#akonato - najväčšia biznis-konferencia tejto jesene na Slovensku
O tomto podujatí som sa dozvedel na webovej stránke SME.sk, ktorá ju dopredu masívne propagovala.
Priebeh konferencie vraj bude možné sledovať aj zadarmo - „live“, lebo je organizovaná čiastočne ako video-konferencia. Bola aj možnosť zaregistrovať sa. Ale ja som, v svojom prípade, nevidel dôvod prečo sa zaregistrovať, najmä pod dojmom, že nemám nato patričný „cenzus“ – nepodnikám, nemôžem vykázať žiaden obrat; o moju maličkosť by mohli mať hádam len štatistický záujem.
Neváhal som dlho, rozhodol som sa na tú udalosť pozrieť „viac zblízka“ – priamo v Bratislave - a „po svojom“.
Ale, viete ako to je. Ak si doma na Liptove zmyslím, napríklad, skočiť do Dunaja (obchodného domu) v Bratislave, musím najprv skoro ráno (na)skočiť do Váhu (rýchlika R 600) v Liptovskom Mikuláši. Pred cestou mi zostalo na spánok dve a pol hodiny.
Zato, v tomto raňajšom vlaku, mal som dosť času zopakovať si všetky podstatné myšlienky.
Aby som lepšie vedel zvážiť, či má význam pokúšať sa niečo robiť v podobnej súvislosti, pozrel som si najprv fotogalériu z prvého ročníka #akonato 2019 v Poprade. Videl som tam samých mladých usmiatych ľudí – diskutujúcich oficiálne, aj neformálne na posedení pri kávičke – proste „biele goliere“, ešte nič netušiace o hnusobe, ktorá tak nečakane zaskočila tohtoročný svet.
Dnes je situácia podstatne iná, značne vážnejšia a komplikovanejšia, ale „formát“ konferencie zrejme ostal nezmenený. Hlavnými gestormi podujatia sú opäť banka a známy nemenovaný podnikateľ z gastrosektora, ktorí majú nejaké tipy na zvládnutie výziev ekonomickej krízy.
Nemal som žiadne ilúzie o tom, aké sú to asi tipy.
Čo asi môžu banky, schopné dnes „tvoriť peniaze z ničoho“? - Banky môžu ponúkať podnikateľom ponajviac ďalšie úvery a iné formy finančnej výpomoci, majúce im pomôcť prekonať panujúcu krízu v podnikaní. Pri nižších úrokových sadzbách, majú eminentný záujem navýšiť objem poskytnutých úverov, aby si takýmto spôsobom zachovali svoje doterajšie príjmy. Snažia sa teda, až v prvom rade, pomôcť sami sebe. Veď práve preto sú všetky druhy masmédií zavalené reklamou typu „požičajte si, požičajte si... požičajte si!“.
A čo dnes môže robiť kopa (viac-menej serióznych) podnikateľov? – Ak sa vôbec chcú udržať v podnikaní, musia prijať túto ponúkanú „pomoc“, vediac, že ju budú musieť – čo aj s „oškretými ušami“ - splatiť aj s úrokmi do posledného haliera. A už ich budú čakať ďalšie, dobre známe staronové problémy. Pretože opísaná „pomoc“ nepredstavuje skutočné a efektívne riešenie aktuálnych problémov, ale len obyčajný trik, ktorý sa postará o ich odsun za vzdialenejší časový horizont. A tam si všetky, na nás jednotlivcov i na spoločnosť ako takú, trpezlivo počkajú. S tým, že medzičasom ešte viac narastú. A, ak tie resty poctivo nesplatíme my, zdedia ich ďalšie generácie.
Ak by som sa v týchto svojich úvahách máličko mýlil, prepáčte mi, ja nie som školený ekonóm. Ja som len amatér, vyznávajúci predovšetkým („neobabrateľnú“) platnosť dialektických vzťahov ako v neživej tak aj v živej prírode, kam patrí aj človek ako (vraj) koruna tvorstva.
V Bratislave
Bratislava ma privítala slnečným počasím. Úplne iným ako pred šiestimi dňami.
