Meno Jána Zoričáka mi bolo známe prinajmenšom od r. 1990, keď sa po tzv. Nežnej revolúcii v r. 1989 začali častejšie spomínať najrôznejší naši rodáci pôsobiaci v zahraničí, ktorí tam dokázali vyniknúť v niektorom z odborov ľudskej činnosti. Prirodzene, výsledky svojej pracovitosti, umocnené neraz mimoriadnymi schopnosťami, okrem iného aj nezvyčajným umeleckým talentom, túžili predstaviť tiež na rodnom Slovensku.
Ján Zoričák sa narodil pod Belianskymi Tatrami, v rázovitej obci Ždiar v r. 1944.
Ako pätnásťročný začal študovať na Sklárskej umelecko-priemyselnej škole v Železnom Brode a následne na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Prahe, ktorú ukončil v r. 1969.
Svoje „miesto pod slnkom“ si však našiel až vo Francúzsku, kde žije už bezmála päťdesiat rokov, patriac k priekopníkom ateliérového skla v tejto krajine.
Vystavoval už v mnohých krajinách sveta, ale nezabúda ani na Slovensko, kde sa svojou unikátnou prácou prezentuje opakovane.
Keď som sa teda dozvedel, že bude mať výstavu svojich prác aj priamo v Liptovskom Mikuláši, naplánoval som si jej návštevu s úmyslom aspoň čo-to si z nej odfotografovať na pamiatku. Vzal som si teda svoj panasonic-lumix a šiel som na miesto výstavy.
Možno aj bolo dobre, že som sa dopredu nesnažil „vygúgliť“ žiadne upresňujúce informácie o umelcovi, najmä však nie obrázky jednotlivých Zoričákových diel. Lebo prakticky všetko, čo som na internete k veci našiel, bolo inštalované a odfotografované v dobre osvetlených priestoroch. Tak plne vynikla efektná farebnosť jednotlivých sklenených artefaktov.
V Liptovskej galérii P. M. Bohúňa však Ján Novosedliak poňal výtvarné riešenie expozície Okná do vesmíru tak, aby celková atmosféra výstavy Zoričákových prác (kurátor Ivan Jančár) tak trochu navodzovala vesmírne prostredie. –
Priestor, dôsledne izolovaný od denného svetla je zaplnený pološerom, v ktorom sa efektne vynímajú umne osvietené solitéry. Zoskupené na spoločných podstavcoch – s trochou nadsázky - akoby imitovali súhvezdia vo svojom vlastnom „mini-vesmíre“. A, ako v skutočnom vesmíre môžu astronómovia pozorovať rôznofarebnosť ozajstných hviezd, tak aj tu som (tak trochu s prekvapením) mohol registrovať rôzne farebné odlesky v priestore.
Ich intenzita sa stupňovala úmerne tomu, ako som sa blížil k jednotlivým zoskupeniam artefaktov. A, z bezprostrednej blízkosti, aj v týchto nevšedných svetelných podmienkach, si farebnosť osobitne fotografovaných solitérov plne vychutnal aj objektív môjho fotoaparátu.
Celkový dojem tejto expozície dotvárajú veľkoplošné zrkadlá na stenách výstavného priestoru.
Umeniu sa veľmi nerozumiem, nie som žiaden umelecký kritik. Ako bežný smrteľník môžem povedať vlastne len toľko, že na mňa výstava urobila dojem.
Prežil som zážitok, emocionálnou hodnotou ďaleko prevyšujúci ekonomickú hodnotu vstupného (dve eurá; v kultúrnom mesačníku mesta sa uvádza dvojnásobok) Odniesol som si z nej tiež pamiatku v podobe mnohých záberov, ktoré sa dosť dobre vydarili. (Fotografovanie nebolo vôbec spoplatnené.)
A napadlo ma podeliť sa oň aj s inými, prostredníctvom blogu.
Zakrátko po vstupe do tohto fascinujúceho priestoru výstavy som si všimol v jej prednej časti nenápadnú, nehybnú postavu. Bolo len otázkou času, kedy sa k nej priblížim – v snahe nafotografovať všetko (vzhľadom na – neočakávané - svetelné podmienky, v zmysle zásady fotografov: „azda sa vydaria aspoň niektoré snímky“).
Intuitívne som predpokladal, že to bude niekto z pracovníkov galérie, kto možno má na starosti dohľad nad výstavným priestorom alebo je kompetentný – na požiadanie návštevníkov - podať odborný výklad k výstave Okná do vesmíru.
Z neznámeho sa však v priebehu rozhovoru rýchlo vykľul obdivovateľ a zberateľ Zoričákových diel Ivan Bella z Liptovskej Anny, kochajúci sa pohľadom na celý ten rozsiahly súbor vystavených sklenených skvostov, z ktorých niektoré zapožičal pre túto výstavu zo svojej súkromnej zbierky. (Nie je však v príbuzenskom vzťahu so slovenským kozmonautom plk. Ing. Ivanom Bellom. [1])
Údajne pozná majstra Zoričáka už dosť dlho a mal aj predstavu o ďalšej prezentácii výstavy. Na budúci rok by mala (určite v inom aranžmáne) zavítať do Hong-Kongu a aj do Japonska.
Keď som sa pýtal na cenu „bežného“ artefaktu na výstave, vraj ani jeden nie je hoden menej ako 10 000 eur. Z celkového pohľadu na vystavené exponáty je teda zrejmé, že ich spoločná hodnota dosahuje niekoľko stotisíc eur.
Pán Bella ma prvý upozornil na zaujímavosť, totiž, že gro materiálu diel majstra Zoričáka predstavuje olovnaté sklo. Sklo – pôvodom z blokov, využitých pri experimentoch v rámci základného i aplikovaného výskumu na časticových urýchľovačoch Európskej organizácie pre jadrový výskum (CERN) vo Švajčiarsku.
Olovnaté sklo absorbuje röentgenové žiarenie a vyrábajú sa z neho ochranné štíty proti nebezpečnému elektromagnetickému („tvrdému“) žiareniu.
Pre svoje svetelno-odrazivé vlastnosti – v dôsledku vysokého indexu lomu – sa olovnaté sklo, pod názvom „krištáľové sklo, používa aj (a to predovšetkým) k dekoratívnym účelom. Obsahuje zvyčajne 18 – 35% oxidu olovnatého, ktorý mu dodáva väčšiu hustotu, menšiu tepelnú vodivosť, vyšší lesk, väčšiu odolnosť i húževnatosť. Je však náročnejšie na spracovanie a kladie tak väčšie nároky na umenie sklára. Spolu s tým rastie hodnota i cena krištáľového skla. [2]
Oxid olovnatý predstavuje pre sklo podobný prínos ako rozpustený síran hlinitý pre obdivuhodnú čírosť a priezračnosť vody.
Aby som čitateľovi lepšie priblížil obsah napísaného aj iným – názornejším - spôsobom, vkladám do článku fotogalériu „napísanú“ objektívom môjho fotoaparátu.
V tejto, prvej časti článku sa nachádzajú viac-menej celkové pohľady na vystavenú expozíciu Okná do vesmíru. Druhá časť článku bude ilustrovaná pohľadmi na skupinové zábery artefaktov a na jednotlivé diela majstra Zoričáka.
Pokračovanie.
Pramene:
[1] Ivan Bella
https://sk.wikipedia.org/wiki/Ivan_Bella
[2] Krištáľové sklo
https://cs.wikipedia.org/wiki/Křišťálové_sklo
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
