Tí čo odišli sú „opovrhnutia hodní“, lebo zbabelo utiekli za lepším. Taktiež „zavisti hodní“ lebo teraz im je iste mnohonásobne lepšie ako im bolo (a ako je tím čo ostali). Ďalej si zaslúžia „oprávnený hnev“ za to že si čosi také vôbec dovolili. Navyše si zaslúžia byť zbavený práva vyjadrovať sa alebo mať názor na čokoľvek týkajúce sa Slovenska a Slovákov. Jediné právo ktoré im prislúcha je hrať hlavnú rolu v rozhovoroch, v ktorých ich každý podľa potreby bude môcť poohovárať. Tak nejako to často vidia tí tam doma. Lenže tým čo odišli veci a emócie plynú často krát úplne inak. Veľa ľudí ešte stále verí, že keď Slovák opustí Slovensko, už na hranici cudzieho štátu je uvítacia komisia, ktorá ho víta s chlebom a soľou. Áno, ďalší šikovný, pracovitý, šľachetný, čestný, usilovný, odvážny, talentovaný a poctivý Slovák v krajine. Celý štát oslavuje a všetky noviny sú plné dobrej správy, že štát je hneď bohatší. Všetky firmy sa hneď prebíjajú v ponukách s najvyššími platmi, ktoré niekoľkokrát presahujú bežný plat. A všetci domáci sú šťastní, že mohli pracovné miesto ponúknuť cudzincovi, vďaka čomu niekto domáci bude bez práce....a žili šťastne až kým nepomreli. A aká je realita? V okamihu keď prekročíte štátne hranice (a je jedno na ktorú svetovú stranu sa vydáte), stávate sa cudzincom. Takým istým na akých doma tak radi ukazujeme prstom. Opustíte svoje korene a tým pádom aj zázemie. Odchádzate a tam kam idete ste zrazu vy tým iným. Ja osobne mám šťastie že som sa ocitla v časti Talianska, kde sa úprimne zaujímajú o cudzincov (teda v prípade že nie sú z Albánska, Nigérie alebo Rumunska...to sa aj ich prístup diametrálne líši). Taliani (aspoň v mojom okolí) svojich cudzincom istým spôsobom milujú a starajú sa o nich. Navyše sú veľmi zvedaví na iné kultúry. Nikdy mi nik z domácich nedal najavo že som prišelec a že som iná. Ale to vlastne ani nemusel. Rozdielnosť reality všedných dní mi to naznačila aj sama. Keď odídete z domova, zrazu sa prebúdzate v posteli, ktorá nie je vaša a chce to istý čas kým ňou bude. Zrazu si nemôžete zapnúť ranné spravodajstvo aby vás obohatili informácie o našich všehoschopných politikoch. Ani večer sa nemôžte dívať na reality show a tak sa nedozviete najdôležitejšie informácie svojho života – čo robí Erik a čo mala v piatok oblečené Adela. Čo je asi ale najťažšie je, že keď si ako tak začnete budovať svoje rituály, ľudia s ktorými ste boli zvyknutý sa o ne deliť tu už nie sú. Nájdete príjemnú a útulnú kaviarničku v centre. A nájdete aj nových ľudí s ktorými tam môžete chodiť...ale aj tak sa raz pristihnete ako sa dívate smerom ku dverám a v podvedomí čakáte kedy už príde Zuzka, Jožin, Sonička, Janko a Marta. Uvedomíte si, že by ste chceli spomínať na Matelka a na to ako sme všetci svorne žuvali Pedro (čo samozrejme môžete povedať aj tým novým ľuďom a oni sa potom pousmejú nad tým že bol čas a bola krajina kde bola iba jedna – dve žuvačky a nik sa nesťažoval). Ale zrazu si uvedomíte o čom je ten smútok. Nie je tu vlastne nik komu by ste mohli povedať – "Spomínaš si?"