Zbehol som po známej ceste na Námestie SNP, aby som bol čo najskôr pri Starej tržnici. Na poslednú chvíľu som si, na stene na dolnom konci budovy Hlavnej pošty, prekvapený všimol pamätnú tabuľu Jozefa Murgaša (1864 - 1929). Pred šiestimi dňami som išiel tými istými miestami, ale akosi mi nepadla do oka.
Aj ma pritom napadlo, že som tak trochu v podobnej situácii ako on.
Keď sa vrátil zo svojej pastorskej misie z USA, s ambíciou pomôcť prvej československej republike (a slovenskému živlu, práve sa usadzujúcemu v pošoňskej Bratislave v „plnoprávnej“ pozícii) ako expert a vynálezca svetovej úrovne v oblasti rádiotelegrafie, debilní byrokratickí úradníci mu nedovolili učiť a odovzdávať svoje poznatky mladšej slovenskej generácii. Murgaš, hoci bol kapacita, jednoducho nemohol učiť – nemal patričné oficiálne vzdelanie. Diplomovka sa vtedy ešte opajcovať nedala a on, ak mal popri teologickom vzdelaní možnosť nadobudnúť pod patronátom cirkvi aj nejaké iné, nuž nie technické, ale len maliarske. Pretože maľovať obrazy s náboženskou tematikou sa hodí vždy a on mal aj maliarsky talent.
Pred Starou tržnicou
Bratislavská Stará tržnica tvorí jednu stranu zákutia, ktorému dominuje fontána Lev s erbom, na dolnom konci Námestia SNP. Tam má aj hlavný vchod. Druhý vchod má z Klobučníckej ulice. Vnútri za presklenými dverami hlavného vchodu postávalo niekoľko osôb. Podľa oblečenia som ich odhadol na esbeskárov, resp. na personál z poriadkovej služby, ktorý mal zrejme dozerať (minimálne) na dodržiavanie bezpečnostných proti koronavírusových hygienických opatrení zo strany príchodzích. Ale tých už nebolo veľa, lebo konferencia #akonato odštartovala dávno pred mojím príchodom na miesto, o 9. hodine.
Akurát, keď som zvažoval, kde zaujmem miesto v tunajšom verejnom priestore, ocitol som sa v ceste vozidlu s nápisom Sharkam catering. najprv som si myslel, že chce okolo mňa len prejsť. Ale zastalo a zanedlho z neho začali vykladať a odnášať dovnútra tržnice krabice (zrejme) s nejakým občerstvením v hygienickom balení.
Ja som sa zatiaľ ustrojil do svojho „propagačného papierovéhu hávu“ pri jednej z lavičiek, ktorých sa tam nachádza viacero. Skoro okamžite som zaregistroval istý rozruch za sklenenými dverami tržnice. Esbeeskári očividne žhavili svoje mobily. O dôvodoch som sa mohol len domýšľať, ale veľmi ma to nezaujímalo. Napokon, niečo podobné som predpokladal.
Moja prítomnosť na mieste však mala iný cieľ, ako vzbudiť (len) rozruch medzi zopár ľuďmi, ktorí mali tiež určenú svoju pracovnú náplň aj zodpovednosť. Robiť nejaké neprístojnosti a takým spôsobom sa snažiť narúšať priebeh konferencie som naskrze nemal v úmysle.
Stihol som rozdať dva-tri propagačné letáčiky medzi okoloidúcich, ktorých však nebolo veľa, keď okolo mňa prechádzal mladý muž, ktorý vyzeral akýsi nasrdený. Na otázku, či sa zaujíma o posolstvo môjho plagátu, krátko sa naň zahľadel a potom rezolútne vyhlásil:
„Keby ste hlásali koniec kapitalizmu, možno by som sa zaujímal, ale pacyklový stroj...?!“
Odišiel skôr, ako dohovoril vetu, ale na pochybách som preto neostal. O problematiku (využitia) pacyklového stroja záujem evidentne nemal. Ten mal veru iné starosti; možno práve dostal vyhadzov v zamestnaní. Alebo ho nedávno rozhodilo niečo iné, no iste nič príjemné. To už však išlo mimo mňa.
