stenách zavesené umelecké fotografie budúcej veľkej slovenskej fotografky. Zrazu ticho pretne povzdych jedného z nás štyroch. „Ach, keď vy všetci ste už takí dospelí. Máte vlastný byt, pracujete. Aj ja by som občas chcel byť dospelým.“ Dívam sa na neho a v mojom vnútri sa usádza zvláštny, nie nutne pohodlný pocit.
Pár ľudí mi doslova vynadalo (v rámci bontónu samozrejme) že ako si môžem dovoliť žiť v Taliansku a nenapísať na blog ako som / sme prežívali majstrovstvá vo futbale. Nuž, prvým niekoľkým som odpísala, že čo sa tu dialo, keď sa Taliani stali majstrami je neopísateľné, neuveriteľné a nepublikovateľné. Lenže pri x-tom maily s podobným obsahom som si povedala, že asi je načase skutočne uspokojiť zvedavosť ľudí. Ale tento krát v podobe mini foto priloh. Ospravedlňte prosím kvalitu mojich foto (aj z toho dôvodu ich uverejňujem iba na mojom súkromnom blogu). Fotila som mojou NOKIOU.
Dnes som došoférovala domov a zaparkovala som hneď vedľa motorky. Jej majiteľ nebol nikde nablízku ale kľúče od nej nechal v štartovaní. Len nasadnúť a ísť. Ako som odomkla vchodové dvere nášho domu, vidím pootvorené vchodové dvere od susedného bytu. Už viem, že suseda nechala odomknuté - aby sa jej mačka mohla prebehnúť. Len sa usmievam, viem, že tu to tak chodí. Ako odomykám náš byt, zvoní mi mobil. Dívam sa na display. Volá mama. Zdvíham telefón a počujem: „Vykradli nám garáž! V noci ju vypáčili. Zmizli dve motorky a tvoj snowboard.“
Môj osobný pocit je, že Taliani vlastnia patent na chaos a neporiadok. A ak nie, minimálne tieto dve veci doviedli k dokonalosti. A- ako inak nevynechali pri tom prácu v kancelárií... Kedysi som zvykla lamentovať aký bordel máme v dokumentoch vo firme doma, na Slovensku. To som ale netušila čo ma čaká v Taliansku. Vďaka Bohu, že mám zmysel pre humor a nulové sklony k násiliu. Je pondelok a človeku sa akosi nechce do práce. Ja sa ale dívam okolo seba a usmievam sa. Krútim hlavou a opakujem si „oni sú skutočne taliani, oni za to vlastne nemôžu....“
Bola iba líškou, čo sa podobala stotisícom ostatných líšok. Ale ja som si z nej urobil priateľku a teraz je jediná na svete. (Malý princ)
Žijeme vo veľmi zvláštnej dobre. Dnes môžete pokojne nahlas povedať - dnes v noci som mal 3 orgazmy za sebou a robili sme to skoro hodinu. A malo kto sa bude pohoršovať (ja osobne sa asi budem, ale väčšina nie). Je to normálne a nik si o vás nepomyslí nič zlé. Skúste ale povedať nahlas - dnes v noci som sa skoro hodinu modlil.....
To je tá jediná veta, čo mi prichádza na um, po posledných dňoch strávených na diskusií k mojím článkom. Aj preto som sa rozhodla, podeliť sa s vami o malý rýchlo kurz teórie kritiky a aj o to ako rozoznať o čo kritikovi ide. To o čom píšem sú síce vety určené diskutujúcim, ale dajú sa použiť aj v súkromnom živote.
Ak naša spoločnosť sa rovná džungli, potom ženy v nej sa stali vojakmi. Lenže boj nie je to, na čo sú ženské ruky predurčené. Ja osobne mám často krát pocit, že čelíme novej realite. Zo ženy sa stala moderná žena. A tá so ženskosťou často krát veľa spoločného už nemá.