Práve pri tejto otázke začína môj príbeh. Pri otázke s ktorou sa viaže celý príbeh. Príbeh ktorý by mohol znieť aj kto je tu divný?
Pri tejto posteľnej príhode som zistila, že nie len Taliani sú „divní“ pre nás, aj my sme „divní“ pre nich. Pri otázke ktorá znie tak neuveriteľne a úsmevne, že si zaslúži aby som sa o ňu podelila. Pri otázke : „Ako sa používa perina tam na Slovenku?“
Stojíme tu traja dospelí v mojej azúrovo modrej izbe. Je moja, lebo kým som neprišla bola biela. Až minulé leto som ju vyfarbila na modro. Pardon, nie na modro. Na výrazne azúrovo. Aby som si aspoň kúsok Talianska pretvorila na svoj obraz. Dala som jej dušu a teraz je moja.
Je to príjemná, tichá, hosťovská izba. Teda zvyčajne je tichá. Práve teraz je tu vcelku živo. Všetok ten obrovský hluk prichádza od jedného človeka. Od môjho svokra.
Inak pokojný starý pán práve nešťastne rozhadzuje rukami vo vzduchu, hlava sa mu energicky otáča doprava a doľava (na znak nesúhlasu) a tvári sa nesmierne utrápene. Pritom si neustále niečo hovorí popod nos. Hovorí tak rýchlo, že ani nestíham registrovať kedy skončila jedna veta a kedy začala druhá. Obsah tých viet sa vôbec nesnažím pochopiť. Netuším, čo sa stalo.
Možno aj preto je jediná myšlienka, ktorá ma v tejto situácií napadá, že Taliani sú rozkošní keď sú nešťastní a sťažujú sa. To im musím nechať. Dívam sa na neho, na ten jeho milo nešťastný výraz. Na tie jeho ruky zvierajúce perinu. Každopádne v tom hundraní si je istý šarm.
Stále nerozumiem čo sa to vlastne stalo? Predsa sme sem prišli potichu. Izba je pripravená na príchod mojej mami. Príde za pár dní. Celá je uprataná, všetko je na mieste. Aj posteľ je ustlatá.
Iba zrazu a úplne nečakane, ticho preťal plačlivý a naliehavý tón reči môjho švagra. Skôr ako som si stihla čokoľvek uvedomiť, rýchlym krokom sa vrhol k ustlatej posteli a nešťastne sa díval na perinu (klasicky zloženú napoly). Venoval mi pohľad, po ktorom sa ešte stále cítim previnilo, aj keď netuším prečo. Na to obe jeho ručičky zovreli roh tej periny. Kvetinkovej. Podivný príbeh. Čo sa tu deje?
-„Čo je to?“ vraví mi a pritom ukazuje na perinu (to som ešte netušila o jeho traumatických spomienkach na slovenské periny).
Taliani často nenavlečú perinu do návlečky a táto je. Tak si v duchu hovorím, že asi sa diví, že som tú perinu navliekla. Aj keď to nevysvetľuje jeho rozrušenie.
- „To je perina aj s návlečkou. Pekná však?“ Mohla som ja vedieť, že o kvetinky na nej mu nejde?
Je zjavné, že moja odpoveď ho neuspokojila. Ďalej nespokojne krúti hlavou. Priťahuje si k sebe tú perinu. Pri tom sa na mňa díva pohľadom, ktorý mi hovorí „Čo si to len spravila?!“
Otáčam sa k Giorgiovi: „Tvoj otec nemá rád tulipány?“
Lenže ten len krúti hlavou. „On nevie ako tá vaša perina funguje.“
Tu začína príbeh, ktorý mi ujasnil, že divní nie sú iba oni. Že divní sme všetci. Dívam sa na svokra a v duchu si vravím „aká divná otázka.“ Aj svokor sa na mňa díva (stále zvierajúc perinu) a jeho pohľad mi vraví „aké divné!“
Na chvíľu si dovolím vstúpiť do príbehu a krátko vysvetliť dôležitú vec. Spomínate si ešte na film „Slunce, seno, erotika“ a na tú scénu ako sa „drobná“ a nezabudnuteľná pani Ružičková cpala do postele ustlatej na taliansky spôsob? Totiž, oni Taliani ustieľajú postele akosi trochu inak. Neverila som, že sa to dá, ale keď je národ šikovný, tak sa dá. Ustlať posteľ im trvá mnohonásobne dlhšie (na čo ja osobne každé ráno v duchu hromžím).
Iba v stručnosti. Podušky polovičnej veľkosti. S tým sa ako tak zmierim. Kameň úrazu ale je, že Taliani vždy s hrdosťou im vlastnou nacpú koniec periny pod matrac (na strane postele kde sú nohy) a potom ju roztiahnú a strčia druhý koniec pod vankúš. To je to čo p. Rúžičková okomentovala slovami „vôni to snad sešili nebo co“. Aby bolo dielo dokonale majú ešte na vrchu takú prikrývku ktorú tiež (asi aby toho nebolo malo) stelú tak isto komplikovane.
