Čo sa týka samotnej koncepčnej fyziky, je to už riadne bradatá snaha fyzikov o zjednotenie čiastkových fyzikálnych teórií do zmysluplného celku, ktorá sa však – ani napriek nesporným pokrokom fyzikálneho poznania v dvadsiatom storočí – napodiv akosi nedarí a nedarí.
A prečo asi?
Pri odpovedi na túto závažnú otázku si opäť vypomôžem parafrázovaním textov z knihy francúzskych autorov J.Bergiera a L.Pauwelsa „Ráno kúzelníkov“, ktorí takto charakterizovali stav prírodných vied koncom 19. storočia. -
Nie len pokroky vo fyzike, ale priam vo všetkých prírodných vedách, sa považovali za dovŕšené.
Slavný profesor Lippmann doporučoval svojmu študentovi (neskôr nemenej slávnemu fyzikálnemu chemikovi) Helbronnerovi, že fyzika je uzavretá disciplína, utriedená, zrovnaná, úplná, a že by urobil lepšie, keby sa venoval niečomu inému.
V biológii zas vtedy vyčerpal jej možnosti Claude Bernard, dospejúc k záveru, že mozog vylučuje myšlienku podobne ako pečeň žlč. Možno sa podarí odhaliť túto sekréciu a vyjadriť ju chemickou formulou podobnou krásnym šesťbokým obrazcom , ktoré urobil nesmrteľnými Berthelot. Keď budeme vedieť, ako sa na seba viažu šesťuholníky uhlíka, aby vytvorili ducha, potom sa otočí posledná stránka. Len nás nechajte vážne pracovať!
A zrazu prišiel zlom. –
Učencom, dedičom Tainovho a Renanovho pozitivizmu, búrajú úžasné objavy múry nedôverčivosti. Dovtedy sa verilo len náležite zisteným skutočnostiam. Odrazu sa stáva možným neskutočno. Náhle opojenie z tohto dojmu prekĺzne do dialógu medzi materializmom a špiritualizmom, medzi vedou a náboženstvom.
Princíp zachovania energie bol niečo pevné, bezpečné, mramorové. A zrazu rádium vytvorí energiu bez toho, aby si ju požičalo z nejakého zdroja.
Mali sme istotu o totožnosti svetla a elektriny. Svetelné lúče sa mohli šíriť len priamočiaro a nemohli prechádzať prekážkami. A zrazu vlny, paprsky X, prechádzajú pevnou hmotou.
Vo výbojkách hmota akoby zanikala, premieňala sa na častice. Premena prvkov sa odohráva v prírode, rádium sa mení v hélium a olovo. A tak sa rúca chrám istôt. Je teda všetko možné?
Tí, ktorí vedia alebo sa domnievali, že vedia, zrazu prestávajú oddeľovať fyzické od metafyzického, overenú vec od veci vysnenej. Piliere chrámu sa menia na oblaky, Descartesovi kňazi sú zachvátení šialenstvom.
Ak je princíp zachovania energie falošný. Čo by potom bránilo médiu, aby nevytváralo ektoplazmu z ničoho? Ak (elektro)magnetické vlny prechádzajú zemou, prečo by nemohla cestovať myšlienka? Ak teda všetky telá vysielajú neviditeľné sily, prečo by nemohlo byť astrálne telo? Keď existuje štvrtý rozmer, je to príbytok duchov?
Toľkoto Bergier s Pauwelsom.
A čo sa deje dnes? –
Najväčší „úlet“ modernej vedy predstavuje – podľa môjho názoru - dnešná kozmológia a márne snahy zastrešiť fyzikálne vedy tzv. teóriou strún – resp. „teóriou všetkého“, ktorá sa pritom – popri blúznení o akomsi Veľkom tresku - nezaobíde bez menej ako jedenástich(!) rozmerov.
Niekto by mohol povedať, že teraz hovorím do vecí, ktorým nerozumiem.
