Hneď ako som si bola istá, že to nie je poľština, čeština, chorvátčina, ale rýdza slovenčina, začala som si v hlave pripravovať vety ktorými sa im prihovorím. Nemohla som si pomôcť, musela som počúvať tie slova a vety. Stretnúť Slovákov v Taliansku zas až také ľahké nie je. V mojom meste a okolí určite nie. Dokopy ich tu môže byť tak 20 (môj neprofesionálny odhad). Ale nemyslím, že je tu nejaká komunita Slovákov. Celú dobu čo tu žijem, tužím stretnúť niekoho, kto hovorí mojim jazykov (Eventuálne sa uspokojím aj s Čechmi). Ale až včera sa mi to po prvý krát podarilo. Nemohla som tomu uveriť.
Ako som tak sedela v reštaurácii, v duchu som premýšľala čo im poviem. Čo tak niečo ako "Prajem dobrý deň, ja vám rozumiem". To by asi nebolo úplné vhodne, aj keď sa to rýmuje. Hádam skúsim niečo také ako "Prepáčte že vás vyrušujem. Je prijemné počuť rodnú reč tak ďaleko od domova. Moje meno je...".
Čím dlhšie som prerábala a zvažovala vhodné vety, tým viac som skúmala 4 slečny u vedľajšieho stolu. Zjavne to neboli turistky, čo neskôr vyplynulo aj z ich rozhovoru. Starajú sa tu o deti a starších ľudí. Ako som tak sedela a sledovala ich (a priznávam sa- počúvala som čo hovoria) prestala som mať chuť ich osloviť. Akosi práve tie slová, ktoré mi zneli tak krásne povedome, ma odradili.
Tak som pochopila veľkú pravdu o "zahraničných Slovákoch". Iba preto, že aj ty si Slovák, ktorý žije v mojom meste, nebude ešte priatelia. Lebo národnosť nedeterminuje osobnosť.
Prečo som ich teda nakoniec neoslovila a odišla som z pizzerie so smútkom na srdci? Pretože všetky 4 ženičky strávili viac ako hodinu sťažovaním sa, ohováraním Talianov a vetami typu : "Tu v Taliansku toto a toto je takto. No to je strašné!". Keď to zhrniem, nikto a nič im nebolo dosť dobre.
Neviem, či to je presne typ rozhovoru, ktorý mi môže akokoľvek pomôcť. Nepotrebujem kritizovať všetko čo nie je "ako doma" v snahe lepšie sa akumulovať. A vlastne to má na mňa presne opačný efekt. Netvrdím a nemyslím si, že všetko v tejto krajine je "ideálne". Vlastne veľké množstvo aj tých základných vecí je tu úplné odlišných. Občas iba iných, občas strašných, občas neznesiteľných. Mám svoj vlastný zoznam "boliestok a utrpení" ktoré mi táto krajina spôsobuje. Ale okrem toho zoznamu, mám aj iný. Zoznam prínosov, ktoré mi tato krajina dala. A chcem stretať ľudí, ktorí majú podobné zoznamy. Ľudí s ktorými si ich môžem porovnávať.
Pomáha mi, že poznám niekoľko cudzincov v tomto meste. Sú z celého sveta. Z Brazílie, Kuby, Ameriky, Afriky, Ruska, Poľska, či Albánska. A hádam mi pomáha aj to, že nepoznám štyri Slovenky v tomto meste. Tie, ktoré trávia svoj čas sťažnosťami, kritikov a analýzou toho zlého.
PS: ale asi som aj ja ešte stále „pravá“ Slovenka. Lebo som si neodpustila posťažovať sa vám na to čo sa mi stalo....