Dnes je pamätný deň. Dozvedel som sa, že je 60 výročie Jaltskej (v oficiálnych dokumentoch nazývanej Krymskej) konferencie. Využijem to na druhú časť svojho písania.
Na tieto dni pripadá totiž aj iné pre mňa významnejšie výročie.Bude to v týchto dňoch štrnásť rokov, čo som odcestoval na svoju prvú zahraničnú cestu a viedla práve do hlavného miesta Krymu – Simferopolu.
Býval som v hoteli Molodeznaja, čo bol vtedy jediný hotel kde cudzinci mohli.Bol som cudzincom na každom kroku.Uvedomil som si to na letisku, kde k lietadlu IL 86 pre asi tristo cestujúcich pristavili dva autobusy – prvý z označením INTOURIST a druhý bez neho.Prvý pre mňa a druhý pre zvyšok lietadla. Čakal som náznak nenávisti, či niečoho podobného nedočkal som sa . Všetci to brali ako fakt s ktorým sa ráta, a ani trochu nepôsobili dojmom, že im môj „luxus“ prekáža. Široké a žičlivé duše.
Základné info o Kryme sa dá načerpať hravo.Od r.1998 autonómna republika v rámci Ukrajiny ako sa môžete dozvedieť z www.crimea.ru príp. www.crimea.ua čo sú stránky, kde sa nachádzajú fakty o Kryme .Z koncoviek .ru . ua týchto stránok je aj dnes vidieť rozpoltenosť Krymu . Krym bol vždy hlavne sovietsky a dovolenka na Jalte bola povinnejšia ako putovanie do Mekky. Sú tam aj odkazy na všetky „sajty“ ( nečudovať sa ruština nemá výraz pre www stránku a použiva tento výraz), ktoré sa Krymu venujú.To je situácia dnes.Vtedy sajty neboli a ja som chcel spoznávať. Na víkend som si naplánoval výlet na Jaltu.
Zvolil som spôsob transportu ozaj zvláštny aj keď taký, ktorý si zaslúži obdiv aj počudovanie.Viac ako osemdesiatkilometrovú vzdialenosť medzi Simferopolom a Jaltou som absolvoval trolejbusom.Podľa miestnych to je najdlhšia trolejbusová trať na svete.Neviem to určite, jediné čo viem, je že aj oveľa kratšia by bola dlhá. Cesta cca dvadsať rokov starým trolejbusom plnom ľudí po horách a dolinách okolo posvätného a vo všetkých socialistických krajinách známeho ARTEKU ( v r.1991 to slovo zvučalo úplne inak ako dnes) patrí k mojim cestovateľským vrcholom. Predstava trolejbusovej dráhy z Prešova na Hrebienok cez Branisko (nie tunelom ale pekne zatáčkami) mi odvtedy vôbec nepripadá utopická.Videl som však Jaltu, čítal pamätné tabule, prechádzal sa po nábreží po ktorom sa prechádzali páni Roosevelt, Churchil a Džugašvili a bola zima ako v Rusku.
K cestovaniu patrí aj premýšľanie a snáď aj trochu politiky.Napadlo ma už vtedy.Škoda, že sa tí páni (najmä ten poslednemenovaný ) nechovali k cudzincom tak ako ku mne na tom letisku.Mohli sme si cestovať našim autobusom namiesto toho sme sa dlhé roky tlačili v jednom z ktorého sme nemohli ani vystúpiť. Možno áno, možno nie mne z toho vychádza, že ľudia sú veľkorysejší ako ich vodcovia.
To som si zapamätal zo svojej prvej cesty. Je toho viac snáď doma niekde leží aj kniha o Kryme, ktorú som si vtedy doniesol. Nemám už samovar, ktorý mi darovali a sprevádzal ma pri ceste naspäť (bol to gýč rozmeru XXL na elektriku). Pocit váženého turistu, ktorý sa môže viesť sám autobusom si vyvolávam v mysli, keď ma prepadá malomyseľnosť.
