Z vlaku vyskakujeme na poslednú chvíľu. Aké šťastie, že ten vlak tu tak dlho stál. Dívam sa okolo seba, takže táto stanica metra je hlavná vlaková stanica? Dobre. „Ty hovoríš kvázi ich jazykom. Kúp telefónnu kartu“ vraví mi Giorgio keď ma pred sebou tlačí k okienku PNSky na ktorej je tučným napísané PRASA. „Nemôžeš vybrať iný stánok?“ pýtam sa ho dívajúc sa na nadpis na stánku. Nie že by som mala niečo proti ošípaným. Lenže letmý pohľad po stanici ma presvedčil v tom, že Prasa je buď uctievané zviera, alebo tým označujú všetky PNSky. Až neskôr som pochopila, že prasa znamená Tlač (press). A vraj podobný jazyk. O tom, že to s tou podobnosťou jazykov až také ružové nebude ma presvedčil aj vydesený pohľad pani predavačky keď som jej pekne, slušne a po slovensky povedala“ Prosím si jednu telefónnu kartu“. Tým som so Slovenčinou v Poľsku nadobro skončila. O pár minút neskôr som už volala s hotelom. Radšej ale po anglicky, pre istotu. I tak mi to nepomohlo. Ako som následné dni mala zistiť, s angličtinou sa Poliaci veľmi nepriatelia. Podľa popisu ktorý sme dostali z recepcie (išlo o misiu – kde nájdeme Taxi) sme 3 krát obehli stanicu (a že nie je malá). Aj napriek tomu, že sme stáli na ulici ktorú nám udali, taxi nikde. Som síce žena ale ešte zvládnem z mapy prečítať názov ulice a porovnať ho s tabuľkou označujúcou ulicu. Sedela. Navyše aj Giorgio – muž súhlasil, že mapa a miestom kde ma byť stanovište taxíkov (podľa popisu z hotela) sú rovnaké. Len to taxi nikde. Vraciam sa k telefónnemu automatu a opäť (po tretí krát) volám do hotela. Až teraz z tej pani vypadlo, že tie taxíky sú pred hotelom, ktorý je na opačnej strane ulice. Vôbec by si nepokazila u mňa obraz keby mi to tajomstvo prezradila už na začiatku. Lebo hneď tak zrána krúžiť aj s kufrom a taškami po stanici plnej opitých bezdomovcov nie je pravé najobľúbenejší spôsob ako začať deň. V ten istý deň ale o pár hodín neskôr už stojím na námestí v Starom meste Varšavy. To známe námestie, ktoré bolo počas vojny úplne rozbombardované a zničené. Človek by vôbec neveril, keď sa díva okolo seba, že tieto starodobo vyzerajúce budovy nemajú viac ako 60 rokov. Videla som foto z čias po vojne a nemôžem uveriť, že toto sú rovnaké budovy, že je to rovnaké miesto. Cítim rešpekt, ale aj strach. Viem, že stojím na mieste, kde bolo zabitých množstvo bezbranných a nevinných ľudí. V tomto meste tiekla krv silným prúdom. Nie že by počas vojny netiekla aj inde. Ale toto mesto nesporne bolo jedno z najzničenejších. Je príjemné, že okolo nie sú skoro žiadni turisti. Cítim autentickosť atmosféry mesta. Okolo mňa sú najmä domáci Poliaci (bez fotoaparátov a kamier), ktorí sa vychádzkovým krokom pomaly prechádzajú po meste a potom zájdu na LODY (zmrzlina). Pripomínajú mi mňa s mojimi priateľmi, keď sme sa prechádzali centrom Bratislavy. V jednej z ulíc centra objavujem Slovenskú vlajku. To ma fascinuje a musím ísť bližšie. Veľký nápis hovorí Slovenský inštitút. Teraz sa cítim pyšne. Žiaden iný štát nemá svoj inštitút v historickom centre (aspoň som ho nenašla). Iba naša vlajka tu vlaje. Nie že by ten Poľský v Bratislave tiež nebol na dobro