Kráčam si svetom, idem si cestou života. A oči mam otvorené. Dívam sa doprava. Dívam sa doľava. Sú všade. Armáda emancipovaných moderných žien. Spoločne všetky kráčame džungľou spoločnosti. Mnohokrát to ani nie je ich voľba. Spoločnosť, okolie, rodina a plno iných vplyvov im navliekli ich uniformy. Môj článok nechce byť výsmechom. Vlastne je to plač človeka, čo nevie kde sa podeli "tradičné" ženy, ktoré poznali tajomstvo ženskosti. Boli zmyselne, ale nikdy nie vulgárne. Boli vyzývavé, ale nikdy nie lacné. Boli provokujúce, ale nikdy nie agresívne. To žiaľ už o modernej žene povedať nemôžem.
Tak kráčam touto džungľou a pozorujem tu armádu žien. Dívam sa pred seba. Vidím tam prvú skupinu vojačiek. Nosia uniformu žien - Karieristiek. Sú to ženy čo často krát presne vedie čo chcú. Ženy čo si sebavedomo (a občas aj agresívne) razia cestu vpred. Oni majú svoje postavenie. Majú svoje peniaze. Majú svoje ambície. Majú svoju kariéru. Majú priateľky rovnakého zmýšľania. Občas dokonca majú v dave lúdi svojich obdivovateľov. Pracujú 8 a viac hodín denne, rovnako ako ťažko muži. A pracujú rovnako dobre a občas ešte tvrdšie.
Dívam sa na ne, a tisne sa mi do oka slza. Nie kvôli nim. Kvôli tomu akú cestu ženstvo, ako také urazilo. Tieto ženy v kostýmoch už nemôžu byť matkami na plný úväzok. Taká je doba. Peňazí je malo. A tak sa vzdialili svojmu poslaniu. A často krát materstvo za svoje poslanie už ani nepovažujú...ich potomkom je kariéra. Volia, robia kompromisy a stále naivne veria, že zvládnu všetko.
Sú právničky, lekárky, učiteľky, diplomatky, podnikateľky. Nie, skutočné nič zlé, na tom nie je. Pravé naopak. Je to úžasné, že toto všetko ženy vykonávať smú. Som na ne hrdá. Škoda len, že taká matka na plný úväzok, či žena v domácnosti tam medzi nimi nekráča. V tom dave žien so skvelou kariérou už nie je miesto pre prácu na plný úväzok -matku. Tá nie je rovnocenná. Materstvo nie je kariéra.
Kedysi sa žena smela rozhodnúť a byť matkou na plný úväzok. A patrila jej za to úcta, česť a obdiv. Dnes sa už ženy s kočíkom veľkej úcte netešia. Ani obdiv za ťažkú pracú im už akosi nepatrí. Väčšiu úctu žnú političky s vreckami plnými lží. Aká škoda!
Keď žena povie, že je právnička, všetci ju obdivujú. Keď žena povie, že je matka, obdivu už niet. Kedysi byť ženou znamenalo byť matkou, byť manželkou. Dnes byť modernou ženou znamená byť zamestnankyňa. Byť „iba“ matkou je MALO.
Viem, netlačia ich do tejto armády iba ambície. Je to spoločnosť, je to doba, je to sociálne zabezpečenie. Materstvo už ženám nesvedčí tak ako kedysi. Dnes ženy v náruči nosia účty a faktúry, ktoré musia zaplatiť a nie deti. Materstvo sa nepodporuje. Spoločensky, a čo je horšie, ani finančne. Lebo proti konvenciám sa dá obrniť, proti nedostatku peňazí už nie.
Tak sa radšej dívam napravo odo mňa. Hádam tam uvidím ženy typu Audrey Hepburn. Ženy s eleganciou. Ženy zmyselné. Ženy ženské. A čuduj sa svete, sú tam ženy ktoré kráčajú pod zástavou MODY. Z ultra malých a nepraktických kabeliek sa im vylieva ta kopa make-upu čo tam nastrkali. Na tvári majú masku s úsmevom a na tej maske kopu šminiek. Vlasy sa im vo vánku nehýbu. Sú znehybnené v dokonalom tvare. Obklopuje ich závan parfému - taký o ktorom sa písalo v časopise. A časopisy sú tiež aj to jediné, čo kedy ich oči čítali. Je to biblia. Keď to vraví Elle, tak to tak bude.
Mať oblek od Chanel, šatku od Versaceho a kabelku od Fendi je ich životnou métou. To im samotným dodáva hodnotu. Tak ako sa to patrí. Ako na nich vyzerá to čo si oblečú? Že to občas budí pohoršenie? Že to nie je vkusne? Že sa to k sebe nehodí? Hlavne je, že je to móda. Nemusí to byť estetické. Musí to byť módne. Nemusí to byť ani zdravé. Musí to byť "IN". Človek nemá byť človekom. Má sa o seba starať. Má byť módnym človekom. Moderným. Neupravenosť sa netoleruje. Nedokonalosť sa netoleruje. Ľudskosť sa netoleruje. Nikdy!
