Je to uz rok a pol dozadu co som prisla o vlasy. Vypadali mi. Ziadna chemoterapia ci ina terapie. Ziaden vonkajsi faktor. (Ja si vystacim aj sama- chory vtip od choreho pacienta, ktoreho sa snazi zabit jeho vlastny imunitny system). Jeden z prejavov choroby je strata vlasov. V mojom pripade to trvalo niekolko mesiacov, kym som ostala hore bez. V january som este mala dlhe a huste vlasy do pol chrbta a potom som zacala novu rannu rutinu: zbieranie chumacov vlasov z vankusa. Nie iba tak malo. Vela. Kamkolvek som isla, ostavali za mnou vlasy. Radsej som sa prestala cesat ci ich chytat. Postupne som skracovala ich dlzku v snahe zakryt ich nedostatok ale ich padaniu to nezabranilo.
Spominam si, ako sa upratovacka v nemocnici vzdy rano hnevala, ze okolo mojej postele ma najviac roboty. Aj ked vtipkovala, v ociach jej bolo vidiet lutost. Vsetkym v nemocnici ma bolo luto. Aj doktorom ktori si so mnou nevedeli rady, lebo taku ako ja este nemali…a ja som sa kazde rano divala na hromadu mojich vlasov co nezastavitelne padali z chatrajuceho tela.
Prist o vlasy neboli. Nie je to fyzicky bolestive. Ale cosi co ma hlboke korene v cistom zufalstve v mojom vnutori kricalo kazdy den. Neda sa to opisat a neverim ze to moze pochopit ten kto tym nepresiel. Clovek najpr neveri, dufa, modli sa, zela si, zlahcuje, vtipkuje, slubuje, zastraja sa, hneva sa, zufa a napokon zufa az do morku kosti ako citi svoj pad na dno priepasti. A potom sa na seba jedneho dna zadiva do zrkladla a musi si priznat ze sa mu ruti zdravie a tym aj zivot. A vlasy – anticky symbol zdravia, su len neklamnym dokazom toho ze to nie je dobre… Dlhotrvajuce zufalstvo.
Nie, nechcem a nejdem sa staviat do role obete. Nikdy som sa tak necitila. Vlastne by som chcela podelit o nieco omnoho podstatnejsie co som sa naucila. Znie to neuveritelne ale prist o vlasy mi zmenilo zivot …
Spominam si ako som s mojou drahou priatelkou (kadernickou) vstupila do obchodu s parochnami. Jeden z tych intenzivnych momentov ked vnimate vsetko kazdym porom svojho bytia. Otvorit dvere a vojst mi trvalo vecnost. Akoby som vstupovala do inej dimenzie. Vsetko sa zastavilo, na nicom nezalezalo, vsetko mohlo ist k certu lebo nic nebolo vacsou tragediou ako moj prehraty boj o vlasy. Bol cas si priznat porazku a zakryt prehru.
Obchod plny parochni, pre ludi ako ja: Nezdravych. Vlasy su symbol zdravia a ja potrebujem falosny symbol aby zakryl co mi chyba. Predavacka ma vludne odviedla dozadu a posadila do kresla pred obrovske zrkadlo. Bolo ohranicene silne svietiacimi ziarovkami a moja hola hlava o to viac ziarila v svetle reflektorov!…nenavidela som kazdy okamih ktory som v tom kresle stravila. Nenavidela som moju nasvietenu plesatost! Nenavidela som ten obchod a este vaic ten okamih mojho bytia.
Predavacka sa ma spytala ci chcem prave vlasy alebo umele…divala som sa na nu a nevedela ako jej a zivotu mam povedat ze ja chcem MOJE vlasy a ziadne ine! Je mi jedno ake nadherne su tie tie parochne, nie su to moje vlasy. Je to proteza. Nechcela som tam byt.
- Toto si nezasluzim!” poskepkala som trasucim sa hlasom mojej priatelke. Neodpovedala, len mi polozila ruku na plece. Poznam dobre to gesto. Obcas niet slov na utechu, obcas proste situacia je zufala a nemozete povedat nic aby ste to zmenili. Obcas len mozte dat cloveku vediet, ze je to zle, ale ze pri nom stojite.
