Je nedelne poobedie, jedno z tych co tak milujem, ked si mozem vychutnat pokoj domova. Sedim za kuchynskym stolom a napchavam sa cokoladou. Moja polovicka sa na mna chapanlivo diva: „Necitis ich pohyby co? Asi spia“ uz si zvykol, ze ked chcem citit malych, posielam im cokoladu. Po kratkej dobe sa zvycajne zacnu hybat obaja. Dnes sa im ale velmi nechce a ja sa trochu bojim ci je vsetko v poriadku.
Voda mi zacala odtekat o pol hodinu na to. Pomaly, velmi jemnym prudom, vobec nie ako to byva vo filmoch. Tenky prud vody si pomaly razil cestu po mojich stehnach. Divam sa nan a zvazujem ci je to plodova voda, alebo je teda skutocne fyzicky mozne aby tehotnej zene praskol mocovy mechur (co som posledne tyzdne predpokladala ze sa stane).
Nakoniec sme sa ocitli v aute na ceste do nemocnice. Moj muz, moja mama a ja. Oni dvaja presvedceni ze rodim, ja presvedcena ze ma z nemocnice poslu na urologiu alebo domov.
„Mas biele bavlnene tricko?“ pyta sa ma sestricka...No musim sa priznat, ze nemam. V taske mam vsetko co bolo na zozname, ale biele bavlnene tricko tam nebolo.
„Aj to zelene co mas na sebe je OK. Budu ta operovat v tom“
Sestricka asi nepochopila, ze ja este nerodim. Nebudem jej to vysvetlovat, pockam na doktora....miesto lekara ale prichadza lehatko na kolieskach na ktore si mam lahnut. Potom to uz ide rychlo. Piate poschodie, operacna sal, zartujuci anesteziolog s ciapkov na ktorej ma cervenym napisane RAMBO. Vita ma a pyta si kopu informacii. Az tu mi dochadza, ze som si dnes po prvy krat za cele tehotenstvi zabudla dat injekciu na riedenie krvi, ktore som brala kazdy den. Ake stastie, s tou by ma tak lahko operovat nemohli. „Asi si to citila“ usmieva sa na mna Rambo
Lezim na operacnom stole a divam sa na velke kovove hodinky na stene. 21:13.... Voda mi zacala odtekat pred troma hodinami...hm, tak dnes na tu zmrzlinu uz asi nepojdeme. Rambo sa ma pyta ako to ide, zhovara sa so mnou, kontroluje na monitore milion udajov o mojom dychu, pulze...„O chvilu ich budes pocut. Pockaj...pockaj. Este ramienko...Pocujes ako place?“
A skutocne, operacnou salou je pocut detsky plac. „A uz ide aj bracek.“ Ani nie o minutu na to pocujem plakat dalsie dieta. Chce sa mi smiat, chce sa mi plakat, chcem vstat a objat moje deti, chcem ich privitat na tomto svete, chcem ich vidiet, ale miesto toho iba lezim a prihluplo sa usmievam, viac mi moje telo v tychto podmienkach nedovoli. Vyhlad dopredu mam zakryty modrou plachtou a tak nic nevidim.
„Uz je koniec?“ Chcem uz ist prec, chcem ist za mojimi synmi, muzom.
„Este chvilku.“ Usmieva sa Rambo. V skutocnosti ta chvilku trva skoro tristvrtehodinku... Pocas nej mi na kratku chvilu donesu ukazat moje dve deturence. Moj uhol pohladu z lehu je ale viac nez limitovany a vela toho nevidim. „Jeden dycha sam, jednemu sme pre istotu dali kyslik“ informuje ma doktroka a uz tlaci prec moje deti.
Chvala talianskemu zdravotnictvu, ktore umoznuje aby jeden clen rodny ostal prakticny non-stop s pacientom na izbe. Ak je to zena, moze ostat bez problemov, ak je to muz, je treba sa spytat spolu-leziacej pacientky ci je to OK. Ta co bola so mnou na izbe nemala ziaden problem, ak ostane moj manzel, za co som jej bola viac nez vdacna. Byt par minut po operacii a mat pri sebe niekoho kto ma drzi za ruku, kto mi hladi vlasy, to bolo to najlepsie co som si mohla zelat.
Na druhy den rano sa po mne chce aby som vstala. Vstavam vcelku lahko, pretoze v skutocnosti by som najradsej chodila, bezala. Isla na druhe poschodie za mojimi malymi. Lenze nedokazem dojst ani len ku dveram izby. Tak za mnou aspon prichadza psychologicka z druheho poschodia, aby sa ma spytala ako sa mam. Mam sa smutne. Vsetky mami maju svoje deti pri sebe, ale ja nie. Rada by som ich videla, drzala.
Bolest si vsimam malo. Krok za krokom sa suniem. Necakam ani na vytah, pomaly kracam po schodoch. Chcem vidiet moje deti a ziadna pooperacna bolest mi v tom nemoze zabranit. Prvy den ich zivota som prepasla, ale druhy si uz ujst nenecham. Zvonim na dvere novorodeneckeho oddelenia, kde lezia vsetky predcastne narodene deti. Navstevne hodiny ma nezaujimaju, chcem vidiet moje deti. Dostavam modry plast a po dokladnom omyti ruk ma lekar privadza k malemu cloviecikovi.
Neverim ze eexistuju slova na opisanie toho co citi zena, ked po prvy krat uvidi svoje dieta. Ked sa ho dotkne. Ked ho to male stvorenie chyti za prst. Ked ho konecne drzi v naruci...Neda sa to opisat, aj ked sa to da vytusit z jej pohladu.
Je to ten okamih, ked sa svet zastavi a aj ked sa potom pomaly zacne opat tocit, uz sa toci inak. Naveky inak. Pocas tehotenstva som vela premyslala o tom, co to znamena byt mama, co to pre mna znamena, aku zmenu mi to prinesie, co ma to bude stat a co mi to da. A pocas celych osmych mesiacov tehotenstva som na to neprisla. Pochopila som to v tej sekunde, ked sa moj syn na mna pozrel svojimji obrovskymi, cistimi a nevinnymi ocami. Pochopila som to, ked mi jeho brat zaspal v naruci a pritom sa bezzubo usmial. Z ich tvare sa da jasnou recou citat:
Tak som tu. Budes ma milovat? Ja ta bezpodmienecne milujem uz teraz, doverujem ti - mami
