Život je krásny, škoda len že je aj smrteľný

Človek sa od dávna bojí smrti. Najstaršie zachované dielo – Epos o Gilgamešovi vlastne tiež hovorí o ľudskej smrteľnosti a pominuteľnosť. Žiaľ ani my sme sa dnes o mnoho ďalej neposunuli. Smrť ľuďom stále naháňa strach. Utekáme od témy vlastnej smrteľnosti miesto aby sme jej čelili. A potom často krát žijeme ako by sme nikdy nemali umrieť a nakoniec umierame ako by sme nikdy nežili. Pre mňa samotnú je otázka vlastnej smrteľnosti téma číslo jeden už nejaký ten piatok. Vlastná skúsenosť s mojou pominuteľnosťou a hádam iba obrovská šikovnosť a úsilie môjho anjela strážneho mi dopomohli k tomu, že som teraz tu. Ale kto raz uvidel loď plávajúcu do podsvetia a Cerberusové tri hlavy, ten si ten pach navždy zapamätá. Osobne som prešla vnútorným podsvetím, kým som dospela k zmieraniu sa s vlastnou smrteľnosťou. Kým som ju prijala. Kým som sa z nej naučila obohatiť. Preto viem, že hovoriť o tejto téme nie je ľahké. Zvlášť nie v svete, ktorý si sebecky namýšľa že je neopakovateľne večný. Vo svete plnom „zaručených garancií“. Naučila som sa, dívajúc sa okolo, že toto je téma o ktorej sa nikto rozprávať nechce. Táto pôda nasiakla strachom, viem. Sama ten strach poznám. Ale tiež viem, že ten strach sa dá prekonať. Že za tou tmou je slnko. Osobne som prešla dlhú púť, kým som dospela do údolia, kde môžem povedať, že viem že raz zomriem a úspešne s tým vedomím žijem. Ba naopak, to vedomie ma obohacuje. Viem, že každý jeden deň môže byť môj posledný. Zajtrajšok mi nik nesľúbi, už aj tie dni čo som dostala sú viac ako dostali mnohí iní. Tak som sa naučila nežiť na dlh. Nerobím si dlhosiahlé plány a už vôbec neodkladám na iné dni čo môžem urobiť teraz. Nestarám sa čo by som – podľa mienky iných mala robiť, lebo môj život je príliš krátky a tak robím iba čo skutočne túžim robiť. Pochopila som, že ak nebudem šťastná teraz a tu s tým čo mám, nebudem šťastná nikdy. A to z mnohých dôvodov. Nebojím sa smrti, lebo viem že raz príde bez ohľadu na to či sa jej báť budem alebo nie. Nemôžem to zmeniť, nemôžem to ovplyvniť. Ale všetko ostatné v mojich rukách je. Tak ako viem stopercentne povedať, že každá sviečka raz dohorí, viem že aj môj plameň raz prestane žiariť. Lenže to ako silno bude horieť kým som tu, to závisí iba odo mňa! Mám tu silu s tým niečo urobiť. Osobne chcem byť pritom až sa budú vyberať mená mojich pravnúčat a ich detí. Ale ak náhodou nebudem, a môj čas odísť príde skôr, viem že nebudem ľutovať jedinej sekundy môjho života. Veď žiť je úžasné. Lenže nie vždy som si bola svojim životom taká istá....moja cesta bola dlhá a osobne veľmi ťažká. Spomínam si na obdobie, keď som o smrti nepremýšľala vôbec. Kým je človek mladý, akosi verí, že tu bude večne. Akosi verí, že umierajú iba tí druhí. Že jeho sa to netýka. Lenže život a jeho fyzická limitovanosť sa týka každého. Je to otázka s ktorou sa musí – skôr či neskôr vysporiadať každý. Keď mi umrela stará mama, pripísala som to veku. Starí ľudia predsa umierajú. Tá škatuľka sa ma netýka. Keď mi umrel priateľ, pripísala som to nehode a alkoholu. Aj mladí občas umierajú. Nehody a alkohol je tiež škatuľka ktorá sa mňa netýka. Keď mi o niečo neskôr lekárka diagnostikovala malígny melanóm s metastázami v lymfatických uzlinách v jednom z posledných štádií, zrazu som nenašla škatuľku do ktorej tu diagnózu vložiť. Akosi