Zrazu vyšla z dverí dvojica mladých ľudí, dievčina a mládenec. Zamierili si to rovno ku mne. Dievčina mala v rukách plastovú krabicu s croissantom a mládenec niesol čiernu kávu rovnako v (nie jednorázovom) plastovom pohári. Ponúkli ma, že vraj aby som sa občerstvil.
Aj mi padla milo táto malá pozornosť, hoci som tušil, že nie toto je ich pravé poslanie. Ale to bolo v poriadku. Veď práve preto som tam postával, aby som si osobne zistil mieru záujmu okolia o moje počínanie. A vo vnútri tržnice sa nachádzali iste nie bezvýznamní ľudia. Medzičasom si ma už možno aj lustrovali - ak nie podľa iného, nuž podľa modro vyznačenej adresy webovej stránky s mojimi blogmi: www.cudzis.blog.sme.sk.
Padla aj zmienka o štátnom tajomníkovi. Síce neviem, ktorého mali na mysli, ale logicky zrejme štátneho tajomníka z ministerstva financií alebo z ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Dalo by sa to zistiť aj dodatočne z videozáznamu. Nachádza sa, napríklad, na [1] – s dĺžkou bezmála 5:50 hod.
Ja som im na rovinu povedal, že toto moje počínanie je vlastne svojrázny test inteligencie obyvateľstva Slovenskej republiky, a aj niektorých jej predstaviteľov, kompetentných zaujať k problematike pacyklového stroja rozumné stanovisko. Žiadna konferencia typu „ako-na-to“ nemá v sebe ani zlomok potenciálu riešiť objektívne problémy, ktoré nás čakajú, oproti potenciálu, ktorým za tým účelom disponuje projekt pacyklového stroja. Nám totiž nepomôže odsúvanie problémov na neskôr. Naopak, žiada sa – prakticky okamžite realizovateľný - projekt, ktorý začne prinášať takmer hneď – a významný – zisk. Aby bolo z neho možné investovať aj rôzne iné verejnoprospešné ale (ako také, zvyčajne) stratové projekty.
Že som o potenciálnom význame pacyklového stroja e-mailom informoval už začiatkom marca ministra hospodárstva Richarda Sulíka. Keby ma nebol „odbil“ dvomi vetami, najneskôr koncom tohto roka mohol už byť hotový funkčný model pacyklového stroja a v roku 2021 by sa bola mohla rozbehnúť jeho výroba.
Napokon, je len otázkou času, kedy tlak objektívnych ekonomických problémov donúti niektorého z „neveriacich Tomášov“ otvorene si odo mňa vypýtať potrebné informácie.
Ja som si dobre vedomý momentov, ktoré vedú všetkých týchto „neveriacich Tomášov“ k pochybám o reálnosti mojich predstáv a zámerov. Ako inak – (v najlepšom prípade) jedná sa o „učených nevedomcov a nevedomých učencov“. Od nich sa impulzu k rozhodným činom sotva dočkáme. V súčasnej neutešenej situácii (po každej stránke) tento problém najpravdepodobnejšie rozhodne niektorý pragmatický a manažérsky uvažujúci politik s dobrým odhadom.
Nie je teda vylúčené – a stále ešte ani nie prineskoro – začať sa projektom pacyklového stroja, z tejto strany, seriózne zaoberať. Takíto politici mi môžu ponúknuť len málo, takmer nič v porovnaní s tým čo môžu (na všeobecný prospech) získať. Preto jednať s hocijakým chmuľom už nie som ani nebudem ochotný.
Srdečne som tejto mladej „konferenčnej delegácii“ poďakoval za ich gesto. Dal som im obom po letáčiku a rozišli sme sa. Plastový pohár od kávy som mal vrátiť do neďalekého Lab-cafe, kde „myšlienky dostávajú tvar“ (pozri obrázok). Tam mi zaň ponúkali jedno euro, že vraj sa jedná o zálohovaný pohár. Prepadol by som sa od hamby, keby som užil darovanú kávu a ešte zato zinkasoval aj nejaký peniaz, ktorý treba právom odúčtovať inému.
