K napísaniu tohto článku ma - pri danej príležitosti - primäli moje osobné spomienky ešte z detstva na účasť na púti na Mariánskej hore pri Levoči i zážitky s tým spojené, ktoré mi sprostredkoval vlastným rozprávaním môj, už nebohý, otec († 2008).
Môj otec bol šofér a počas svojej profesionálnej praxe vystriedal mnoho najrôznejších vozidiel, ale ponajviac bol šoférom autobusu. V päťdesiatych rokoch minulého storočia začínal ako vodič autobusa v Československej autobusovej doprave (ČSAD) Poprad a tri roky jazdil na linke Štrbské Pleso - Lysá Poľana (hraničný prechod do Poľska). V šesťdesiatych rokoch, potom, ako si "odkrútil" osem rokov na smetiarskom "kukavoze" pri zvoze odpadkov zo všetkých tatranských osád na trase Cesty Slobody [1], presedlal na zájazdové autobusy, ktoré riadil až do odchodu na dôchodok. Dá sa teda povedal, že mal bohaté skúsenosti s kontaktom s ľuďmi, pričom kadečo zažil.
Okolo r. 1964 ekonómovia signalizovali, že časy budovania socializmu extenzívnym spôsobom sa neklamne končia, pretože zdroje na ďalší takýto postup už nie sú. Navrhovali pretransformovať ekonomiku na pokračovanie budovania intenzívnym rozvojom, a k tomu bolo potrebné určité liberálnejšie prostredie.
Smutne známe ideologické monsterprocesy z 50-tych rokov proti niektorým čelným politikom aj proti najvýznamnejším predstaviteľom katolíckej cirkvi (považovaným za pohrobkov Tisovho fašistického tzv. Slovenského štátu), s mnohými "hrdelnými" rozsudkami, vystriedali rehabilitačné procesy a prepúšťanie postihnutých, ktorí toto politicko-ideologické besnenie prežili, z väzenia na slobodu.
Prerod československej ekonomiky sa mal udiať prostredníctvom tzv. "socializmu s ľudskou tvárou", o ktorý sa vehementne usilovali reformátori na čele s Alexandrom Dubčekom. [2]. Bolo to krásne obdobie - najmä preto, že bolo obdobím mojej mladosti - keď sa ľudia oduševnene skladali na "slovenský zlatý poklad" a keď chceli postaviť v Tatrách ALWEG. [3]
Všetky podobné snahy ukončila "internacionálna pomoc" vstupom spojeneckých armád Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968. Nastúpilo tzv. normalizačné obdobie s takými persónami ako Gustáv Husák alebo Vasil Biľak v čele.
(Koho by zaujímalo, nech si dohľadá na internete informácie o tom, ako skončil ľudový "slovenský zlatý poklad". Čo sa stalo s finančnými prostriedkami na ALWEG, je popísané v článkoch, ktoré internet "vygúgli" pod heslom "slovenský alweg".)
Ak sa po druhej svetovej vojne nestavali žiadne nové kostoly - nedalo sa získať stavebné povolenie - zrazu bolo všetko ináč, a kde mali peniaz, všade stavali, lebo ruky ochotné pomôcť sa našli všade. Nové kostoly rástli ako huby po daždi. Vraj najmä na východnom Slovensku, kam údajne prúdili kanadské a americké doláre medzivojnových vysťahovalcov. Tí nezabudli na rodnú hrudu a žili z nej svojimi spomienkami, ktoré boli žriedlom štedrosti. Podobne to asi bolo aj na Orave či inde.
Kostoly vznikali rýchlo, ako by stavitelia tušili, že toto obdobie dlho nepotrvá. A tak sa aj stalo. Po r. 1968 ostali mnohé stavby v rozostavanom stave.
V sedemdesiatych rokoch sa normalizačné skrutky začali priťahovať čoraz tuhšie a tento "stisk" sa prejavil v celom Československu aj vo vzťahu k cirkevným záležitostiam.
Situácia bola zvláštna tým, že náboženská sloboda zaručená ústavou. Komunistická strana Československá, ktorá si ústavným § 4 uzurpovala všetku moc v republike, však presadzovala politiku, že ľudia síce majú právo na osobné presvedčenie, ale ateistická komunistická strana si vyhradzuje svoje právo pôsobiť na nich, aby sa vzdali náboženstva - "ópia ľudstva" (resp. aspoň pracujúcich más), lebo ak nie, bude to mať kádrové dôsledky.
Niektoré konkrétne formy na potláčanie náboženských prejavov v tomto štýle viedli k situáciám, nad ktorými sa s odstupom času možno len dobromyseľne pousmiať.
V jednom prípade figuruje aj náboženská púť na Mariánsku horu pri Levoči.
