Dívam sa na neho a cítim, že ma zaplavuje vlna smútku. Toto tu má byť moje nové MY? Hovorí sa, že človek má byť pravdovravný (predsa len, pravdovravnosť je základom všetkých ľudských cností). Tak s detskou nevinnosťou a istým sklamaním v hlase mu hovorím: „Lenže moje predošlé MY vedelo aspoň hrať hokej. To vaše MY sa tu ledva korčuľuje.“
Snažím sa mu vysvetliť, že moje korene sú inde. Že iba presťahovaním sa, sa človek nezmení. Že moje srdce, moji priatelia sú inde. Lenže to takému Talianovi proste nevysvetlíte.
Celý život som si hovorila, tvoj domov je tam, kde máš svoju posteľ. Keď ležím v mojej milovanej posteli, som doma. A to už som vo svojom mladom veku zažila niekoľko veľkých sťahovaní. Dvakrát v rámci rodnej Bratislavy. Potom do Šale, neskôr na internát do Nitry aby som sa potom mohla konečne opäť vrátiť späť domov do Bratislavy. Veľa mojich kníh ostalo ešte stále roztrúsených po západnom Slovensku.
Toto všetko ale nie je nič oproti tomu, kam som odtiahla môj vankúšik teraz. Lenže zrazu mi iba ten vlastný matrac nestačí. Zrazu stále čelím jednej a tej istej otázke. Kde je môj domov?
Pred pár dňami som videla poslednú časť seriálu Sex v meste. Čo ma zaujalo bol príbeh ktorý sa tam odohrával. Carrie, hrdá obyvateľka New Yourku sa presťahovala do Paríža. Opustila svoju zem, blízkych priateľov i prácu aby odišla za mužom svojho srdca.
Ten príbeh sa nápadne podobal tomu môjmu. Aj ja som kvôli mojej polovičke opustila prácu. S ťažkým srdcom som sa rozlúčila s mojimi drahými priateľmi. Odrezala som vlastné korene čo ma pútali k rodnej hrude. Celý môj život, všetko čo som dosiahla a vybudovala, ostalo na brehu Dunaja. Náhle som sa ocitla na vlakovej stanici v inom meste, v inom štáte, ktorý sa mal a hádam aj chcel stať mojím domov. A všetko čo som doteraz poznala a mala ostalo „tam“- na druhom konci vlakových koľají.
Pripadala som si tak nahá. Nie kvôli móde či vkusu. Preto, že som musela ísť od nuly. Prišla som žiť do krajiny, ktorej reč som nepoznala a zrazu som si ani základne veci nedokázala vybaviť sama (Taliani akosi nemajú cudzie jazyky v obľube. Hádam až na tie jazyky turistiek, ale to je asi na inú tému). Prišla som do krajiny, kde ani môj ťažko vydretý vysokoškolský titul nemá žiadnu cenu a platnosť. Do krajiny, kde som neznamenala nič. Bez sociálneho statusu. Bez zázemia. V istom zmysle sama a nahá.
To si človek potom rýchlo uvedomí, ako relatívne sú isté veci. O tisíc kilometrov severnejšie som perspektívna osoba s veľkou šancou na dobré zamestnanie. Dlhoročná prax, všetky potrebné schopnosti. Znalosť jazykov. Dokonca aj preceňované tri písmenka pred menom (titul). Všetko mám. „Tam za hranicami“ mám dokonca aj obrovský poklad v podobe úžasných priateľov.
A tu? Ako rýchlo môže človek o všetko prísť. Zo dňa na deň. Som cudzinka. Tá čo im chce brať ich prácu. Tá, čo využíva ich systém. Tá, čo prišla „zvonku“ (po väčšinou ani netušiac odkiaľ, lebo geografické schopnosti Talianov sú rovné geografickým znalostiam obyvateľov väčšiny „vyspelého“ sveta). Som tá iná. Tá nie ich. Tá čo má rada čaj („Ako ho môžete tam u vás vôbec piť!“). Tá čo si varí doma polievky („Nie je nebezpečné to jesť?“). Tá čo chce mať doma koberec („Veď kachličky v celom byte sú príjemnejšie“). Tá čo si rada kupuje a číta knihy („Prečo si radšej nekúpiš nové oblečenie?“). Tá na ktorej vtipoch sa tu nik nesmeje („Čo???“). ...a dovolím si neskromne tvrdiť, tá jedna z mala, čo tu rozumie hokeju (čo nie je ani tak výsledok mojich znalosti, ako skôr dôsledok nedostatku konkurencie).
A tento človek – môj svokor, mi teraz hovorí, že som Talianka. Tento človek mi hovorí, že sem patrím. Že nejaký kus papiera ma robí niekým iným.
Taliani akosi prirodzene očakávajú, že mojou prvoradou túžbou bude stať sa čo najrýchlejšie Talianskou. Že túžim aby sa Taliansko stalo mojím domov a mala by som sa čo najrýchlejšie asimilovať.