Mal som v pláne postávať pred Starou tržnicou dve a pol hodiny, potom som mal namierené za ďalším programom. Za ten čas som stále postával na nohách. Aby som celkom neustal, prechádzal som sa hore-dolu po spojnici od vchodu do Starej tržnice k fontáne Leva s erbom. Potreboval som ešte fotografický záber ako dôkaz, že som tam bol.
Za celý ten čas tam posedávalo, po okolitých lavičkách, zopár mladých mamičiek so svojimi ratolesťami, sem-tam si aj z tržnice vyšli podaktorí zafajčiť, no najviac tam bolo (zrejme) obedujúcich robotníkov, ktorí brali stravu asi z blízkeho Gastra u Jakuba.
Dosť dlho si posedel na lavičke na slniečku aj jeden starší manželský pár. Rozhodol som sa ich požiadať o láskavosť, aby ma odfotografovali. Napodiv, pani bola ochotnejšia, aby som len nastavil fotoaparát ako treba. A, ako sa dodatočne ukázalo, bola aj dosť šikovná. Zábery, ktoré urobila, sú celkom súce.
Bratislavské gobelíny v Primaciálnom paláci
O pol druhej poobede som svoj propagačný „test“ skončil. Plagát som zvinul do rolky a zamieril som si to Klobučníckou ulicou rovno k Primaciálnemu palácu, v ktorého reprezentačných priestoroch sa nachádzajú povestné Bratislavské gobelíny.[2]
O tejto bratislavskej pozoruhodnosti som sa prvý raz dozvedel, tuším, v súvislosti s projektom prvej ilustrovanej slovenskej encyklopédie PYRAMÍDA v brožovanom vydaní, kde bol tomuto umeleckému spracovaniu mytologickej báje o tragickej láske Héró, kňažky bohyne Afrodity a jej milenca Leandra venovaný značný priestor na obálke niekoľkých čísel, vydávaných na kriedovom papieri. To bol v sedemdesiatych rokoch minulého storočia ešte dosť zriedkavý unikát.
Pri poslednej návšteve Bratislavy som si uvedomil, že som tie gobelíny na vlastné oči ešte nikdy nevidel. A teraz som mal nato - pred odcestovaním - ešte dosť voľného času.
Urobiť kvalitný záber severného priečelia, kde je vstup do Primaciálneho paláca, bolo v tento slnečný deň viac ako obtiažne. Skúšal som rôzne triky, mnoho z nich nevyšlo k mojej spokojnosti. Ale aj v okolí Primaciálneho námestia je mnoho pozoruhodností, ktoré odfotografovať nebolo tak zložité.
V samotných priestoroch paláca, s výnimkou Zrkadlovej siene a zopár iných (napr. na schodisku), je vraj zakázané fotografovať. Nuž som sa o to ani nepokúšal a bol som rád za každý „povolený“ záber na pamiatku. Počítal som s tým, že v propagačnom materiáli, ktorý som si kúpil, budú aj pohľady, ktoré si sám síce nesmiem zvečniť, ale možno ich reprodukovať. Niektoré z nich na ukážku ponúkam vo fotogalérii.
F O T O G A L É R I A
Aj v okolí Primaciálneho námestia jesto na mnoho zaujímavého.
Rôzne pohľady na vstupné priestory Primaciálneho paláca. -
Schodiskové priestory paláca. -
Fotografovať bolo povolené len Zrkadlovú sieň a niektoré vybrané objekty v jej blízkosti, s výnimkou portrétov a celkových pohľadov na ostatné, dobovo vybavené siene.
Pohľad na samotné Bratislavské gobelíny ako aj na portréty významných osvietenských habsburských panovníkov, rozmiestnené v jednotlivých sáloch Primaciálneho paláca, môžem čitateľovi sprostredkovať len pomocou reprodukcií z brožúry "Primaciálny palác, Bratislava, radnica" (Aquaprint s.r.o., Bratislava 1994), ktorú som si kúpil v slovenskej mutácii za dve eurá. -
Pramene:
[1] https://www.slsp.sk/sk/landing-pages/akonato/akonatokonferencia?gclid=EAIaIQobChMIgYbJ-OXK7AIVwutRCh0f8wuzEAAYASAAEgL5cPD_BwE
[2] https://sk.wikipedia.org/wiki/Bratislavské_gobelíny
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