Môj otec pracoval od r. 1656 v Komunálnych službách Vysoké Tatry, Tatranská Lomnica. Komunálne služby mali vyše tridsať rôznych prevádzok, z toho len štyri boli ziskové: záhradnícke služby s centrom v Dolnom Smokovci, cukrárenská výrobňa v Dome služieb v Starom Smokovci, veľkopráčovňa v Tatranskej Lomnici a autodoprava (nákladná i osobná) s vedúcim na podnikovom riaditeľstve v Tatranskej Lomnici.
Aj keď sa neskôr štyri komunálne podniky v okrese Poprad - vo Svite, v Poprade, v Kežmarku a v Tatranskej Lomnici - spojili a vznikol Okresný podnik komunálnych služieb Poprad, situácia v Tatranskej Lomnici sa v podstate nezmenila, pretože ostatné podniky predstavovali pre "tatranský komunál" v podstate chudobných príbuzných. V tom čase boli napríklad v Tatranskej Lomnici tri skoro nové autobusy, kým v Poprade jeden obstarožný a inde ani jeden.
Otec jazdil s komunálnym zájazdovým autobusom - v režime "taxi" - a za socializmu bol jedným z mála ľudí (s výnimkou osôb v tzv. slobodnom povolaní), ktorí mali ako svoj mesačný príjem určenú podielovú mzdu. To znamená, že z celkovej mesačnej tržby za svoje fakturované výkony mu patril pevne stanovený podiel, takže svoju výplatu (v čistom) si vedel vypočítať sám.
Pochopiteľne, mal úprimný záujem neustále jazdiť a vychádzať v ústrety zákazníkom, ako sa len dalo.
Špecifickým druhom jeho zákaziek v tom období boli objednávky zájazdov na rôzne náboženské púte - nie len do Levoče, ale napr. aj do Šaštína alebo Marianky.
V predstihu niekedy aj dvoch mesiacov pred takým sviatkom "prikvitol" do kancelárie autodopravy "zákazník", ktorý sa zdráhal bližšie špecifikovať svoj záujem, len sa obšmietal okolo rozpisu jázd všetkých šoférov a snažil sa vyzvedať informácie, ktoré s jeho akože objednáckou nemali nič spoločné. Rozpis jázd sa nachádzal na širokej okennej podobločnici. Bol to zvyčajne veľký obrazový kalendár z predošlého roka a záznamy sa robili na zadnej strane kriedového papiera jednotlivých listov. Orientácia v objednávkach aj na dva-tri mesiace dopredu bola takto prehľadná a veľmi rýchla.
Vedúci autodopravy už také firmy poznal a spýtal sa ho dorovna:
"Všakže ste Vy tajný?"
Zaskočený chlapík v prvej chvíli len nemo prikývol, ale vzápätí sa v ňom prebudil úradný šimel a vedomý si svojho postavenia začal udelovať vedúcemu autodopravy náležité pokyny. - Totiž, že ak by prišla objednávka na púť, v žiadnom prípade ju neslobodno prijať. Treba sa slušne vyhovoriť na plnú vyťaženosť všetkých autobusov.
Vedúci autodopravy všetko sväto-sväte sľúbil a vypoklonkoval ho z kancelárie. A bolo "vymaľované". Prečo? Pretože vedel, že v podobných záležitostiach je prakticky bezmocný (a pravdu povediac, nespával preto nepokojne).
Ja sám som bol neraz svedkom, ako sa také zájazdy organizovali.
Išli sme napríklad svojím autom do otcovej rodnej obce, do Vikartoviec, na návštevu jeho dobrého kamaráta z mladosti.
Celý život ťažko robil v lese, ale chlapík na piaď, pomaly sekera bola od neho väčšia, ale svoju prácu si zastal. Medzi rečou sa spýtal otca ako "sveta znalého":
"Povedz, Feri, boli tí Američania naozaj na Mesiaci? Mne sa to nechce veriť..."
Otec mu odpovedal:
"Boli na Mesiaci. To mi naozaj môžeš veriť."
Nuž, aj takí ľudia žijú kde-kade po slovenských hladových dolinách. Ale peniaze na autobus do Levoče alebo do Šaštína či na Velehrad si vždy nájdu. Už vtedy to nebol pre nich len náboženský sviatok, ale v každodennej všednosti života predstavoval pre nich aj sviatok kultúrny.
Ešte sme len išli hlavnou ulicou cez dedinu, vždy sa vyskytla nejaká ženička či iný známy. Všetci sa s otcom srdečne zvítali, aj ho ženy vystískali.
"Nazdar, Feričku! Pôjdeš s nami...?"
"Pôjdem, len pošlite objednávku."
V nejednej takej dedine ako Vikartovce, nebolo len neformálne spoločenstvo veriacich (to je jedno, akej konfesie), ale aj pobočka Matice slovenskej či Slovenského zväzu žien, Živeny, Zväzu protifašistických bojovníkov, majú tam dobrovoľný hasičský zbor, spolok záhradkárov alebo poľovníkov a podobne. Všetky tieto spoločenské organizácie boli oficiálne registrované (zväčša aj štátom podporované) a združené s odborovými organizáciami Revolučného odborového hnutia (ROH) [4] - zaniklo 2.3.1990 - do Národného frontu (NF) [5]
Ani dnes to nie je inak, ale podobne.
