Žijem v zahraničí zatiaľ iba relatívne krátku dobu. Asi preto som si ešte nezvykla na to, že ľudia netušia, kde moja domovina leží. Samozrejme, že viem, že Slovensko nepatrí medzi tie najznámejšie štáty našej planéty. Na druhej strane od Európanov by som očakávala trochu väčšiu znalosť ich kontinentu. Lenže tušíme vôbec my – Slováci kde to naše Slovensko je?
Neviem ako je to v iných krajinách sveta, ale tu - v Taliansku si všímam jednu vec. Slovenky a Slováci tu majú jednu spoločnú črtu. Prvú vec, ktorú zahodia pred hranicami Talianska je príslušnosť ku Slovensku. Ako prvé keď sem prídu, zabudnú, kde leží Slovensko. Keď cestujem domov, na Slovensko, stretávam ich. Cestujú so mnou. Ženy ako ja. Sú tu vydaté. Spokojné. Zdanlivo sme na tom rovnako. Keď sa ich pýtam na Slovensko, často krát už iba lámovou a chabou slovenčinou a s hanbou v hlase hovoria: „Nie, ja nie som Slovenka. Ja som sa tam iba narodila, teraz žijem tu, tu je môj domov“. Nechcú aby ich niekto spájal so Slovenskom. Slovensko je hanbou ich života a je zjavné, že moje otázky ich iritujú. Neželajú si, aby niekto vedel odkiaľ prišli a kde sú ich korene. Ich reakcie ma zarážajú. Volám ich“ Slováci čo nevedia kde je Slovensko“. Lenže takých je veľa aj doma, na Slovensku. Slovákov, čo sa hanbia za to kým sú.
Hovorím o ľuďoch ktorí sa snažia vymazať čo sa zmazať nedá. O ľuďoch, ktorí ľutujú odkiaľ sú a kým sú. Ktorí ľutujú, že sú alebo raz boli Slovákmi. Lenže keď vymažeme svoje korene, čo nám ostane?
Môžete zmeniť občianstvo, môžete zmeniť priateľov a môžete zmeniť aj všetky svoje zvyky a život. To všetko sa dá. Ale môžete skutočne vymazať to čo vás formovalo? To kým ste boli?
Osobne, nech budem kdekoľvek, nikdy nezabudnem na chuť presladených žuvačiek Pedro a na Matelka. Prečo by som aj mala? Iba vďaka Slovensku ich poznám. Iba vďaka mojej krajine si vážim čo mám. Prečo by som sa za to mala hanbiť. Že Slovensko nie je tak „IN“ ako iné krajiny? Samozrejme že nie je, keď ani samotný Slováci si ho nevážia.
Krajinu kde sa narodíme si vybrať nemôžeme. Čo už ale naším rozhodnutím je, je postoj k nej. A žiaľ je len málo Slovákov vo svete (a aj doma), ktorí sa ku svojej krajine hlásia. A ešte menej tých, ktorí sa k nej hlásia hrdo či so spokojnosťou v hlase. Ale všetci, ktorí to robia si zaslúžia moju (a aj vašu) hlbokú úctu.
Zaslúžia si ju aj preto, lebo viem, že to čo robia nemusí byť vždy ľahké. Najmä v zahraničí. Sama viem, že ide o istý začarovaný kruh. Málokto tuší kde naša krajina je (čo podľa mňa je dôsledkom našej hry na schovávačku so svetom). Nespočetne veľa krát musím odznova dookola vysvetľovať odkiaľ to vlastne som. Pravdou je, že aj tak to mnohí nepochopia.
Keď rezignujem a poviem, že som z mesta blízko Viedne (Bratislava), povedia: „Aha, Rakúšanka!“, keď poviem, že z bývalého Československa, povedia : „Aha, Češka!“. Ale ja predsa nie som ani jedno ani druhé! Moja drahá zem je samostatná. Lenže o jej existencií mnohí ani netušia. Tak často krát hovorím, že môj domov je tam, kde leží Slovensko.
Tento proces vysvetľovania má ale ešte jedno štádium. Keď tí ľudia ako- tak pochopia, odkiaľ som (alebo sa aspoň tak láskavo tvária, aby ma potešili a ocenili moju snahu) čelia novej ťažkosti. Čo si vlastne majú myslieť o krajine odkiaľ som? Často krát vidím, že ich predstavy o našom spôsobe života dnes, sa podobajú mojím predstavám o živote pred 100 rokmi v nekultúrnej krajine.
Tak aj mňa život tu naučil veľa toho nevysvetľovať. Často krát skĺzam k tomu, že už iba poviem odkiaľ som. Nie že by som sa hanbila za môj pôvod. Ale skutočne je vyčerpávajúce a často krát aj ponižujúce, demotivujúce a deprimujúce opakovať „nie, my skutočne doma máme elektrinu“ (nehovoriac o tom, že Taliani tú svoju berú od nás). Čím to je, že má svet o nás také predstavy?
Prečo nás nik nepozná? Prečo sa mi sami nesnažíme predať sa? Prečo nie sme natoľko hrdí na to kým sme a čím sme, že kamkoľvek prídeme, nevyžadujeme aby nás ľudia poznali?