mieste. Tiež je iba kúsok od Hlavného námestia. Chvíľu sa obšmietam vonku, ale nakoniec mi to nedá a vchádzam dnu. Na stolíku pri vchode je kopa materiálov o Slovensku v angličtine a poľštine. Sú vytlačené na peknom papieri a s množstvom fotografií. Nadpis na mnohých znie: Slovak personalities for Europe (Osobnosti Slovenska pre Európu). Jedna je venovaná M.R. Štefánikovi, druhá A. Dubčekovi a tretia A. Warholovi. Na pár stranách je tu predstavená daná osobnosť a jej prínos. Ešte viac ma príjemne prekvapila brožúrka Slovakia - The country where we live (Slovensko – krajina v ktorej žijeme). Ako som neskôr zistila, dá sa stiahnuť aj z Internetu na stránke Ministerstva zahraničných vecí (http://www.mzv.sk) keď kliknete na „Slovensko“. Osobne si myslím, že niekto odviedol skvelú prácu za ktorú sa nemusíme vo svete hanbiť. Ako sa tak prechádzam po Slovenskom inštitúte vo Varšave, počujem ako sa nejaké deti učia slovenčinu. Netušila som, že tak ako chodia deti do jazykovej školy na angličtinu či nemčinu, môžu chodiť sem a učiť sa slovenčinu. Dvere do triedy sú pootvorené a tak si dovolím rýchlo nakuknúť. V triede môže byť pätnásť až dvadsať detí. Nakoľko učiteľka vysvetľuje po poľsky, asi sú všetci Poliaci. „Len sa pekne deti učte“ vravím si pre seba. „Môže sa vám to ešte hodiť“. Veď aj moja mama vždy hovorí – koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom. Opúšťam inštitút a o niečo neskôr aj centrum mesta s príjemným pocitom a úsmevom na perách. Ten úsmev sa ma drží ešte aj večer, keď unavená zaspávam s ovládačom v ruke a s dokumentom o živote Paris Hilton na obrazovke. ooOoo Dnes sme si dovolili spať o niečo dlhšie. Koniec koncov včera bol náročný deň – cesta sem, cesta po Varšave. Len -len že sme stihli raňajky o jedenástej. Či to skôr bol už skorý obed? Ak môžem, dovolím si malú odbočku, ktorá je veľkou kapitolou v našom poľskom výlete. Je to poľské jedlo. Neviem či to bola nešťastná náhoda a zlý výber, alebo som príliš precitlivelá, ale nepochybujem, že môj žalúdok mi to, čím som ho plnila v Poľsku nikdy, ale nikdy neodpustí. Tradičné poľské jedlo (ktorého sme sa potom neskôr v Krakove už radšej úplne stránili) je kombinácia sladkého a slaného, koreneného a kyslého a najideálnejšie to všetko naraz. Polievky - na ktoré mám veľkú slabosť - boli buď sladké (ide o zeleninové polievky) alebo v nich plávala kopa slaniny, oleja a vajíčka. Druhé jedlo bolo zvyčajne mäso a zemiaky zaliate čímsi ako puding s ananásom a broskyňou. Ak to jedlo nebolo sladké, bolo silne korenené, ak nebolo korenené, aspoň plávalo v oleji. Až iróniou je, že to najlepšie čo som v Poľsku ochutnala bolo McDonal Menu. Keď som si v jednej pizzerií (snažili sme sa nájsť niečo silne nepoľské) objednala špagety, lebo čo sa už dá pokaziť na cestovinách, tak hneď ako mi ten gurmansky skvost priniesli, priskočil k môjmu stolu čašník, že či nechcem pokoreniť čiernym korením. Veď som to ani neochutnala, tak ako môžem vedieť. Ale skôr ako som mu to stihla povedať, moje špagety pokrýval čierny prach....a že ho nebolo málo. Pochoval ich pod tým korením zaživa (či za tepla). Skôr ako som mu stihla