... Lebo tu si nik nespomína. A ani vy nie ste súčasťou niečích spomienok. Ako sa čas presýpa, vytvoria sa nové spomienky a o pár rokov tú vetu už môžete smelo vysloviť. Lenže čo nemôžte, je vymazať tú hrubú čiaru ktorá pretína vaše srdce. Tá tam navždy už ostane. Pre mňa osobne bolo veľmi handikepujúce aj to, že som nepoznala jazyk. Keď som sem prišla, nedokázala som si ani len kúpiť minerálku (hádam len tú v automate). Tie melodické zvyku čo tú tí ľudia vydávali mi nič nehovorili a rečou by som to už vôbec nenazvala. A moja ľubozvučná slovenčina zas v údive rozširovala zreničky domorodcov. Až po čase som začala rozoznávať niektoré slová. Najprv iba tie, čo sa často opakovali. Neskôr sa k ním pridali aj ďalšie a začala som sa orientovať v tom čo sú slovesá a čo podstatné mená. Až som nakoniec raz zistila, že som porozumela výzanamu viet. Nie všetkým slovám, ale význam vety som si poskladať dokázala. A o ešte niečo neskôr som si otvorila knihu a tie slová tam mi poskladali celý príbeh. Toto všetko som sa dokázala naučiť. Ale napriek tomu mi stále trhá ušami keď počujem ako ľudia hovoria Bratyzlava, miesto Braťislava. A to zmeniť nemôžem. Alebo to, že tu mi sám od seba nikdy už viac nepovie Evka, Evička, Evušík...Samozrejme čas a život plynú a menia sa. Prepisujú a pretvárajú aj nás. Čím dlhšie človek ostáva vonku, tým menej vníma ostrý vietor ktorý z cudziny naňho vanie a tým viac sa začína poddávať okoliu. Pomaly okresáva to kým bol a stáva sa niekým iným. Niet pochýb že okolie na nás vplýva. Vyčítať to niekomu je rovnaké ako znižovať niečiu váhu preto, že dýcha. Naše okolie nás formuje bez ohľadu na to kde sme. Obohacujeme svoje obzory a rozhodujeme sa čo chceme svetu ukázať. To čo je podľa mňa smutné sú predsudky a predpojatosť istých ľudí. Tá ich utkvelá predstava, že ísť „von“ rovná sa Raju na Zemi. Že všetko je ľahké a o nič netreba bojovať. Žiadne zapretie nie je treba. Žiadne obeť. Keď prichádzam domov, často vidím v očiach ľudí tú predstavu, že v zahraničí MUSÍ byť lepšie (bez snahy, iba tým že tam som). V istom zmysle je. Ale tiež musí sklamať tých, čo si myslia, že dobre zaplatená práca v zahraničí sa hľadá ľahko. Veľká časť mojich priateľov sa rozliezla po Európe a Austrálií. Aj preto viem, že naše poznatky sú podobne. A ako to teda je s tým platom a príležitosťami? Je to veľké sklamanie, ale svet je plný šikovných ľudí. Slováci nie sú skupinou najžiadanejších pracovníkov ( aspoň tu nie). Osobne si ale myslím, že to nie je preto, že by neboli šikovní. Naopak, sú a veľmi. Lenže sa nevedia predať a tak o nich skoro nik netuší. Tiež si žiaľ robia veľmi zlé meno, lebo prijímajú prácu načierno a to si potom isté kruhy ľudí zapamätajú a zadefinujú ich ako tých čo budú robiť aj za menej a to čo by iní možno nevzali. Viem že veľa ľudí sníva o plate v Eurách. Ale so slovenskými cenami. Verte alebo nie, aj cudzinci o tom snívajú. O vlastných platoch ale o dani a cenách aké máme my. Veľa ľudí túži po plate aspoň 50 000 – 100 000 Sk mesačne. Ale za chleba by sa vám už asi 120 – 200 Sk platiť nechcelo. Za lístok do kina pre dve osoby (iba lístok) tu zaplatíte skoro 800 Sk. Ak prirátame popcorn a colu sme skoro na 1 000 Sk. Za jeden večer. A tiež napríklad Taliansko platí najviac z celej Európy za elektrinu a logicky teda ani ceny nájmu a vecí s tým spojených nebudú rovnaké ako sú na Slovensku. Nechcem povedať že žiť doma a žiť vonku je o rovnakej úrovni. To na čo chcem upozorniť je, že vonku nie je raj a doma nie je peklo. A nie každému kto odišiel padajú stokorunáčky (pardon stoeuráčky) z neba. Preto až najbližšie budete počuť ako niekto tak blahosklonne povie, že tí čo odišli sa majú omnoho lepšie, nepodliehajte potrebe mu hneď uveriť. Nie je to vždy nutne pravda.....
