Dnes bola u nás návšteva - veľmi milí talianski manželia v strednom veku. Strávili sme spolu veľmi zaujímavý večer. A....opäť raz som čelila otázke vlastnej identity a kultúry. Kto som a odkiaľ to vlastne som? Tento krát to ale bolo iné.
Práve tento večer som si uvedomila zaujímavú vec. Keď som sem prišla, bola som patriotom, ktorý háji svoju krajinu a snaží sa šíriť osvetu medzi nevzdelancami o tom, čo sa nachádza v centre ich kontinentu. A teraz? Uvedomila som si, že toto obdobie mám definitívne za sebou. Nachádzam sa v novej fáze. V istom zmysle mi v tom pomohol práve tento blog a najmä silne anti- patriotické reakcie z diskusie k môjmu článku - Tam kde leží Slovensko.
Ukázali mi aký prístup nikdy zaujať nechcem. Ukázali mi zubný kaz úsmevu našej krajiny. A tiež ma posunuli ďalej. Vďaka nim som prekonala obdobie skromného patriotizmu. Dnes večer som tej talianskej návšteve ponúkla náš slovenský syr. Keby som bola patriot, tak skromne s radosťou v hlase poviem niečo ako – Je mi cťou ponúknuť vám tento skvelý slovenský syr. Lenže ja som im ponúkla ten syr so slovami – Je vám cťou, že môžete ochutnať tento výnimočný syr.
Tým pádom niet pochýb, priznávam sa - fázu skromného patriotizmu som jednoznačne už prekonala a posunula som sa inam. Prejavilo sa to aj v tom, že som dnes skoro hodinu našu návštevu „nútila“ (či skôr bola privilegovaná) sedieť nad lexikónom Slovenskej kultúry. Oplatilo sa. Už vedia kto bol Cyril a Metod a kto bol Bernolák (reč bola a vývoji našej reči), tiež poznajú Hviezdoslava, vedia kde sú Tatry, kde je Orava. Taktiež (ak dávali pozor) mali by byť schopní nájsť na mape Bratislavu, Banskú Bystricu a Košice. Tiež som ich stihla naučiť našu stručnú históriu a ukázala som im kroje niektorých krajov.
Myslíte si, že je to príliš násilne? Že to preháňam? Tiež som si to myslela. Ale ukázalo sa, že vlastne vôbec nie. Ja iba používam taliansky prístup k veciam, v mojom prístupe k Talianom. Taliani by sa v mojej situácií zachovali prinajmenšom rovnako. Asi sme príliš skromní, sedíme si v kúte - potichu a čakáme až nás niekto objaví. No...a ja nečakám! Neskláňam zrak k zemi aby som skromne, pekne potichu precedila pomedzi zuby - Ja som Slovenka. Čo som sa naučila od Talianov je prekvapene (a mierne pohoršene) reagovať ak niekto nepozná moju zem.
Žiaľ Slovensko bolo vždy malým kúskom Európy (a naďalej sa zaryto snažím nim aj ostať). Dá sa povedať, že z historického hľadiska sme nerobili nič iné, iba sme sa niekomu bránili a dokazovali svoju svojbytnosť. Ak už nie pre nič iné, tak pre to, že sme sa ako- tak našu autonómiu ubránili by sme si obdiv zaslúžili. Samozrejme, že nie je možné porovnávať krajinu ktorá sa stále bránila s krajinou ktorá robila výboje. Je logické, že národy, ktoré dobíjali či kolonizovali sú logický omnoho sebavedomejšie, svojbytnejšie. Mali čas vybudovať si vlastnú hrdosť i patriotizmus.
Keď si predstavíte v škole dve deti. Jedno je malý chlapec, ktorý je stále bitý a niekým napadaný, zatiaľ čo druhý chlapec je silný a bohatý. Logicky obaja investujú svoj čas i energiu do iných aktivít. Malý chlapec bude tráviť čas v strachu a snahou prežiť. Druhý, do ktorého sa nik púšťať nebude, pokladá za samozrejme, že ho všetci akceptujú. A bude mať viac času aby sa venoval umeniu, budovaniu. No a presne takto nejako ja vidím Slovensko a Taliansko.
