Nech všetkých zlodejov berie čert....

Spomínam si na deň, keď ma moja polovička viezla prvý krát predstaviť svojím rodičom. Samozrejme, že som bola nervózna. Koniec koncov o talianskych rodičoch kolujú rôzne reči. Bola som pripravená na všeličo. Ale úplne prvý a najväčší kultúrny šok som zažila ešte pred vstupom do domu. Boli to dokorán otvorené dvere garáže. A nemyslite si, ústili do ulice. Pravdou je, že dodnes sa môj manžel nenaučil zamykať garáž a ani auto v nej. Vraj - na čo? A presne pri tejto otázke začína môj vnútorný boj. Chcela by som nájsť vhodné slová ako mu vysvetliť, prečo vždy keď vojdem do bytu, zamykám na dva zámky, najmä keď on nezamyká vôbec. Ale žiaľ jediné čo vidím v jeho očiach je pocit, že jeho slovenská polovička je mierne paranoidná. Chcela by som nájsť vhodnú odpoveď, keď sa ma jeho priatelia pýtajú, prečo si na Slovensku nesmú nič nechávať v aute, keď tu – v Taliansku si kľudne nechávajú v aute pohodené peňaženky a telefóny. Ale jediné na čo sa zmôžem je varovanie neísť do Bratislavy v aute s cudzou ŠPZtkou. Chcela by som dokázať vysvetliť môjmu svokrovi, prečo nedôverujem cudzím ľuďom, keď on tak miluje sa im prihovárať a viesť s nimi krásne rozhovory. Ale jediné čo dokážem je triediť neznámych podľa potencionálneho nebezpečenstva. Dívam a do zrkadla a jediné čo vidím je nedôveru v mojich očiach. Čakám kto, kde a kedy zaútočí. Dokonca aj písanie na blog ma naučilo očakávať za čo ma kto, kde skritizuje. A potom, potom zavriem PC, opustím Slovensko a ocitám sa vo svete, kde veci fungujú inak. Kde ľudia nerozumejú prečo si majú dávať na veci pozor. Kde nerozumejú načo sú niekomu pancierové dvere na byte. Kde nerozumejú prečo sa nemôžu prihovoriť iným ľuďom....Kde nerozumejú mne – Slovenke. A nerozumejú vlastne ani nám a našej mentalite. Vraj sme paranodiní, vravia mi. A ja im odpovedám, že oni sú príliš dôverčiví. Lenže v konečnom dôsledku je to zas len Bratislava plná opatrných ľudí, ktorá ma vyššiu kriminalitu. Prvý deň v práci ma môj šéf nechal samú a „bez dozoru“ v kancelárií plnej peňazí. Ešte sa uistil, či sa vraj sama nebudem báť...Skôr on by sa mal báť, či nie? Čo ak ho okradnem? Ako mi môže dôverovať, veď ma ani nepozná...lenže z nás dvoch to bola jedine moja myseľ, ktorú to napadlo. Dnes nám doma, v mojom meste na Dunaji vykradli garáž. A ja zisťujem, že život tu ma naučil nechápať. Nerozumiem tomu, ako si ktosi dovolí siahnuť na majetok ktorý nie je jeho. Ako si ktosi dovolí ukradnúť niečo čo mu nepatrí. Sú veci na ktoré človek dlho šporí a stoja ho veľa odriekania. Ako si niekto dovolí to všetko odniesť preč behom krátkej chvíle? Ako sa spí takému zlodejovi? Netlačí ho svedomie? Či aj to už niekde speňažil? Toto všetko som sa dnes večer nahlas pýtala sama seba. Vtedy sa na mňa pozrela moja talianska polovička a povedal mi jedinú vetu – „práve preto sa kradnúť nemá“. A z jeho slov bolo jasné, že je to niečo, na čo by ľudia ani nemali pomyslieť. Taliani tu, na to ani nemyslia. To sa nemá a tak sa to ani nerobí. Ako to, že mi doma na to myslíme a stáva sa to? Ako to, že u nás to tak nefunguje? Ako to, že tí čo čítajú tieto riadky, vedia o čom hovorím a tiež nerozumejú ako môžu Taliani tu nezamykať dvere, autá. Ako to, že si v duchu povieme – to sa stáva, miesto aby sme si povedali – to sa nemôže stat. Ako to, že keď sa na Slovenku spýtam komu už čosi ukradli, väčšina ruku zdvihne, zatiaľ čo tu sa na mňa väčšina bude nechápavo dívať. Ako to, že môjmu manželovi a jeho priateľom v živote nič nezmizlo, keď mne už stihli ukradnúť doklady a pár telefónov? Ktosi tu, raz napísal, že treba byť zhovievaví k zlodejom. Ja k ním nechcem byť zhovievavá. Naopak. Želám im, nech ich všetkých čert berie. Všetkých do jedného. Nie len kvôli materiálnej škode čo napáchali. Tá sa dá nahradiť. Ale kvôli škode na dôvere v nás. Kvôli tomu, že ukradli pocit bezpečia medzi ľuďmi. A ten, ten sa kúpiť nedá. Aj keď skôr mám pocit, že s tým čertom to bude naopak. Že ten čert, ten ich sem poslal. oOoNechcem aby to vyznelo ako porovnávanie. Možno ak by som žila v Ríme, tak blahorečím Bratislave za jej bezpečnosť. Lenže ja v Ríme nežijem. Nežijem ani na severe Talianska, kde je život dravší. A nažijem ani v Neapole, či juhu, kde je takzvaný „mafie raj“. Žijem v strede Talianska v prímorskej oblasti. A nerozumiem, prečo mi tí Taliani nerozumejú. A je mi smutno, že Slováci mi rozumejú. Kiež by mi nerozumeli a o krádežiach a kriminalite nič nevedeli. Dnes mi je akosi smutno.