Aj preto, že to chce istý zvyk a stlať ich postele je celá veda, prišlo mi rozumnejšie ustať posteľ pre moju mamu „normálne“ – slovensky. Lenže to zjavne vyviedlo z emocionálnej rovnováhy môjho svokra. Snažím sa zistiť čo sa stalo.
Pretože svokor vyzerá príliš rozrušene, aby mi to vysvetlil, slova sa chopil Giorgio a rozpovedal mi nasledovný príbeh. Príbeh o tom, že Slováci sú divní a ich periny ešte viac:
Raz sa stalo, že skupinka Talianov bola nútená opustiť ich rodnú zem. Čo bolo ešte pikantnejšie na tomto príbehu, ich kroky smerovali na Slovensko. Pre niektorých to nebolo prvý krát čo navštívili našu zem. Lenže pre niektorých áno. Medzi tými, ktorí mali tú česť vstúpiť na naše územie po prvý krát, bol aj môj svokor.
Tento Talian nikdy predtým neopustil rodnú zem a celých život spal iba v talianskej posteli. Tento údaj je dôležitý, lebo hovorí tiež o tom, že nikdy nevidel a nestretol inak ustatú posteľ. Až raz...až raz ho zaviedli jeho kroky do nemenovaného slovenského hotela. Až tam uvidel niečo, čo ho šokovalo. Mnohonásobne.
Prvý šok bol, že kde mala byť ustlatá posteľ, bolo niečo nedefinovateľné. Prvé čo spozoroval, bola úplná absencia prikrývky postele (tá na ktorej si Taliani tak zakladajú). Môj svokor je odvážny muž (celý život pracoval ako karabinier) a tak sa nedal zastrašiť. Pustil sa do pátrania. Hľadal v perináku, v skrini i pod posteľou, lenže pokrývka postele nikde. Díval sa na tú podivnosť. Chvíľu sa pohrával s myšlienkou, že samotná perina (perina zložená klasicky napoly) bude iba vrchnou ozdobou postele. Ale nedávalo mu to zmysel. Prečo nie je vložená pod matrac, tak ako sa patrí?
Vo vedľajšej izbe spala jeho dcéra s rodinou . Logický teda ďalším krokom bolo ísť na výzvedy k ním. Ešte stále tu bola možnosť, že hotel sa pomýlil a zabudol im dať pokrývku postele. Lenže na veľké prekvapenie a ďalší následný šok, aj tam našli úplne rovnaké postele (za predpokladu, že tá podivnosť mala byť posteľ).
Celá talianska rodinná rada si zasadala (svokor s manželkou, dcéra s manželom a ich dve deti). Všetci sa dívali okolo seba a plní úzkosti premýšľali ako sa tie postele používajú. Čo s tým majú robiť? Ako to funguje? Vankúš sa ako tak dal definovať, aj keď to vrece peria malo extrémne veľké rozmery oproti štandardu. Ale, mamma mia! čo bol ten zvyšok?
Toto bol iba začiatok ich trápenia. Ďalšie trápenie prišlo so západom slnka a únavnou z cesty. Túžba ľahnúť si a spať. Lenže ako? Vôbec nerozumeli ako majú vliezť pod perinu (lebo si ani neboli úplne istí čo presne z toho čo na tej posteli našli perina je). Veď ich perina sa vždy otvára pod vankúšom a pri nohách je vložená pod matrac. Lenže toto tu sa voľne hýbalo.
Môj svokor dostal nápad ktorý dlho zvažoval. Možno riešením by bolo zavolať na recepciu a požiadať o štandartné izby s normálnou posteľou. Alebo by si mohol vypýtať inštrukcie čo presne sa očakáva, že bude s týmto tu robiť. No nakoniec si to celé rozmyslel. Keď ten hotel tak extrémne divne stelie postele, iste nebude normálny. Radšej nebude riskovať.
Tak prišla skutočná skúška odvahy. Svokor, muž silnej povahy dospel k rozhodnutiu. On – hlava rodiny sa obetuje. Ako prvý z rodiny vojde do tej postele. A tak skúšal. Z každej strany. Stále ale nerozumel jednej dôležitej veci. Prečo sa tá perina otvára na jednej strane – na boku (tam kde bola zložená) a prečo má dve vrstvy. Tiež mu nedávalo zmysel že je iba taká krátka. Skúšal tiež vliezť pod plachtu, lenže tam bol už iba matrac.
Nakoniec po tvrdom boji si ľahol do postele. Prikryl sa perinou tak ako bola zložená (napoly). Smutne sa poobzeral po izbe. Nebolo inej možnosti, toto čudo muselo byť posteľou.