sa ma smrť začala týkať. Lenže ja som na to pripravená nebola. Bol to výstrel z tmy, ktorý ma donútil čeliť vlastnej smrteľnosti. Všetko čomu som verila sa rozbilo na drobné kúsky behom jedinej sekundy. Čelila som tomu skoro dva roky. Nie tej rakovine (viete, že toto slovo väčšina ľudí nevysloví? Boja sa). Tá sa vlastne nakoniec ukázala ako obrovský diagnostický omyl. Ale tomu strachu ktorý mi priniesla. Strach z pominuteľnosti. Z toho ako ľahko možno umrieť. Z toho že umriem. S tým som zápasila dva roky. S tým, že môžem a raz iste umriem. A že to nebol ľahký boj...veď som mala iba 22 rokov. Asi to tak malo byť a asi môj boj s akceptáciou vlastnej smrteľnosti nemal byť ľahký. Preto na druhý deň po odchode z onkológie, keď som sa ešte nespamätala z prvého šoku, som sa ocitla na obede v reštaurácií. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby v ten budove, počas toho ako sme obedovali nevybuchla bomba. Tu začína môj osobný príbeh o ocenení vlastného života a žitia. V momente keď všetka moja istota spolu s mojimi snami a múrom reštaurácie vyletela do vzduchu. To je situácia v ktorej sa nik ocitnúť nechce. Sama som sa ocitla na opustenom ostrove obklopená panickým strachom a tmou. Vlastne som tým strachom nebola obklopená. Nasiakla som nim a on zo mňa vyžaroval. Sálal zo mňa a rástol. Bujnel v mojom vnútri. Ostala som paralyzovaná a so zlomenými krídlami sedieť v blate. Úzkosť je strašná vec. Objíme vás a vy sa začnete dusiť. Zovrie vám hrdlo a vy už nemôžte viac kričať. Obklopená priateľmi som utekala od nich preč. Hnal ma vlastný strach. Nedokázala som medzi nimi viac obsedieť. Ich radosť a smiech, napriek môjmu umelému úsmevu, ma vnútorne desil. Všetko naokolo ma desilo. Bolelo a paralyzovalo. Odvšadiaľ som iba utekala. Domov, do kúta a potom sa už iba nehýbať. Nič ma nemohlo potešiť. Všetko bolo tak vzdialené. Tak cudzie. Tak umelé. Nemala som silu sa hýbať. Nemala som odvahu. Pach smrti a strach z nej mi stále dýchali na chrbát. Lenže som to nedokázala povedať nahlas. Ako? A komu? Má človek právo deliť sa o svoje zúfalstvo? Najmä keď ním iba vydesí iných? Čím by ma mohli priatelia utešiť? Aj najbližší mi boli zrazu veľmi vzdialení. Veď oni nevideli to čo ja. Necítili pach smrteľnosti. Oni stále veria, že tú budú večne. Veď ani ja sama som nedokázala čeliť realite toho, že ma ovláda strach, úzkosť. Človek sa môže zaseknúť na tomto stupni dlho. Aj celý život. Čím dlhšie ho ovláda strach, tým menej síl ísť ďalej má. Mňa ovládal dlho. Potom povstal môj vnútorný obranný systém a vymyslel plán záchrany. Tým začal môj boj so strachom. Bojovať proti strachu je druhý veľmi nevhodný a nebezpečný spôsob ako sa vysporiadať so strachom. Lenže to som vtedy ešte netušila. Že som sa hnala do záhuby som nevedela. A tak, keď môj rozum za mnou prišiel s návrhom na riešenia, moje ubolené vnútro po ňom skočilo. Keby som vedela kam ma to dotlačí, nikdy by som na tú hru nepristúpila. Lenže nechtiac som sa stala bábkou v rukách môjho strachu. Môj rozum mi pošepkal – „My s tou smrťou vybabreme“.- „Ako?“ spýtala som sa ho. -„Logicky. Pozri, ty nefajčíš, takže budeš žiť dlhšie“. Fajn, to má zmysel, to ma teší- „Tiež skoro vôbec neješ mäso a ťažké jedlá. Ješ veľa zeleniny a ovocia. To ti dáva náskok pred tými ostatnými.“Fajn, zdravá strava, to je garancia vravím si.