Súhlasím s pánom Mojžišom, že písať do spoločenského týždenníka o témach, ktoré sú pre väčšinu ľudí úplne nepochopiteľné (a preto aj nečitateľné), nie je žiadne terno. Ale robíme to, lebo si to daná vec zaslúži. Daná vec - pán Mojžiš má na mysli knihu Stevena Weinberga Kvantová teória polí; ja mám na mysli niečo dôležitejšie.
Keď som bol stredoškolský študent, riaditeľ našej školy zastupoval na hodine učiteľa fyziky a medzi iným nám položil otázku, čo je poslaním fyziky. Ja osobne som si myslel, že poslaním fyziky je objavovať pravdu o prírodných zákonoch a o skutočnom usporiadaní objektívnej reality (sveta). Ale boli sme poučení, že skutočným poslaním fyziky je odhaľovať symetrie!
A odvtedy, ako vidím, sa na svete nič nezmenilo.
Kvantová teória polí je výtvor z pera laureáta Nobelovej ceny za fyziku, a to pre "hľadačov symetrií" iste znamená veľa. Kvantová teória poľa je spojením dvoch najrevolučnejších fyzikálnych teórií 20. storočia - teórie relativity a kvantovej mechaniky.
O kvantovej mechanike neviem skoro nič, zato problematike relativity rozumiem - myslím si - dobre. Dovolím si tvrdiť, že špeciálna teória relativity je založená na dvoch postulátoch, z ktorých ani jeden nie je pravdivý. Napriek tomu je použiteľná pri riešení praktických problémov, čo môže vyznievať dosť prekvapujúco. Je to však možné preto, že bola sformulovaná "inžinierskym spôsobom", t.j. takým spôsobom, ktorý sa prednostne zameriava na otázku "ako?" (počítať, aby sme dostali použiteľné výsledky). Zásadnú otázku "prečo?" (je to tak, že to napriek všetkému vychádza), odbíjajú relativisti-pseudofilozofi odpoveďou typu, že "takto sa pýtať nemá zmysel".
Dá sa tušiť, že spojenie dvoch teórií, z ktorých minimálne jedna "nie je v poriadku", nemôže priniesť nič lepšieho. Z kaluže prejdeme pod odkvap. Zrejme to podobne cíti aj samotný Weinberg, lebo podľa slov pána Mojžiša v tomto jeho diele je dôraz na otázku "prečo?" neustále prítomný. Autor vraj trpezlivo buduje odpoveď na stovkách strán matematicky značne náročného textu. A sme doma.
O poznaní možno hovoriť v dvoch rovinách - kvalitatívnej a kvantitatívnej. Pri spozorovaní nových javov najprv hľadáme logické súvislosti s už známymi javmi, aby sme mohli objav správne zaradiť do vedeckého obrazu. A následne sa snažíme podporiť teóriu experimentálnymi meraniami, ktorých kvantitatívne výsledky by sa mali zhodovať s predpovedanými.
Kto má dostatočný nadhľad nad skúmanou problematikou, musí ju vedieť popísať slovami - a to celkom hutne - lebo vedec, homo sapiens sapiens, pracuje predovšetkým s pojmami. Mnohostostranové matematické orgie nie sú v podstate žiadnou zárukou dostatočného porozumenia objektívnej realite. Naopak, hrozí tu neustále nebezpečenstvo omylu, ktorý nás takto naozaj zavedie do "močiara".
Pán Mojžiš v závere naznačuje, že Weinberg "konečne vysvetlil" ľuďom, ako sa veci v kvantovej teórií polí naozaj majú, a tým privodil duševnú úľavu úprimným záujemcom o problematiku. A v poslednom odseku rovno tvrdí, že vo vede veľa záleží od vkusu a hybnou silou sú vášne, lebo vkusom a vášňami je vo vede určované všetko.
Síce to nepovedal, ale tak to logicky vyznieva: A kde je pritom pravda? -
Pravda môže ostať za dverami.
Svojho času Aristoteles, na základe pozorovania zatmenia Mesiaca, usudzoval na guľatý tvar Zeme a Erastotenes vypočítal, na základe použitia správnej experimentálnej metódy, jej rozmery. Toto sa podarilo už v antike, v skromných počiatkoch vedy, a ich poznanie má objektívnu, trvalú platnosť.
A potom prišli časy vkusu a vášní. Ich výsledok? - Po poldruha tisícročí obraz sveta, ako si ho predstavoval stredoveký tmár!
Len čo sa novodobá veda ako-tak vymanila z područia všemocnej cirkvi, začala druhá fáza, tentoraz už "vedeckého" harašenia. Na jej konci, kde sa vzala, tu sa vzala, relativita nám vyvstala.
Keď koncom 12. storočia vznikla myšlienka perpetua mobile, bolo to pochopiteľné, lebo vtedy ešte nepoznali zákon zachovania energie. Vymysleli pojem, ktorému reálne nič nezodpovedá.
A dnes? - Kontrakcia dĺžky, dilatácia času, časopriestor! - Ako učene a vedecky to znie! Ale či je to aj pravda?
V dnešných časoch, keď si učitelia nepovažujú za povinnosť ani upozorniť svojich žiakov, že napr. Keplerove zákony treba chápať len ako užitočný model, ktorý nám pomáha pri riešení mnohých praktických úloh, a že astronomická situácia je objektívne úplne iná, počúvame o ambícii vytvoriť "teóriu všetkého", ktorá by komplexne popisovala celý vesmír. Streštenci, ktorým sa familiárne hovorí "strunári", s vedeckými titulmi pred menom i za menom, prehajdákajú pol svojho života - možno aj celý - snahami vytvoriť moderné perpetuum mobile 21. storočia bez toho, aby si to uvedomili. Keď počítajú, asi nemajú čas uvažovať. Nehľadajú pravdu; ich zaujíma - "matematická" teória.
Nechcem tvrdiť, že kvantová teória polí je z toho istého súdka, ale ja, ak by som mal venovať život tejto problematike, by som bol krajne opatrný a rezervovaný.
Vedec by mal pred vkusom a vášňami uprednostniť chladný kalkul, racionalitu. Najprv by sa mal uistiť, či základy, na ktorých ide stavať, sú spoľahlivé. A až potom sa pokúsiť postaviť na nich niečo skutočne hodnotné.
Viem, o čom hovorím. Ja som si tento prístup prakticky vyskúšal pri študovaní problematiky relativity. Tam, kde sú iní uveličení už len z predstavy o Einsteinovi, ktorú si spoločnosť o ňom vytvorila, ja vidím spústu nepochopenia a totálnu deformáciu objektívnej reality.
Kto by sa o vec bližšie zaujímal, nech navštívi www.kozmodrift.sk.
