Hoci to nemôžem dokázať, je vysoko pravdepodobné, že pani režisérka je dosť mazaná nato, aby poznala marketingovú cenu predmetnej scénky pre jej film ako celok už vzhľadom na to, že film mal premiéru na festivale "Jeden svet".
"V našich pôrodniciach sa radosti materstva môžu ľahko premeniť v opak.
Izolované od svojich blízkych sa ženy potýkajú s prísnym režimom, osamelosťou a ťažko pochopiteľnými praktikami," povedala Zuzana Límová, ktorá natáčala v bratislavských nemocniciach na Kramároch, v Ružinove, aj na Antolskej. [1]
Izolovaní od svojich blízkych, v prostredí s (pochopiteľne prísnym) profesionálnym režimom, sú mnohí pacienti v nemocniciach, u ktorých si to situácia vyžaduje. Ako príklad uvádzam infekčné oddelenia nemocníc alebo jednotky intenzívnej starostlivosti pre pooperačné stavy.
Táto "izolovanosť" rodičiek od zvyčajného prostredia je len dočasná a deje sa tak v prvom rade v záujme ich očakávaných detí. Pocit osamelosti v prostredí pôrodníckeho oddelenia je len relatívny. U rodičiek je vyvolaný predovšetkým napätím z nastávajúcej (radostnej) udalosti. V skutočnosti sú pod dohľadom odborného personálu, ktorý im môže kedykoľvek pomôcť a najmä kvalifikovane poradiť.
Riadiť sa týmito radami treba najmä preto, aby sa "radosti materstva" dramaticky nezvrhli v opak.
Toľkoto k slovám pani režisérky z môjho pohľadu.
Okrem nej má - v súvislosti s "prípadom" Martina Holana - "maslo na hlave aj Univerzitná nemocnica na bratislavských Kramároch, menovite prednosta Kramárov Igor Rusňák.
Nemocnica sa údajne najprv snažila vysielaniu dokumentu zabrániť (?), a po mediálnej búrke (laickej) nevôle, ktorú to vyvolalo, dal prednosta pôrodníkovi Holanovi výpoveď! [1]
Keď už sa teda stalo, že dokument (vďaka umožneniu natáčania vo viacerých nemocniciach) vznikol, prečo by sa mal stať "trezorovým" ako niektoré filmové dokumenty za čias socializmu?
Stačilo, aby bolo povolenie natáčania v nemocničnom prostredí podmienené odborným poradenstvom, v rámci ktorého sa malo žiadať a) buď inkriminovanú scénku - pre jej nepodstatnosť - do dokumentu nezahrnúť alebo b) pripojiť k nej odborné stanovisko iného pracovníka predmetného oddelenia - najlepšie stanovisko primára.
Je predsa zrejmé, že fackovanie rodičiek pri pôrode sa v našich pôrodniciach nepestuje ako špecifický slovenský šport, ale vyskytuje sa len výnimočne, teda ojedinele a aj to len v prípade dôvodnej potreby, čo posudzuje prítomný pôrodník.
Pripomeňme si, čo povedal pôrodník Martin Holan:
"Bola úplne hysterická. Jednoducho vôbec nepočúvala, čo som jej hovoril a vôbec netlačila. Tak ale zase odtiaľ potiaľ. Lebo zase viete, keď sa vám má to dieťa tam podusiť v pôrodných cestách, tak zase tam už sranda končí. Takže tam som si povedal, že tam bude lepšie brachiálne dorozumievanie sa." (Reč je o facke - pozn. autora.)
Kedy je teda oprávnené jednať spôsobom "ručne stručne" (tzv. brachiálne)?
Ja osobne som sa stretol s podobným problémoch už v čase, keď som sa dal na horolezectvo.
Síce som žiadnu kritickú situáciu, ktorú by bolo potrebné bezodkladne riešiť podobným spôsobom nezažil, ale počul som o tom od skúsenejších horolezcov:
Ak sa stane, že pri exponovanom lezení niektorý člen lezeckého družstva psychicky nezvládne kritickú situáciu a svojou hystériou začne ohrozovať bezpečnosť (ba až životy) jednotlivých lezcov, najúčinnejšie je "umravniť" ho silnou fackou (ak stačí len jedna).