- Nemáš genetické zaťaženia na srdcové choroby ani na onkologické. To ti dáva nádej na dlhý život, tak ako všetci v tvojej rodine, budeš žiť dlho. Áno, to je pravda. To robí moje gény lepšími. - „Potom sa musíš ešte veľa hýbať, aby tvoj imunitný systém dobre pracoval“Áno, to môžem, prečo nie.Postupne sa môj život zaplnil garanciami dlhého života, ktoré ale tiež fungovali ako dvojsečná zbraň. Sľubovali mi kvantitu, ale často krát ma oberali o kvalitu. Stačí iba robiť to a to a vyhýbať sa tomu a onomu. Garancia zaručená. Tak som sa stala obeťou zaručených rád ako žiť večne. Stala som sa členkou elitného klubu pozitívne zmýšľajúcich, zdravo žijúcich, športujúcich a duchovných. Lenže v skutočnosti sa vo mne stále skrýval strach. Neodišiel, iba som ho zatlačila rozumnými argumentmi do úzadia. Preto všetko čo mi zaručilo dlhší život bolo pre mňa dobré. Že som sa zabudla venovať tomu čím ten život vypĺňam? To bola pravda ktorá mi vtedy unikala. V tom období života sa moje zdravie stalo centrom mojej pozornosti. Úplne ma pohltilo. Preventívne som si nechala vybrať všetky podozrivé znamienka (podozrivé subjektívne, ani jedno objektívne nebezpečné nebolo). Akékoľvek zakašlanie, pichnutie v boku, všetko bolo podozrivé. Že som bola mierne paranoidná som si uvedomovala aj sama. Lenže keď sa vo vás skrýva obrovský strach, tak vám v ušiach znie iba jediná veta. „Ale čo keď...“. A ak ten hlas strachu neposlúchnete, tak vás občas doženie až na pokraj šialenstva. Poviete si nie, to nič nie je, lenže v mysli sa vám vynorí tvár toho mladého chlapca čo ste stretli na onkológií. Aj on si povedal to nič nie je. A keď z toho nič čosi bolo, už bolo neskoro. Tak sa oblečiete a v noci utekáte na pohotovosť. A opäť tu nie je nik komu to môžete povedať. Čo vlastne? Nahovárate si, že s tým bojujete, ale v skutočnosti ste iba obeťou vlastného strachu. Poznám veľa ľudí v tejto fázy. Hľadajú garancie. Škatuľky do ktorých vojdú, aby mali istotu, že im sa choroby vyhnú. Aby mohli povedať to sa nás netýka. To iba oni a ony. Volám ich hľadači garancií. Barličiek. Tí čo večne utekajú. A potom sú tú tí, čo sa naučili tento strach ľudí využívať. Nie len využívať, úmyselne ho podporujú. Nimi z hĺbky duše opovrhujem najviac. Ľudia čo sa neštítia postaviť svoju propagandu na strachu iných. Povedia - ľudia umierajú, ale mi vám zaručíme večný život. Povedia - Boh existuje a iba mi sme jediná a pravá cesta k spaseniu, k nemu. Povedia - každý tretí ochorie na rakovinu, ale my vieme ako jej predísť. Povedia iba my máme odpovede, iba my máme riešenie, iba my vám zaručíme. Ponúkajú únik, ponúkajú cestu, ponúkajú svetlo...ale vlastne iba pomáhajú strachu v ľudských srdciach rásť. Čím silnejší je strach, tým väčšiu moc nad ľuďmi majú. Smrť nie je téma na rozhovor. Vlastne je to tabu našej doby. Na rozhovor o tejto téme nie sú ľudia a nie sú slová. Nájdete dve skupiny ľudí. Tí ktorí to nezažili a tak ťažko pochopia. Nechcú o tom počuť, veď ich sa to netýka. Oni lietajú hore, vo výškach, až kým ich nezrazí dolu konfrontácia s ľudskou smrteľnosťou. A tí druhí, čo už sedia dole, zašpinení od blata. Tí sa zväčša tíško boja a tak sa vo svojom strachu topia. Alebo s ním bojujú, čím ho vlastne robia ešte väčším. Robia všetko preto aby smrti unikli a tým podriaďujú svoj život strachu. A potom už nežijú. Už len utekajú. Hľadajú záruky a stavajú svoj život na