Domovy majú plné kozmetiky, ktorá stala rovnako, ako menšie auto. Toto je tá skupina, ktorá živí celý ten veľký priemysel naokolo. Žena nesmie mať celulitídu. Že je jej to geneticky raz dané? Žena nesmie mať vrásky. Že celé storočia ženy vrásky mali a boli krásne? Žena nesmie mať ani jeden chlp na tele. Že majú na istých miestach svoju funkciu? Nevadí. Na všetko je riešenie. Pardon, na všetko je nejaký ten produkt.
Ako tak tie ženy sledujem, vidím že sa stali obeťou. Povrchnej spoločnosti. Módneho a kozmetického priemyslu. Ale hlavne samých seba. Túžia byť krásne, tak ako po tom ženy túžili celé storočia. A tak isto ako naše predkyne, aj oni sa stali márnivými.
Premýšľam sama nad sebou, ako sledujem tu stopu očných tieňov, čo sa tiahne za tými bojovníčkami. Sama som sa nakazila. Aj ja sa dívam nie len na krásu kupovaného, ale aj na značku. Aj ja si nahováram, že to čo som si kúpila u Armaniho, je lepšie ako to čo som si kúpila inde. Aj ja sa až príliš zaujímam o to, čo si smiem obliecť a čo už vhodne nie je. Čo sa k sebe hodí a čo sa spolu kombinovať nemá. Aj moje prsty, ktorými píšem tieto slova, sú zdobene francúzskou manikúrou. Aj ja používam nie len šampón, ale aj balzam na vlasy. Aj ja mám doma taštičku s make-upom a v kabelke zrkadielko.
Ale hádam mi slúži ku cti, že sa cítim krásna aj keď si oblečiem vyťahané legíny a voľné bavlnené tričko. A hádam mi slúži ku cti, že sa stále považujem za dostatočne krásnu, otvoriť dvere poštárovi aj v pyžame a so strapatými vlasmi. A hádam aj to, že moju celulitídu, pokladám za moje poznávacie znamenie. Hádam to, že si uvedomujem, že elegancia neprichádza ako darček k maskare. Hádam to, že viem, že krása a vkus sa kúpiť nedá. A ja si tieto kvality vážim viac, ako riadky v moderných časopisoch.
Tak sa teda radšej obzriem dozadu. Kto to ide za mnou? Hneď za mnou sa pomaly vlečú vyziabnuté ženy na tenkých nožičkách. Nebezpečne im trčia rebrá. Že nemajú boky? Že nemajú zadok? Že ich hrudník je plochejší ako tie mužské? Že nič na ich tele nie je ženské? Nevadí. Tak má predsa moderná žena vyzerať. Radšej nejesť. Lepšie je hladovať. Len nech je konfekčná veľkosť čo najnižšia.
Ako sledujem ich ochabnutý krok, ako si so sebou nesú váhu na váženie kíl, vynára sa mi v hlave spomienka. A tá konfrontuje moju realitu. Vidím Marilyn Monroe so svojimi oblými bokmi. Dobila svet. Dobila mužské srdcia. Stala sa legendou. To by sa jej už dnes nepodarilo.
Potom sa dívam na seba. Mám boky, mám prsia a mám zadok. Užší pás ale aspoň mám aj malé bruško. Taká ženská postava. ZLE! Moderná žena nepotrebuje súmernú, ženskú postavu! Moderná žena nepotrebuje postavu, ktorá je zmyselná. Moderná žena musí chudnúť! Mám ďalší mínusový bod.
Tak sa zas radšej raz odvrátim. Dívam sa doľava. A tam sú ženy na love. Pravé vojačky. Či skôr hľadačky. Hľadajú mužov. Sú rôznorodé tieto ženy. Ale čosi ich spája. MUŽ. Je tam skupinka žien, čo silou mocou hľadá muža, aby nemuseli byť samé. Za akúkoľvek cenu. Kohokoľvek. Bez štipky úcty k sebe. Hľadajú muža, hľadajú princa z rozprávky o ktorom im rozprávali v detstve. Majú svoje kritéria a pod nimi majú schovane svoje nádeje. Nemusí byť pekný, ale dúfam, že aspoň Jana mi ho závidieť bude. Nemusí byť múdry, ale snáď predčí môjho bývalého. Nemusí byť bohatý, ale snáď mi kúpi aspoň nové čížmi.