Zavrel svoje unavené oči a nohy si pritiahol bližšie k telu. Nepomohlo. Aj tak mu trčali von z pod periny, ktorá mu končila v polovici tela. Nakoniec si teda nohy zakryl svetrom a bol celý rád že je na Slovensku.
Až teraz som pochopila, prečo je tak rozrušený. Posteľ ustlatá pre moju mamu bola ustlatá efektívne – slovensky. Až teraz som pochopila prečo tú plachtu tak pevne zviera v ručičkách a prečo má pocit, že som ju znehodnotila.
Prichádzam k nemu a k tej posteli. Stále tam stojí ako kôpka nešťastia so smútkom v očiach. Beriem do rúk perinu a ukazujem mu, že sa dá otvoriť a otočiť.
Tu, v rodnej zemi pochopil, že tá perina sa dá otvoriť. Tu, v rodnej zemi pochopil že s ňou sa nie len dá, ale aj má hýbať. Tu, v rodnej zemi pochopil ako sa používa slovenská perina.
Keby ste videli ten výraz v jeho tvári. Stíchol a chvíľu sa na mňa nemo díval. Potom sa v nemom úžase díval na tú perinu. Opäť sú jeho oči uprené na mňa. Môžem z jeho tváre čítať zdesenie i šok. Môžem v jeho tvári čítať výčitku. Jeho údivom pootvorené ústa a uprené oči mi hovoria „Čo ste to za národ?“ či je to skôr „ako vôbec môžete?“. Cítim sa byť tá divná. Sama medzi dvoma Talianmi. Môžem ja za to, že tak neefektívne stelú svoje postele? Môžem ja za to, že celý život nehýbu s perinou, takže potom keď majú, už to neodkážu? Môžem ja za to....nie, nemôžem! Ale aj tak, ďaleko od efektívne ustlatých postelí čelím realite dnešného dňa. Realitou je, že sme divný národ a naše periny sú ešte divnejšie.
Snažím sa na svokra aspoň súcitne usmievať a dúfam, že to neberie ako iróniu či výsmech. Pre istotu ustupujem o pár krokov dozadu a bližšie k dverám. Na moje prekvapenie svokor už nič nehovorí. Ani sa na mňa ani nedíva. Nie, vôbec nie. Usmieva sa a tvári sa veľmi spokojne. Asi je rád, že pochopil ako to funguje.
Aké je ale moje prekvapenie, keď vidím, že svokor púšťa z rúk roh kvietkovanej periny a púšťa sa do stlatia postele. Spokojný, ako malé dieťa začína rituál talianskeho stlatia postele. Robí to veľmi precízne. Najprecíznejšie ako som kedy videla. Uhládza každú nerovnosť na posteli. Precízne a pomaly ukladá perinu na svoje miesto, narovnáva vankúš.
O desať minút neskôr (je to posteľ pre jednu osobu) a o znateľne väčší úsmev neskôr stojí môj svokor hrdo vedľa dokonalo ustlatej postele. Dlho sa nemo díva na svoj výtvor. Plný hrdosti a uspokojenia, ako keď maliar konečne domaľuje svoj posledný obraz.
Ani ja ani Giorgio sme ho nechceli rušiť. Celú dobu mal v očiach výraz nesmierneho uspokojenia a satisfakcie. Ako keby naprával obrovskú krivdu svojho života. Plný koncentrácie.
Kýva na mňa rukou aby som k nemu prišla. Keď som pri ňom, ukazuje mi „ako to má byť ustlaté.“
Ako sa tak dívam na tú posteľ, začínam sa potichu smiať. Našťastie svokor je tak spokojný sám so sebou a svojim výkonom, že si to nevšimol. Nie že by to zle ustlal. To vôbec nie. Dokonca posteľ prikryl tou slávnou prikrývkou a celé to vyzerá krásne.
Práve som si ale v duchu spomenula, že za pár dní má prísť moja mama. Už teraz vidím ako bude hromžiť, že čo to má s perinou a či som sa už úplne zbláznila strkať ju pod matrac
.....
Úplne roztomilým dodatkom tohto príbehu je to, že vždy keď k nám môj svokor príde na návštevu, jedna z prvých vecí čo urobí je, že uteká do hosťovskej izby aby sa uistil, že perina je na svojom mieste. Keď zistí že áno (no pokazili by ste dieťaťu radosť prestlatím?) vždy so spokojným výrazom šťastia v tvári pokračuje v návšteve.
Verte alebo nie, toto sa skutočne stalo presne tak ako je to napísané. On skutočne spal niekoľko dní s nohami von z periny a skutočne to zistil až doma.
....a áno, on skutočne tú posteľ stal 10 minút !!!