čosi povedať, vydal a rezkým krokom mrzačiť jedlá iných hostí. Behal od stolu k stolu a všetkým to tam riadne okorenil. Ale späť k mestu, lebo to je krásne. Hneď po raňajkách naše kroky vedú späť do centra. Tento krát to ale nie je staré mesto. Ešte nie. Najprv nás zlákal vysoký Palác kultúry. Je to taká do výšky sa týčiaca budova. Ani nie o pár minút už stojíme na 30. poschodí a obdivujeme celú panorámu mesta. Tiež sa snažím vyhýbať holubom a ich výkalom, lebo človek nikdy nevie či nejaký z tých operencov nemá chrípku. Zjavne som ale jediná koho tento fakt trápi, lebo poliaci sa holubov neštítia a ich výtvory sa im umývať zjavne tiež nechce. Celá budova má 231 m - ak informačné materiály hovoria pravdu a skutočne je to monument, ktorý neprehliadnete. Zhodou okolností je tu práve aj interaktívna výstava s názvom „Odkrývanie času“ a tak si môžem vychutnať oboje. Výhľad na celé mesto a o niečo neskôr aj výstavu ktorá hovorí o rôznych dymeniach času. Priznávam sa výstava ma nechala chladnou. Zato výhľad na mesto ma očaril viac. Nakoniec nás hlad donútil s miernou panikou a zovretými žalúdkami nájsť miesto kde sa najeme s čo najmenšou škodou na zdravý. Tým sme vylúčili poľskú kuchyňu. Kebab z predošlého dňa som stále cítila v žalúdku (ťažké mäso, kombinácia sladkej mrkvy a silného cesnaku a kopa masti a korenia). Nakoniec sme si vybrali KFC čo bola relatívne bezpečná voľba. Po „ľahšom“ obede sme sa obaja zhodli, že by sme chceli ešte raz vidieť centrum. Koniec koncov je to krásne. Tak sme sa opäť vrátiť do príjemných uličiek starého mesta. Znova sa dívam na sochu Sirény na námestí, či na Varšavský hrad. Tu na námestí nás zastihne západ slnka a vychutnávame si posledné lúče slnka dopadajúce na varšavské uličky. Je čas sa rozlúčiť s mestom. Ešte utratíme pár zlotých (zlatých) za suveníry a pohľadnice a je čas vrátiť sa do teplého hotela. Opäť padám do postele unavená ale s príjemným pocitom. Varšava nadchla. Nečakala som nič úchvatné či extra, ale čo som tu našla ma príjemne potešilo. Cítiť tu kultúru ľudí čo tu žijú. Oproti Krakovu, ktorý sme tiež navštívili, je toto mesto pre mňa prirodzenejšie a skutočnejšie. Atmosféra Krakova sa v mnohom nelíši od atmosféry akéhokoľvek turistického mesta ktoré som navštívila. Je ako Florencia či centrum Prahy. Krásne lákadlo pre turistov. Kráčate centrom mesta a spolu s vami je tam ďalšia stovka turistov, čo obdivujú krásu mesta. O kultúre a skutočnom živote sa až tak veľa nedozviete. Ale tu vo Varšave som mala pocit, že skutočne cítim život mesta. Že to čo sa ma dotýka nie je vyumelkovaný a naleštený obrázok pre turistov. Možno je to tým, že toto celé bolo mimo sezóny. Možno v lete aj toto mesto zaplavia húfy turistov a stretnúť študentov ktorý si kupujú kolu v zastrčenom obchodíku v malej uličke bude nemožné. Lenže pre mňa bola skutočná táto Varšava. Možno menej „exkluzívna“, ale za to veľmi autentická. Cesta autobusom s ľuďmi vracajúcimi sa z práce. Obchody kam chodia každodenne nakupovať ľudia čo tu žijú. Malé kaviarničky, kde ste jediným cudzincom. Tep mesta a jeho duch. To všetko mi Varšava dala. To všetko som si odtiaľ odniesla.