Priznávam úprimne, že strunovej teórii naozaj ani zbla nerozumiem. Vyhlasujem to síce z pozície laika, ale (myslím si) dostačujúco vzdelaného nato, aby som aspoň „rámcovo“ videl, že strunová teória je – obrazne povedané – pokus o zostrojenie najnovšej verzie perpetua mobile, a to, prosím, v 21. storočí!
Čítal som diela autorov-strunárov, ktorí si v minulosti skúšali svoj intelekt na tomto teoretickom „projekte“ a neuspeli. Nezaliezli však s hanbou do kúta a neostali tam čušať. Odborne vyhodnotiac svoje skúsenosti, nenechali si ich len pre seba. Považovali si za povinnosť posunúť ich knižne jednak svojim nasledovníkom (aby ich varovali – prinajmenšom pred stratou času v márnom úsilí). Ale tiež aj laickým záujemcom o túto problematiku (teda podané v patričnej forme), aby mali predstavu, čo robia celé roky niektorí „vedci“, často štedro platení (aj) z ich peňazí daňových poplatníkov.
Keď som čítal prvú takúto knihu (autora si už nepamätám), bola tam reč o potrebe vyriešiť rádovo sto tisíc rovníc!
Dnes sa už opakovane stretávam s laicky tlmočenými názormi, že z inkriminovanej teórie sa rysuje „niečo, pomocou čoho možno vysvetliť čokoľvek“. Stačí len pridávať ďalšie rovnice, vhodné konštanty a fúru „rozmerov“, z ktorých niektoré môžu byť aj zvinuté sami do seba (takže, kde treba, sú akosi utajené).
Na moju adresu prišiel e-mail tohto znenia:
Dobrý deň. Ja som Vás kontaktoval preto, lebo šírite absolútne nezmysly na internete. Hovoríte, že experimenty by inak dopadli na Marse ako na Zemi? Spochybňujete Einstainovu všeobecnú relativitu? Stavím sa, že nemáte ani páru, čo je to tenzory calculus a už vôbec nerozumiete, o čom je fyzika. ... Ja som fundamentálny teoretický fyzik, resp. strunový teoretik... .
Čo ma trápi a za čo cítim zodpovednosť je, že dôchodcovia ako vy šíria na internete rôzne bludy a tým dezorientujú spoločnosť - je to level Zem a vek, Zem je plochá, atď. Keď niečomu nerozumiete, tak sa skúste zdržať prezentovania Vašich názorov, prosím. V mene mojej a budúcich generácií Vám vopred ďakujem.
PS: Ak Vás zaujíma, ako funguje tento svet a vesmír, rád Vám to niekedy osobne vysvetlím.
Ďakujem. – O podobné, „vedecké“ harašenie nemám záujem.
Nemám záujem, najmä preto, že v teórii kozmodriftu mi úplne stačia - na vysvetlenie fyzikálnych poznatkov principiálneho významu – klasické tri rozmery; a je mi pritom jasné, že čas nie je reálny fyzikálny rozmer.
Ako taká, je teória kozmodriftu priam povolaná stať sa základom tzv. koncepčnej fyziky.
Nie je to síce teória, ktorú by bolo možné uspokojivo podať na spôsob Hawkingovho bestselleru „Stručná história času“, teda úplne bez použitia matematických rovníc objasňujúcich najfundamentálnejšie fyzikálne vzťahy v objektívnej realite (svete).
Nedávno zosnulý S. Hawking absenciu vzorcov v predmetnej knihe zdôvodňoval (viac-menej neoveriteľným) argumentom, že vraj použitie jedného vzorca v knihe znižuje čitateľský záujem o ňu na polovicu.
Dobre. – Takým činom však možno opíjať vzdelanú laickú verejnosť prakticky akýmkoľvek rožkom!
Stačí, ak uveríte autorite.
Čo už s tým narobí nejaký dôchodca?
Nuž veru – narobí.
