Viem, už len to slovné spojenie neuveriteľne pozitívny zážitok s policajtmi znie pre našinca podivne. Taký oxymorón. Veď všetci sme zvyknutí na našu políciu a bez toho aby som musela povedať niečo viac, mnohí majú predstavu.
Lenže tu, v Taliansku je polícia úplne z iného sveta. Ktovie prečo a ako ich tá kacírska myšlienka vôbec napadla, ale oni sa tu snažia ľudom slúžiť a pomáhať. A recipročne k tomu, ľudia tu ich majú v hlbokej úcte. Proste takí pomýlení Taliani. Alebo nie?
Raz sa stalo, že jedna Slovenka v cudzej Zemi (moja maličkosť) musela ísť do policajného ústredia aby si vybavila nejaké dokumenty. Okrem kopy iných dokumentov som im musela dať aj môj pas. A práve o ten tu ide. Pán policajt si ho vzal a odniesol ho do inej miestnosti. Vraj na kontrolu. Asi po 15 minútach som ho dostala naspäť. Už keď mi ho podával, videla som, že mu chýba obal. Poznáte také tie pevné obaly na pas? No a práve ten na mojom pase (po kontrole talianskou stranou) chýbal. Zvažovala som, že čosi poviem, lenže som si uvedomila, že neviem ako. Síce viem ako sa povie po taliansky obal, ale čo ja viem, či práve tento nemá iný názov? Koniec koncov Taliani majú až chorobnú potrebu vytvárať čo najviac ekvivalentov na jeden predmet. Jedno slovo má neskutočne veľa synonym (na radosť všetkých cudzincov čo sa učia ich jazyk).
Tiež to bol okamih, keď do hry vstúpil ďalší faktor. Ten milý policajt čo tam stál a podával mi pas, totiž chvíľu predtým pochválil moju taliančinu. Čím moje sebavedomie príjemne vzrástlo. Ak to nepoviem správne, bude si myslieť že nie som hodná jeho komplimentu. Chceli by ste sa blamovať pred niekým, kto vám práve zložil kompliment? Manžel tam nebol aby mi to preložil...nuž, tak som si povedala, že ten obal bol aj tak koniec koncov starý. Že ten obal mám už príliš dlho a asi bol už čas kúpiť si nový. A nakoniec som presvedčila samú seba, že to, že som prišla o môj obal je len dobre a aspoň si môžem kúpiť nový. Bez diskusie - malo to tak byť!
Toto všetko mi ešte stále behalo hlavou, keď som si od toho policajta brala môj pas. Povzniesla som sa nad moju stratu a vybrala som sa spolu so svokrom domov. Cestou som už aj na ten obal zabudla a preberali sme iné veci. Aké prekvapenie ma čakalo o dobrú polhodinu neskôr - už na našej ulici. Hneď ako sme vystúpili z autobusu, pristavilo sa pri nás policajné auto. V tom aute sedel práve ten policajt čo mi pred pol hodinou, na druhom konci mesta podával môj pas. Tento krát mi cez okienko podával môj obal na pas.
Ešte stále tomu nemôžem uveriť, ale ten človek – úradník, zavrel svoju kanceláriu, nasadol do auta a išiel cez polku mesta ku mne domov, iba aby mi priniesol môj obal na pas. Aj mi to lichotilo, aj mi bolo ľúto tých ľudí, čo tam teraz museli na neho čakať. Ale hlavne som nerozumela jednej zásadnej veci. Ako ho vôbec napadlo, urobiť niečo také. Veď tým to na neho vrhalo svetlo človeka, ktorému záleží na iných. Človeka, ktorý je platený za službu a pomoc iným.
Svokor sa ho ešte pýtal či naša štvrť je jeho rajón, na čo on povedal že vlastne nie. Dokonca ani nemal nablízku nič na vybavovanie. On skutočne proste nasadol do auta aby mi hneď promptne doniesol ten obal na pas, ktorého som sa už v duchu vzdala. Dokonca dvakrát odmietol pozvanie na kávu s tým, že sa musí rýchlo vrátiť do práce, kde ho čakajú iní ľudia. On sa ponáhľal naspäť do práce slúžiť ľuďom a odmietol akúkoľvek kompenzáciu za to čo urobil!
A práve to bol ten okamih, keď som si uvedomila najdôležitejší rozdiel medzi našimi a talianskymi úradmi (a v istom zmysle aj ľuďmi). Oni tu, oproti slovenským úradom skutočne nie sú dobre zorganizovaní, majú vo všetkom chaos a chýba im systém. O tom niet žiadnych pochýb. No zato majú čosi čo často chýba nám. Sú ľudskí. Úprimne ľudskí. Robia všetko s ľudskou tvárou a so srdcom. Chaoticky, ale so záujmom o ľudí.