Ale zaslúži si to táto zem? Je toho hodná? Stojím o to? Je to vôbec správne voči mojej krajine?
Nedávno sa ma jedna Talianka spýtala na ako dlho som v tomto meste. Asi predpokladala, že tu iba študujem, alebo možno iba prechádzam. Nebolo ľahké pre mňa samú nahlas vysloviť, že som tu asi už navždy. O to ťažšie bolo si tie slová priznať. Pretože tie slová nedávajú veľkú nádej, že sa vrátim do života, ktorý som opustila.
No ak nebolo ľahké prijať čo som jej povedala, o to ťažšie bolo počúvať jej odpoveď. S istou nevôľou v hlase mi vraví: „To musíš byť rada, že tu môžeš žiť.“ A z jej slov a spôsobu ako to povedala som vycítila, že ona tomu až tak rada nie je.
Práve to je ten moment, keď viete, že isté veci ľuďom nevysvetlíte. Keď viete, že aj keby boli slová ako to opísať (ja so svojou chabou taliančinou by som ich poznala), ten človek to vo svojom patriotickom zaslepení nepochopí. Veď ako by aj mohla pochopiť, že aj za hranicami Talianska je svet. Že aj iné krajiny sú krásne. Že aj iné národy sú úžasné.
To bol ten okamih, keď som pochopila veľkú pravdu (a zároveň môj veľký omyl). Že domov netvorí iba matrac, tak ako patriotizmus netvorí iba občianstvo. Že domov znamená omnoho viac ako iba dom so štyrmi stenami. Že vlasť netvoria iba štátne hranice.
Priznávam sa, keď som sem prišla, nemyslela som si veľa dobrého o Talianoch a Taliansku. Ukričaní, špinaví, chaotickí a nezodpovední....poznáte to?
Postupne si ma táto zem získala. Ich pohľad na svet je iste okúzľujúci. Ich spôsob života je iste v mnohom nasledovania hodný. Ich krajina je krásna. Kultúra bohatá. Kuchyňa výnimočne dobrá. Vlastne som objavila veľa krás a pozitív o tejto zemi. Veľa inšpirácie pre môj osobný prístup k životu.
A zatiaľ je tu iba jediné negatívum. Iba jedno. Lenže na váhach môjho srdca to jediné negatívum preváži celú túto krajinu aj s jej obyvateľmi. Jediné, jedno negatívum táto zem má. To negatívum je, že to nie je MOJA ZEM.
Nech je akokoľvek krásna, nech sú jej obyvatelia akokoľvek veselí, nech je jej kultúra akokoľvek zaujímavá a nech je jej kuchyňa akokoľvek unikátna, nie je to moja krajina.
Nemôžem dokonca ani povedať, že slovenská kultúra je bohatšia. Že slovenský spôsob života je inšpirujúcejší. Že naša kuchyňa je lepšia (ale chleba máme lepší určite). Dokonca si nemôžeme nárokovať ani na krajšiu krajinu a prírodu. Lenže tam doma, to je moje.
A niekedy menej pekné, ale vlastné má väčšiu cenu ako akokoľvek krásne, ale cudzie.
Práve taký je môj domov. Práve také je moje Slovensko. Zašpinený, bojazlivý a trochu nedokonalý malý psík. Veľa ľudí by do neho koplo. Veľa ľudí ma mnoho čo mu vytknúť. Veľa ľudí mu vyčíta že nie je ako tí iní, bez toho aby si uvedomili, že naša história tomu šteňaťu veľa príležitostí na rozvoj nedala.
Niekde vo všetkej tej kritike a nespokojnosti nás, Slovákov sa stráca to dobré. Máme predstavy o tom, ako lepšie je TAM, inde ...a pri tom zabúdame, ako dobre je tu, doma. Máme vedomosti, ako robiť veci, politiku, hudbu, život a všetko lepšie, ale už sa prestávame tešiť z vecí, ktoré fungujú dobre. Vypĺňame náš čas sťažovaním sa, posudzovaním a hodnotením a pri tom znižujeme svoju vlastnú hodnotu. Venujeme sa žabo-myším sporom miesto budovania niečoho zmysluplného.
A potom sme úprimne prekvapení, že nevidíme to krásne. A potom neostáva priestor a čas vychutnať to dobré. Ako môžeme niečo budovať, ak trávime svoj čas búraním? Ako sa môžeme niekam posunúť, ak celý svoj čas iba sledujeme čo robia iní?
Že má ten náš pes blchy? A ktorý nemá!? Že tí naši politici sú neschopní? A ktorí nie sú!? Že náš systém nie je dokonalý? A ktorý je?! Že je u nás chudoba? A už ste videli Afriku? Videli ste už Áziu? Videli ste Strednú či Latinskú Ameriku?
Sme krajina, ktorá sa má lepšie ako tušíme. Lenže človek, ktorí si neváži čo má, je chudobnejší, ako ten čo nemá nič. A z tohto uhľa pohľadu sa Slovensko zdá byť veľmi chudobné.
