Najkrajší úsmev na svete

Spomínam si na to ráno ako by to bolo dnes aj keď už od toho dňa ubehli dlhé roky. Bolo upršané chladné ráno a ja som sa nezobudila s najlepšou náladou. Moju náladu mi nezdvihol ani ranný autobus MHD. Už úplne tradične sa dali rozoznať dve jeho časti. Úplne preplnená časť tam, kde sú dvere a kde sa nastupuje. A ako protipól pre vyváženie - voľné miesto veľkosti tanečného parketu v strede autobusu. Pocítila som, ako sa mi dvíha adrenalín. „To milujem hneď tak zrána. Sebcov čo ani za živého Boha nepostúpia ďalej do autobusu, veď to by nedajbože ešte aj iní mohli nastúpiť“, napadlo ma. V duchu hromžiac som zatlačila dav a šomrajúca masa sa posunula a urobila mi miesto. Ako som tak stála v tom dave ľudských sardiniek, zbadala som ho. Nastúpil so mnou, ale do iných dverí. Bol iný. Pútal pohľady nás všetkých. A bol si toho vedomý. Vystrašene klopil zrak k zemi. Nechcel sa viac dívať na ľudí okolo neho. Na ľudí z davu. Do ich očí plných súcitu. Áno, bol postihnutý. Z úst mu tiekla slina a telo mal podivne skrútené. Pozrela som sa na neho, tak ako všetci ľudia v autobuse. Upútalo ma, ako klopí zrak k zemi. Potom som sa pozrela na ľudí okolo neho, na ľudí okolo seba. Na to akým spôsobom si ho premeriavajú. A zrazu všetok môj hnev odvial vietor preč. Nemohla som od neho odtrhnúť oči. Zo súcitu. Ale nie so súcitu že bol postihnutý. Zo súcitu, že musí znášať tie pohľady ľudí okolo. Ten ich nevyžiadaný súcit. Veľmi ľudsky som pocítila jeho pocity. A úprimne som túžila mu čosi dať. Nie zo súcitu, ale pre povzbudenie. Tak úprimne, aby vedel, že ja ho neľutujem, ja ho podporujem. Niečo pre povzbudenie, z ľudskej lásky. Lenže čo?Ako som tak túžila niečo mu dať, jeho oči sa odlepili od zeme. Hádam cítil moje myšlienky a možno to bola náhoda. No jeho pohľad sa stretol s mojím. Na krátko. Iba na moment. A mne neostávalo nič iné, iba sa na neho usmiať. Tak ľudsky a úprimne ako som to len dokázala v ten krátky nečakaný okamžik. Usmiala som sa na neho úprimne a zo srdca. S láskou a pre povzbudenie. Bez falošnej ľútosti. Nie ako na chorého človeka, ale ako na silnú osobnosť. A jeho oči sa naplnili čímsi čo som nikdy predtým nevidela v očiach ľudí. Vďakou. Pochopením. Uznaním. Ocenením. Láskou. Radosťou. Všetko čisté pocity aké dnes na verejnosti tak ľahko nedostanete. Potom sa všetky tieto pocity pretavili do jediného úsmevu. A to bol on! Tak som ho uvidela. Ten najkrajší úsmev na svete. Jeho krivé ústa sa usmiali a aj keď by sa jeho úsmev v reklame nepresadil, v mojom srdci ma prvé miesto. Hovorí sa, že najkrajší úsmev majú deti. Lebo ich úsmev je nevinný. Lenže aké ľahké je sa smiať, keď veciam nerozumieme. Ja som raz, na letmý okamžik videla smiať sa „mrzáka“ a bol to ten najzdravší úsmev aký mi kto kedy venoval. Aj keď som sa potom ešte často krát pokúšala usmievať na ľudí v autobusoch, úsmev mi už nik z tých „zdravých“ nevrátil.