Keby som si nebol istý cenou svojich tvrdení, ani by ma nenapadlo správať sa – podľa niekoho – sebaisto. Je pochopiteľné, že ako autor teórie kozmodriftu, najlepšie poznám jej hodnotu a, myslím si, viem predvídať budúcnosť v nej obsiahnutých najdôležitejších myšlienok.
Už som najmenej jeden raz na blogu vyjadril, že, napríklad, všeobecná kozmodriftová rovnica raz bude ústredným bodom medzinárodných fyzikálnych konferencií.
Nezľakol som sa (v počiatkoch písania blogu), povedzme, autority pána Klimčíka, jeho konzervatívnych názorov, ani jeho nepekných útokov na moju osobu.
Ani ma neznechutili večné a nezmyselné diskusné príspevky tzv. „havkáčov“ v diskusii k mojim článkom o problematike teórie kozmodriftu i koncepčnej fyziky, ktorej základy nakoniec raz musí predsa niekto položiť.
Tu sa nejedná o nejaké (osobné a dodatočné) „ujasňovanie si“ (všeobecne známych) fyzikálnych vzťahov, ako sa raz vyjadril pán Klimčík. Tu ide o to, že význam týchto vzťahov nebol pochopený v celej komplexnosti. Predpoklady na takýto krok narastali v priebehu historického vývoja fyziky (ako aj viacerých iných prírodných vied) len postupne.
A namiesto toho, aby sa fyzici, po každom objave zásadného významu, aspoň pokúsili obzrieť sa naspäť – s otázkou, ako veľmi ten objav rozširuje doterajšie fyzikálne obzory – radšej niektoré staršie poznatky hneď považovali za prekonané a snažili sa vytvoriť nové teórie, v ktorých bude staršie poznanie zahrnuté ako ŠPECIÁLNY (!) prípad.
Aj keď na také počínanie neexistoval nevyhnutný dôvod.
Aj keď sa museli vzdať tzv. „zdravého rozumu“!
A teória kozmodriftu tieto tvrdenia jednoducho a názorne dokazuje.
Koncepčná fyzika, opierajúca sa nie len o matematiku, ale aj o NÁZORNÉ predstavy teórie kozmodriftu, nepochybne bude mať v budúcnosti svoj význam. A to nie len pre širokú vzdelanú laickú verejnosť – v oblasti vedeckého svetonázoru – ale aj pre osobnosti vedúce spoločnosť, t.j. predovšetkým pre politikov (s ekonómami za chrbtom), uvoľňujúcich čoraz väčšie finančné objemy z peňazí daňových poplatníkov na čoraz nákladnejšie vedecké projekty.
Ešte v mladosti som sa stretol s príkladmi, ako asi prebieha podobné konanie. –
Príklad prvý – prejednávanie nákladov na vybudovanie prístrešku pre bicykle zamestnancov atómovej elektrárne.
Komisia má rozhodnúť o vyčlenení prostriedkov na daný účel v nominálnej hodnote 100 000. Dobre, hovorí jeden člen, ale dalo by sa ušetriť, keby sa namiesto pozinkovaných profilov konštrukcie prístrešku použili len obyčajné železné, natreté farbou. Dalo by sa ušetriť ešte viac, navrhol druhý člen, keby mal prístrešok - namiesto plechovej – strechu z vlnitého laminátu.
A principiálne sa mohlo zlepšovať aj ďalej.
Prečo?
Lebo o bežných veciach má akýkoľvek laik-neprofesionál akú-takú reálnu predstavu.
Povedzme, že nominálnu hodnotu prístrešku pre bicykle komisia znížila na 70 000.
Príklad druhý – prejednávanie nákladov na stavbu ďalších dvoch reaktorov atómovej elektrárne.
Komisia má rozhodnúť o vyčlenení prostriedkov na stavbu reaktorov v jednotkovej nominálnej hodnote desať miliárd.
