Môžete ísť na ulicu v ultrakrátkej minisukni a priesvitnej blúzke bez spodného prádla a ste IN. Veľa ľudí sa na vás usmeje... Ale skúste si obliecť islamský závoj a počet ľudí čo sa za vami obzrie nestihnete spočítať. A nebude to z obdivu či úcty. Úsmev by som radšej neočakávala vôbec.
Ale nie je to paradox? Náboženstvo a duchovnosť sa stali tabu našej doby. Ľudia bez hanby rozoberajú svoje intímne záležitosti na verejnosti...ale skúste nadhodiť tému Boha....také súkromne veci sa na verejnosti nerozoberajú....hneď sa na vás ľudia budú dívať cez prsty.
Nesúdim ľudí podľa ich viery. A bola by som rada, keby ľudia nesúdili podľa viery mňa. Ja osobne verím v Boha, aj keď rešpektujem to, že Boh je každého osobná voľba. Čo už ale rešpektujem menej ľahko je vhodnosť a nevhodnosť tejto témy.
Nerozumiem prečo je v poriadku dlhé hodiny počúvať rozhovory o tom ako sa kto kde opil, čo potom robil, ale už je menej v poriadku rozprávať sa o duchovnosti. Osobne sa musím priznať, že moji priatelia sa neopíjajú a o duchovnosti sa rozprávame celé hodiny. Ale vždy keď sa ocitnem v nie úplne známej spoločnosti, ten kontrast ma prekvapí. Sú ľudia ktorých meno ani poriadne nepoznám, ale už viem, akú polohu majú radi. A divili by ste sa, nehovorím o Talianoch. Tu sú takéto témy (aspoň pred dámami) úplné tabu.
Aká zvláštna doba. Povrchné a pomíňajúce veci majú vysokú hodnotu a hlboké a obohacujúce už nie. Ľudia tlieskajú keď je niekto „macher“ a na ex vypije pohár vodky. Ale pohoršene sa dívajú na tých čo na ex odrecitujú modlitby.
Nehovorím o fanatizme. Verím že fanatizmus v žiadnej forme nie je v poriadku. Ale premýšľam o tom paradoxne. Veci skutočne intímne sa stali verejnými a ľudia po nich bažia. Film bez vášnivej scény hádam ani nemôže byť uvedený do kín. Občas premýšľam kam to celé potom vedie. Nechcem ani moralizovať. Ani poučovať a ani súdiť. Iba ma proste mrzí, že nemôžem povedať nahlas „Ja verím v Boha“ bez strachu, že ma niekto „úpaly na hranici“.
Dravosť a bojovnosť je v poriadku. Dosahujú sa ciele, cesta ako sa k nim dopracovať nie vždy hrá úlohu. Byť sebecký a chcieť od života maximum je v poriadku. Ale byť morálny, mať zásady je píliš konzervatívne. Príliš zastaralé. Prispôsobovať sa iným? A čo sme v praveku?
Zaujímavé, že taký prístup človeka raz dohoní. Všimla som si, že ten kto sa díva len na seba a vidí len seba, ostáva nakoniec zas len sám. Pretože má v živote miesto len pre seba.
Ľudia stále veria, že majú milovať blížneho svojho. A mnohí sa skutočne snažia zo všetkých síl. Len to slovo milovať má už dnes iný význam...
Osobne nie som kresťanka, hlásim sa k inému náboženstvu (to som asi nemala povedať, bojím sa, že teraz mi už nik neklikne na karmu). Čomu ale verím je, že viac ako forma je dôležitý obsah. Tak pri náboženstvách a tak pri ľuďoch ako takých. Lenže tomu už dnes verí iba málo ľudí.
Ak chcete ľudí zaujať, musíte ich navnadiť. Bulvár? Erotickosť? Že často krát už potom nemáte čo povedať? Hlavne, že tá forma pasuje. A že tam vnútri ostáva občas prázdno?
Celebrity ktoré „uctievame“ odrážajú našu dobu a jej hodnoty. Jedna vec ma ale hreje pri srdci.
Tento blog (snáď, že to môžem povedať a neprehreším sa proti kódexu). Vždy ma poteší keď si čítam príspevky ľudí čo majú čo povedať (a že ich je tu veľa). Sú nádherní a úžasní. Na blogu nájdete veľmi inšpirujúce osôbky, ktoré píšu skutočne nádherné články. Vďaka Bohu im za to.
PS: Oh....a aby som nezabudla, tento článok som písala iba v spodnom prádle ;-)))