garanciách. Neverím na záruky a na garancie. Verím v život. Jeden večer, jednu noc, po dlhej a úmornej životnej púti som zbadala svoj odraz na skle. Odraz mojich vlastných očí. Zadívala som sa do nich. Kedysi patrili odvážnej mladej žene ktorá sa ničoho nezľakla. V ten večer patrili strachu zo smrti. Zadívala som sa do nich a uvidela som v nich malé dievča ktoré sa kŕčovite drží záruk dlhého života. Malé ubolené dieťa. Ako som sa tak na seba dívala v hlave sa mi opäť vynáral strach, ako toľkokrát predtým...Vtedy som si uvedomila, že je čas pohnúť sa ďalej. Prijala som svoj strach. Pochopila som, že je v poriadku ak sa bojím. Dovolila som si báť sa. Dívala som sa na seba a uvedomila si, že potom, čo som zažila, je prirodzené sa báť. Každý by sa bál. Priznala som si svoj strach a paniku a aj fakt, že mu musím čeliť sama. Tiež som pochopila, že je hlúpe vypĺňať svoj život iba strachom. Najmä keď som už bola upozornená na to, že ten priestor môjho života je limitovaný. Tak som sa postupne naučila ísť ďalej. Naučila som sa veriť sebe a svojmu životu. Dnes už nejdem k doktorovi skôr, kým samu seba neutvrdím v tom, že mi nič vážne nie je. Až s týmto vedomím sa vydám k doktorovi aby mi moju teóriu potvrdil. Všetko čo robím, robím s vedomím, že to môže byť naposledy. A to môjmu životu dáva intenzitu a chuť. Cítim život naplno, lebo viem, že je môj. A je jediný ktorý mám teraz a tu. Nehazardujem a neplytvám, to nie. Ale ani sa prehnane neobmedzujem. Ktosi mi raz povedal, že mam silne vyvinuté pôžitkárstvo. Vďaka Bohu za to. Robí to môj život krajší. Prežiť život naplno je dar. Keď človek príjme svoju smrteľnosť a prestane s ňou bojovať, objaví nový rozmer života. Nie je to o obale, ale o obsahu. Na veľa vecí sa už dívam inak. Mnoho záležitostí mi príde nepodstatných a mnoho malicherných. Často krát ma napadne – z hľadiska života a smrti, má toto zmysel? A veľa veci nemá. Žijem tak aby som obohacovala seba aj iných. S vedomím, že všetko čo potrebujem aby som bola šťastná mám v sebe. Milujem ľudí okolo mňa, ale viem že ma hocikedy môžu opustiť a aj ja ich. Vyhýbam sa negatívnym myšlienkam. Sú deštruktívne a iba znásobujú strach. Nie som tak bohatá aby som si mohla dovoliť ten luxus negatívnych myšlienok. Nevenujem svoj čas strachu. Venujem ho posilovaniu mojej odvahy. Nedávno som sa s autom ocitla vo veľmi nepríjemnej a príliš rušnej dopravenej situácií, keď som sa – priznávam zľakla. Šoférujem príliš krátko a toto bolo veľmi neprehľadná a náročná situácia. Zaparkovala som s autom pri okraji cesty a spomínam si ako som sa bála ísť ďalej. Iba som tam tak stála a čakala. Ako v živote. Môj strach ma paralyzoval. Dívala sa ako iné auta pokračujú ďalej, ale mne sa zrazu tá cesta zdala náročná a pre mňa nezdolateľná. Potom som si spomenula sa slová môjho inštruktora v autoškole, ktorý mi dookola opakoval – strach zabíja. A tak som nabrala odvahu, opäť zošliapla plyn a vrátila sa na cestu. Iba o pár metrov ďalej sa z vedľajšej cesty (ja som bola na hlavnej) vyrútilo auto s ktorým sme sa skoro zrazili. Sedela v ňom ďalšia žena. Tiež bola vystrašená. Ako v živote... Asi by sa na koniec patrilo to uzavrieť nejako pozitívne, nejakou vzletnou myšlienkou. Ale sám život je vzletný. Každý jeden. Každý jeden človek čo tieto riadky číta má príležitosť prežiť úžasný život. Pretože život každého jedného z vás je úchvatný.