Za daných pomerov, ako som ich opísal, kto normálny by si objednával zájazdový autobus na zájazd na niektorú z náboženských pútí, a ešte k tomu ako súkromná osoba?
Podľa toho, ako sa dohodli, niekto vsunul do písacieho stroja patričný hlavičkový papier, napísal objednávku na "poznávací" zájazd (dedinčanov) napr. do Bratislavy alebo do Múzea SNP v Banskej Bystrici, alebo do svetoznámej Banskej Štiavnice. Veď všade sú kostoly, štát ich udržiava ako kultúrne pamiatky; a že je tam naviac aj nejaká scháraná Kalvária? - No, bože!, čo je na tom?
Objednávka prišla poštou, v dopravnej kancelárii tatranského komunálu ju zaevidovali a rezervovali pre ňu vozidlo aj šoféra na dané dni v rozpise jázd.
V daný deň a hodinu pristavil otec svoj zájazdový autobus vo Vikartovciach (ale aj inde).
"Tu si, Feričku? - No tak ideme do toho Šaštína..."
(Objednávka pritom znela na zájazd do Bratislavy.)
"Vitaj, Feričku! - Tak ideme do tej Levoče?..."
(Objednávka pritom znela napríklad na zájazd do Košíc.)
Už keď sme boli na levočskej púti na Mariánsku horu súkromne ako rodina, mali sme problém zaparkovať osobné auto. Potom sme išli peši úbočím hory až ku kostolu. Tam už boli davy ľudí. Kňazi spovedali hriešnikov pod holým nebom. Slávnostná omša sa konala v kostole, ale bol tam strašný nátresk, takže tuším prijímanie zorganizovali aj vonku.
Občas nad kostolom a davmi, v malej výške provokatívne prelietaval vrtuľník a svojim rachotom sa pokúšal znepríjemňovať sviatočnú atmosféru. Že táto technika možno aj pomáha monitorovať prítomných ľudí, na to zúčastnení zvysoka kašľali.
Situácia s parkovaním autobusov v meste Levoča počas púte bola ešte komplikovanejšia. Po uliciach chodili tajní a zapisovali poznávacie značky zaparkovaných autobusov.Neskôr sa na patričných miestach prešetrovalo, prečo tam boli. - Prečo práve vtedy.
Keď zavolali otca na podanie vysvetlenia na podnikovom riaditeľstve v Tatranskej Lomnici, na danú otázku len pokrčil plecami.
"Čo som mal robiť? Zákazník platí, zákazník rozhoduje. - Môže zmeniť aj cieľ zájazdu... Mal som odmietnuť jazdu? Na koho zodpovednosť?"
Neskôr však, aby sa vyhli zbytočným problémom, jeho rodáci z Vikartoviec súhlasili s tým, že ich privezie do Levoče aj odvezie z nej naspäť domov, ale s tým, že nebude parkovať v meste, že na dohodnutý čas sa vzdiali, aby nebol na očiach. Najpríhodnejšie mu bolo vrátiť sa domov do Tatranskej Lomnice. Zbytočná cesta tam a naspäť cez Vrbov merala asi 60 km, ale to nebol problém ani z finančného hľadiska.
To len ilustruje pravdivosť príslovia "Kto chce, hľadá spôsoby, kto nechce, hľadá dôvody."
Tie časy sú nenávratne preč.
V novej dobe boli možné aj tri návštevy Slovenska prvým slovanským pápežom Jánom Pavlom II. [6], [7] v rokoch 1990, 1995 a 2003.
V roku 1995 v závere trojdňovej návštevy osobne navštívil aj Mariánsku horu v Levoči.
Vysoké Tatry zobďaleč mĺkvo pozorovali túto jedinečnú udalosť, ktorej sa stali "večitými" svedkami.
Pramene:
[1] https://sk.wikipedia.org/wiki/Cesta_Slobody
[2] https://sk.wikipedia.org/wiki/Alexander_Dub%C4%8Dek
[3] https://www.google.sk/?gws_rd=ssl#safe=active&q=slovensk%C3%BD+alweg
[4] https://www.vtedy.sk/rok-1946:--zjazde-odborarov-vznika-jednotne-revolucne-odborove-hnutie
[5] https://sk.wikipedia.org/wiki/N%C3%A1rodn%C3%BD_front_%C4%8Cechov_a_Slov%C3%A1kov
[6] http://www.teraz.sk/slovensko/fotografie-jan-pavol-ii-prva-navsteva-sr/128122-clanok.html
[7] https://svetkrestanstva.postoj.sk/3670/navstevy-jana-pavla-ii-na-slovensku-vyzyval-k-jednote-a-vernosti-evanjeliu
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