To ale neznamená, že musíme pokračovať v tomto obrannom postoji. Alebo že nejaká skromnosť je na mieste? Myslí si, ten pastami (cestovinami) prepchatý chalan že je lepší? No, keď ja vidím v Talianoch tvár toho chlapca, do očí mu poviem, že kým nečítal Krvavé sonety, nemôže byť lepší. Že kým nepozná Bratislavský hrad, nemôže sa považovať za vzdelanca. Že kým nevie históriu našej zeme, nepozná históriu Európy.
Znie vám to príliš silne? Áno, súhlasím znie to silne aj mne samotnej. Ale znie to silne nám . Talianom to znie dosť na úrovni a sebavedomo, aby pochopili. Pretože hovoriť s nimi neznamená iba hovoriť ich rečou. Znamená to hovoriť ako oni. A oni by vám to povedali práve tak, keď im poviete, že nepoznáte ich zem. A či by vám Francúz odpustil, keby ste nevedeli kde je Paríž? Alebo Nemec ak by ste sa ho spýtali – a ten Goethe, to bol kto? Skúste Angličanovi povedať, že netušíte kde leží Británia. Alebo sa spýtajte Američana ako vyzerá ich vlajka. Alebo skúsme ísť bližšie. Spýtajte sa Maďara ako sa volá ich hlavné mesto. Alebo Poliakov či je v ich histórií niečo zaujímavé. Alebo Čechov na to kto bol Ján Hus. Myslíte, že by vám príslušníci týchto krajín so sklopeným zrakom, potichu a skromne (a trpezlivo, či láskavo?) povedali, že to vôbec nevadí že sa čosi také pátate? Že to nie je dôležité? Asi by si o vás prinajmenšom mysleli, že ste pekný nevzdelanec a vy by ste sa potom cítili pekne hlúpo.
Viete čo je na tých výrokoch o dôležitosti Slovenska najzaujímavejšie? Že najviac iritujú nás, Slovákov. Slovensko je nádherná krajina. Stále nerozumiem prečo sa snažíme znižovať jej hodnotu. My, ktorí by sme ju naopak mali zveľaďovať a niesť vpred. Stále nerozumiem prečo potrebujeme kvantum dôvodov prečo si ju vážiť a aj tak nakoniec končíme tým, že to celé spochybňujeme a skritizujeme. Prečo stále potrebujeme nejaké výnimočné dôvody aby sme si ju vážili, ale nakoniec nám žiaden dôvod nie je dosť dobrý.
Potom sa vôbec niet čo diviť, že sa tá hodnota kultúry a krajiny stráca. Že nech by čokoľvek slovenské bolo akokoľvek krásne, pre nás nikdy nebude dosť dobré. Máme predstavy o tom aké lepšie je to tam v tom vyspelom svete. Aké samozrejme je pre západ byť patriotmi (aj my by sme samozrejme boli patriotmi byť iným národom). Ale my, my sme iba Slováci, nám národná hrdosť akosi neprislúša. Miesto hľadania a ocenenia toho krásneho a cenného v našom svete, snažíme sa naopak znížiť hodnotu nás samých. Vypĺňame náš čas sťažovaním sa, posudzovaním a hodnotením a pri tom úspešne znižujeme svoju vlastnú hodnotu. Venujeme sa žabo-myším sporom miesto budovania niečoho zmysluplného.
A potom sme prekvapení, že svet kopíruje náš vlastný postoj. Že nejakí „amíci“ si dovolia natočiť o nás taký škaredý film. To, že mnohí z nás si o Slovensku nemyslia nič lepšie zrazu ide stranou. Ktosi nás urazil. To že mi urážame samých seba sa zrazu neráta. Lenže v živote platí jednoduché pravidlo. Každý si k človeku dovolí toľko, koľko mu on sám dovolí. A to ako okolie vníma krajinu vychádza aj z toho ako krajina vníma seba. Sotva by mohol byť rovnaký film nakrútený o Francúzsku, Taliansku či Nemecku.
Nemôžem, nechcem a nikdy by som si ani nedovolila hádzať všetkých do jedného vreca. Viem že je veľa ľudí, ktorí na to kým sú dokážu byť a sú pyšní. Vďaka ním mám ešte stále na tvári úsmev. Aj vďaka nim som dnes večer mohla spokojne odpoveď našej návšteve na otázku aká je vlastne tá naša zem slovami: „Je nádherná. Krajšiu nenájdete!“