Ale nie je to jediná skupinka žien. Je tam ešte iná. Aj tie hľadajú muža. Aby si niečo dokázali. Aby si dokázali, že sú dosť krásne, aby zbalili toho a tu. Aby si dokázali, že oni sú najlepšie. Že im leží každý pri nohách. Veď kým o ne stojí dedina, tak sú žiadané (nie dostupné, žiadané). A kým sú žiadané, sú iste krásne.
Ale vidím tak aj iné hľadačky. Tie hľadajú a rátajú. Hľadajú muža, ktorý sa im oplatí. Ktorý im niečo prinesie. Sociálny status. Financie. Lepšiu prácu. Nové šaty. Čokoľvek, čo sa oplatí.
A nie len tie...vzadu sú skryté posledné z hľadačiek. Tie hľadajú ale aj si niečo so sebou nesú. Nesú si svoje traumy. Svoje depresie. Svoje komplexy. Svoje problémy. A hlavne svoju vieru, že ten pravý ich toho dokáže zbaviť. A že sú potom občas hysterické? A kto by nebol pri tak nedokonalých mužoch. Že sú občas agresívne? Ale veď ako inak sa s mužmi dá? Veď muži sú sebci, surovci, grobiani, nevenujú ženám dosť pozornosti. Viem že sú. Veď aj mnohí z nich už zabudli, čo to vlastne znamená byť mužom. Tak ako mnohé ženy zabudli, čo to znamená byť ženou (i keď sa naskytá otázka – a vedeli to vôbec niekedy?).
Dívam sa dookola a začínam mať pocit, že svet je plný samostatných emancipovaných žien, ktoré vlastne nevedia kam idú a kým sú. Žiaľ v tomto svete už neostáva veľa miesta pre ženy a ich ženskosť. Keď sa dívam okolo seba, vidím mnoho moderných žien. Ale to ženské v nich už dávno nežije.
Ja sama, aktuálne žijem v krajine, kde ženy vládnu mužom. Žijem na „vyspelom západe“ a to čo vidím, je budúcnosť Slovenska. Stretám emancipované ženy, ktoré chcú byť siné, aby zamaskovali svoju slabosť. Nie som odporca feminizmu. Ale ani zástanca. Verím, že žena má byť ženou a muž mužom. Aké ľahké...lenže čo to vlastne v dnešnej dobe znamená byť ženou? A smie žena ešte byť ženou? Nevymenili sme ženstvo za modernosť? Poznám moderné ženy. Sú ich plné časopisy. Moderné modly našich dní. Možno krásne, ale plytké.
Teraz ma čitatelia rozomelú na prach za to čo poviem, ale ja tomu verím. Pravá žena je to najsilnejšie stvorenie na svete, pretože sa nebojí ukázať svoju krehkosť. Nepotrebuje agresiu a silu. Tá prislúcha nevzdelaným a slabým. Je dosť silná, aby smela plakať keď to potrebuje a aby vedela utešiť tých čo plačú keď treba.
Je krásna nie preto, že spĺňa miery, normy a kilá. Je krásna, alebo jej miery, normy a kilá iba dokresľujú jej krasu a nádheru.
Je fascinujúcim stvorením, lebo smie cítiť a milovať. Dokáže byť láskavá a pozná zdroj večnej trpezlivosti. Nemusí sa báť sklamania, lebo vie, že kým bude milovať, vždy bude sklamaná. Ale aj napriek tomu bude milovať celým srdcom. To je jej sila. Nie je agresívna. Má silu budovať aj keď vie, že to všetko je také krehké a ľahko môže byť zničené. Ale ona bude budovať ďalej.
Vie že nezáleží na tom, či prší, alebo svieti slnko, lebo ona sa smie usmievať na svojich blízkych. Nemusí žiť sama, či s mačkou. Ona je žena rodinného typu. Nie je s mužom aby nebola sama. Je sama sebou a tak môže pokojne žiť aj s mužom.
Je si vedomá toho kým je a kto je. Vie čo stelesňuje a je na to pyšná. Veď je ženou! A z toho prameni jej vnútorná sila.
Toto je tá tvár, ktorú v tej džungli nevidno. Vidím toľko moderných žien. Čo sú, ani nevedia kým a prečo. A tak idú vpred, ani netušia kam. Nie sú šťastné, lebo ich nič nedokáže naplniť. Prečo? Netušia. O tom sa totiž nehovorí. Hádam v noci, im raz ktosi zašepká – nie si len moderná žena, si aj žena. Máš v sebe čosi úžasné!
PS: nechcela som nikoho uraziť alebo dotknúť sa. Ak sa to stalo, skôr ako mi to „osladíte“ v diskusii, úprimne sa zamyslite prečo sa vás to dotklo? Lebo to čo nás irituje, sú citlivé miesta v nás.