Včera som bola v kine na poslednom filme R. Beniniho. Ocitol sa v ňom v Bagdade vo vojenskom zajatí. Celý deň a noc, keď všetci ostatní väzni pasívne sedeli, on dookola chodil a neustále vykrikoval: „I am Italia“, čím chcel povedať, že je Talian. Priznávam sa, predstavila som si samú seba v takej situácií. Neviem čo by som kričala. Ale jedno viem určite. Nekričala by som „I am from Slovakia“.
Pritom z istého uhla pohľadu nie je rozdiel medzi nami a nimi. Lebo vo svojej podstate všetci sme my. Sme my, ľudia. Sme my Európania. Ale Taliani sú na to, že tvoria Európu hrdí. Sú aj Slováci na to, že sú súčasťou Európy hrdí? Uvedomujú si to vôbec? Sú si toho vedomí? My predsa tvoríme stred Európy. Ale stred Európy v praxi akosi nie je vidieť. Tušíme mi sami kde to naše Slovensko je?
O Slovákoch sa hovorí, že sú veľmi skromní. Sú, ale za akú cenu? Za cenu, že sa nepredajú. Že ich nebude vidieť a nezviditeľnia sa. Že svet si o nich bude myslieť samé hlúposti. Vo svojom živote som mala príležitosť veľa cestovať po Európe, preto viem, že predstavy ľudí o nás sú rôzne. Ale väčšinou dosť nejasné a nepravdivé. Keď ale chodím po Slovensku, mám pocit, že aj samotní Slováci majú takéto nejasné predstavy sami o sebe. Akoby slovo Slovenský patriotizmus bolo skôr protichodným oximorónom, než možnou realitou.
Sú Slováci patrioti? Patriotizmus je postoj, ktorému sa človek učí. Učí sa to od rodičov, v škole, z masmédií. Ale učíme sa mi byť patriotmi? Mňa to naučil môj vlastný život. Moja mama ma vychovala v duchu hesla „seď v kúte, najdou tě“. Životný cieľ je nevzbudiť žiaden rozruch. Len tíško, skromne a pokojne.
V takomto prostredí sa rev patriotizmu môže iba ťažko ozývať. Osobne si myslím, že prehnaná skromnosť je nepriateľ patriotizmu. Keď sa vraciam v mysli do školských lavíc, tiež si nespomínam, že by niektorí z mojich učiteľov povedal :“Toto sú Tatry. Buď na ne hrdá! Sú tvojím dedičstvom.“ Alebo že by sa v literatúre písalo „Hviezdoslav - Slovák je najväčším básnikom všetkých dôb.“ Nie! Iba byť tíško, skromne, pokojne.
Mnoho národov pokladá svojich básnikov, spisovateľov za najväčších. Taliani nedajú dopustiť na Danteho a jeho Božskú komédiu. Jeho diela študujú povinne na škole 3 roky! Každý tu očakáva, že tú knihu poznáte, že ste ju čítali. Keď poviem, že som ju nečítala, tvária sa veľmi urazene a pohoršene. Ako si to môžem vôbec dovoliť? Koľká to nevzdelanosť! Premýšľam či sa aj mňa nejako dotkne, že oni nečítali Bottovu Žltú ľaliu.
Z osobnej skúsenosti viem, že my máme často krát problém vymenovať 10 veľkých slovenských spisovateľov. Dokonca mnohí si myslia, že 10 veľkých spisovateľov ani nemáme. Pritom sú. Len my o nich nevieme. Len nám nik nepovedal že tu boli a sú. Že nám niečo zanechali. Že na nich máme byť hrdí. My, Slováci.
Vieme vymenovať zoznam kníh, ktoré kto napísal, i keď väčšinu z nich sme nikdy nečítali a ani nebudeme. Poznáme výšku Lomnického štítu a názvy všetky dôležitých miest na Slovensku. Ale, dovoľte mi položiť otázku ktorá sa vznáša v povetrí. Čo k týmto objektom cítime? Je to hrdosť? Je to patriotizmus? A keď netušíme čo máme, ako na to vôbec môžeme byť hrdí?
Skromnosť je vlastnosť, ktorá nás definuje. Je nám vlastná. Je to cenná vlastnosť. Egoistický svet sa ju potrebuje naučiť. Ale my sa zas potrebujeme naučiť, že svet nás je hoden a my sme hodný sveta. My, Slováci.
Stačí sa započúvať do našej hymny „ To Slovensko naše, dosiaľ tvrdo spalo. Ale blesky hromy, vzbudzujú ho k tomu, aby sa prebralo...“ Možno by to preberanie sa z letargie mohlo byť rýchlejšie. Svet sa krúti každú minútu. V tom svete iba ten, kto si je vedomí vlastnej ceny, má svoju hodnotu. Iba ten kto vlastní kultúrne bohatstvo, môže niečím prispieť. Iba ten kto je hrdý na svoju krajinu, ju môže ďalej reprezentovať. Slovensko má čo ponúknuť. Má svoje krásy. Svoje poklady. Zaslúži si, aby o ňom iní vedeli. Ale to preň môžeme urobiť iba my sami. My – Slováci, ktorí sú si vedomí vlastne hodnoty. Slováci, ktorí vedia, kde leží Slovensko.