Medzi skúsenými horolezcami sa podobné príhody vyskytnú veľmi sporadicky, raz za mnoho rokov.
Častejšie sú k podobnému jednaniu prinútení horskí vodcovia, ktorí profesionálne vodia vysokohorských turistov na rôzne vrcholy. Maximálny počet klientov pre jedného vodcu je stanovený podľa obtiažnosti túry.
Dramatické situácie vznikajú pri neočakávanej prudkej zmene počasia, keď sa treba vzdať plánovaného cieľa a okamžite započať návrat. Zostup býva zvyčajne náročnejší ako výstup, najmä ak treba niektorý úsek zlanovať. Zlanovanie v nepriaznivom počasí býva psychicky náročné aj pre skúseného horolezca, nieto ešte pre klienta-turistu bez potrebného kurzu. Ten môže mať dojem, že horolezecké lano tenké ako malíček ho neudrží. Ale na nejaké diskusie nie je čas. - Horský vodca, ktorý je zodpovedný za všetkých, je občas nútený klienta dôrazne prinútiť zavesiť sa do lana, aby ho mohol spustiť dole skalnou stenou.
Ešte častejšie sú k podobne razantnému konaniu prinútení (vojenskí) parašutistickí inštruktori najmä pri prvých zoskokoch svojich zverencov. Keď niektorý váha so skokom, jednoducho ho (jemne) vysotia.
Kto by si nevedel predstaviť podobnú situáciu, nech sa príležitostne ide pozrieť na skoky bungee jumpingu, akú obrovskú radosť majú mnohí skokani z toho, že dokázali prekonať svoj strach.
Na spestrenie článku odporúčam pozrieť napr. [2].
Bungee jumping je však len nezáväzná zábava, kde možno svoje zámery kedykoľvek prehodnotiť.
Ale pôrodný sál nie je diskusný klub.
Každý profesionál ide ráno do práce nie sa zabávať, ale pracovať. A ako taký sa musí na pracovisku správať vždy zodpovedne. Lebo od toho je profesionál, že zodpovedné rozhodnutia pri práci zaň nikto iný neurobí. Práve na toto je vyškolený a disponuje všetkými potrebnými vedomosťami.
Teda aj pôrodník Martin Holan, keď videl, že rodička absolútne nezvláda svoju úlohu pri pôrode (na ktorú ju ostatne dlho dopredu pripravovali, predovšetkým nácvik techniky dýchania) a že sa nespráva podľa odborných doporučení, neváhal a - dal jej facku. Možno dve.
Podobne, keby bol usúdil, že treba nastrihnúť hrádzu alebo vykonať iný potrebný zákrok, tiež by nediskutoval s rodičkou "či dovolí" ale by konal.
Žiaden profesionál, tobôž lekár, ak koná v záujme pacienta, neváha urobiť akýkoľvek potrebný zákrok - aj bolestivý.
Facka bola to najmenšie "zlo", ktoré sa mohlo danej rodičke - pri pôrode so šťastným koncom - prihodiť.
Aké to šťastie, pán prednosta Igor Rusňák, že minister zdravotníctva Tomáš Drucker mal viac rozumu a cti ako vy a že sa za lekára Martina Holana prihovoril.
Pán lekár si po terajších skúsenostiach možno osvojí zásadu, že o niektorých profesionálne motivovaných skutkoch je rozumnejšie pred laikmi mlčať. Nenadarmo sa totiž vraví: Hovoriť striebro, mlčať - zlato.
Nerobím si ilúzie, že viacerým čitateľom azda nebudú moje názory v tomto prípade po chuti. Ale to sú zrejme tí, čo by pre jemnocit radšej zomreli ako by sa mali zachovať optimálne (správne). Pretože v niektorých momentoch očividne nemajú reálnu predstavu o objektívnom svete.
Bol by som však rád, keby som už konečne v televíznych novinách prestal pozerať a počúvať tak "veľa kriku pre nič" a lá "padla facka na sále".
Pramene:
[1] https://www.omediach.com/tv/item/11891-lekar-ktory-sa-v-dokumente-chvalil-fackovanim-zien-pri-porode-v-nemocnici-skoncil
[2] https://www.youtube.com/watch?v=eOnoYulu67Q
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