So mnou to v tom okamihu bolo zle. Popri bolesti, vycerpanosti a celkovej desivej diagnoze s nejasnou prognozou je az prilis krute prist aj o svoj vyzor a vlasy…
- Boze, naozaj si mi musel zobrat aj moj vyzor? Tesi ta to! Nemohol si ma aspon totho usetrit! Hnevala som sa v mojom vnutri. Medzitym mi predavacka nasadila prvu z parochni …zadivala som sa na to stvorenie v zrkadle…
Bolo ohavne. Z casti sa na mne podpisali terapie: pribrata o 15 kil a s nafuknutou tvarou ktora stratila ludske kontury po extremne vysokych davkach kortizonu. Ak vobec, tak potom hybajuca sa len ako robot (na kratke vzdialenosti) pretoze moje slachy, svaly a klby boli silne zapalene a stuhnute. Seda plet, vpadnute oci a biele pery. Bez sily a vitality. Vkuse udychana. Clovek co zije v sustavnych fyzickych bolestiach. Neliecitelne chora. A este aj bez vlasov…vsetko co clovek nechce a nevyberie si pre seba. Divala som sa na to stvorenie. Zivoriaca. Hodna utratenia. A najhorsie na tom obraze bolo, ze to som bola teraz ja! V tak mladom veku zredukovana na hranicu medzi bytim a nebytim. A silne osvetlene zrkadlo iba podciarkovala nespravnost tohto obrazu.
Zadivala som sa teda tomu ohavnemu cloveku do oci… Vobec som sa nepodobala na ludsku bytost. Skumala som sa. Co mam teraz dalej robit?
Zrazu som pocula v mojom vnutr hlas : - Uz sa konecne prijmi!”
Presli mnou zimomriavky! Akoby do mna vrazil blesk!
Teda po pravde najpr ma napadlo ze tento tragicky a vazny moment ani omylom nie je vhodnym okamihom na klise zo self-help blabolov.
Lenze to nebol nejaky blabol. Nebol to navrh ci zaplata. Bola to odpoved. Jasna, pokojna a vyrovnana odpoved. Uz konecne samu seba prijmi. Tu a teraz! Taka aka si.
Divala som sa na moj odraz. Nebola som aka som chcela byt. Aku ma chceli iny. Nebola som ani velmi ludska. Bolo to priserne nedokonale, ohavne ziena: Bola som to JA.
Pamatm si presne naledujuci okamih. Zrazu ma zavalila vlna neznosti. Netusim kde sa vo mne vzala, lebo zivot ma obil dost na to aby bol zo mna cynik. Ale k tej ohavnej bytosti v zrkadle som pocitila obrovsku uctu a nehu. K tomu telu co statocne bojuje s tazkou chorobou. K tomu duchu v nom, co sa odmieta vzdat ci byt obetou v situaci v ktorej by sa iny uz davno vzdali. K tej osobe ktora ma uz od detstva tazky zivot, ale nikdy nezanevrela na zivot. K tej zene, co prisla o vlasy ale statocne sedi v nepohodlnom kresle a diva sa na do detailu nasvieteny odraz svojej holej hlavy, bez toho aby uhla pohladom. Bez pretvarky. Pamatam si ako som v tom momente nadvyhla bradu o kusok vyssie a moj duch ju tak drzi dodnes.
Preco toho cloveka, kym som stale kritizujem? Kedy ho konecne prijmem taky ake je? Preco nie teraz?
Prezradim vam este jednu vec. Ak si clovek na tuto otazku odpovie, co nasleduje je obrovsky pokoj a mier. Ked som prijala samu seba, aj ked nedokonalu (a verte tu nie je rec o par kiloch naviac, krivom nose ci celulitide. Tu je rec o nedokonalosti tak spatnej ze sa ludia otacali na ulici) zrazu som v sebe nasla pokoj. Zmierenie sa so sebou. To bol pre mna velmi cenny zivotny okamih.
Ludia sa casto stazuju ma svoj vyzor. Chcu byt krajsi, chudsi, viac tu a menej tam. Chcu aby ich videli istym sposobom a aby sa podobali na svoj vysneny ideal. Image. Ja nehovorim ze byt pekny je na skodu. Nejdem a nechcem polemizovat o tom aka je nasa spolocnost. Je povrchna. Ale musime taky byt aj my?
Ty, co citas tieto riadky: kedy sa uz konecne prijmes bez podmienok a uplne?!”