Predseda formálne prednesie návrh a položí otázku: „Kto je za?“
Všetci! – Bez diskusie!
Prečo teraz bez diskusie, a kvôli nepomerne lacnejšiemu prístrešku pre bicykle so živou diskusiou?
Niečo podobné, čoraz častejšie, bude očakávať v budúcnosti politikov.
Bude aj v ich záujme, aby ich voliči mali solídnejšie povedomie o oprávnenosti výšky nimi schválených prostriedkov, okrem iného, aj na veľmi drahé vedecké projekty. Tobôž pri prostriedkoch pre základný výskum.
Uvedomelosť voliča pre podporu perspektívnych vecí sa však vytvára postupne a závisí predovšetkým od kvality jeho vzdelania, ktoré mu dá predovšetkým škola.
Ako tento poznatok korešponduje so stavom slovenského školstva?
Od vzniku samostatnej Slovenskej republiky sme tu mali viac ako dvadsiatku ministrov školstva – poniektorých vyslovených „tajtrlíkov“ – a tiež dobrého pol tucta pokusov o „radikálnu“ školskú reformu. Úroveň slovenských škôl však napriek tomu vo všeobecnosti klesá.
Už je najvyšší čas - v tejto mizérii – prísť aspoň s niečím pozitívnym.
To niečo pozitívne by, potencionálne, mohla byť aj teória kozmodriftu a koncepčná fyzika, ktorých základy by sa mohli vyučovať už na stredných školách a na príslušných vysokých školách by sa mohla dotvárať už ich nadstavba.
Keď uvážime, že napríklad slovenská profesiálna fyzika prakticky nemá dlhšiu ako povojnovú históriu (po r. 1945) a že - naviac - viacero špičkových vedcov malo potom na Slovensku (z „kádrovo-ideologických“ dôvodov) utrum, ani nemáme veľmi na čom stavať, ani sa čím prezentovať pred Európou či (rovno) svetom, čo nedorástlo na solídnejšiu vedeckú úroveň v cudzine.
Rozpracovanie teórie kozmodriftu do najmenších detailov predstavuje jedinečnú možnosť na vybudovanie si vedeckej kariéry pre rádovo desiatky (a možno aj viac) slovenských študentov. Pochopiteľne, s adekvátnym ohlasom na ich vlastné práce v zahraničí.
O čo menšia by to bola propagácia Slovenskej republiky navonok (napríklad) oproti sporadickým úspechom slovenských športovcov?
A – z vnútropolitického hľadiska, koncepčná fyzika by mala byť pre svoju názornosť určená pre vzdelanú laickú verejnosť, ktorá – na jednej strane – môže prejavovať svoj aktuálny politický názor voľbou konkrétnych politikov. A na strane druhej strane – vodítkom ich preferencií voči jednotlivým politickým osobnostiam môže byť aj povedomie, do akej miery sa pričinili napr. aj o rozvoj slovenského školstva a vedy.
O tomto potenciáli teórie kozmodriftu a z nej vyplývajúcej koncepčnej fyziky som sa, podľa vlastného uváženia, snažil informovať niektoré slovenské politické osobnosti.
Pochopiteľne, mal som na zreteli, že dobrý a skúsený politik musí byť pri podobných informáciách viac ako opatrný.
Ale väčší dôraz som kládol na predpoklad, že naozaj dobrý politik musí „mať nos“ na perspektívne veci. V princípe musí byť aj veľkorysý, aby bol aj schopný aktívne ich podporiť. (Nie len sa napríklad kde-kade tlačiť pred televízne kamery, aby sa zviditeľnil svojou prítomnosťou pri cudzom úspechu.)
Je to síce len rozprávka, ale jej najpodstatnejšia časť mi utkvela v pamäti už od mladosti.
V iránskej rozprávke „Najlepší priateľ“ je popísaná scéna, keď inkognito cestujúci šach hovorí pastierovi:
„Ďakujem ti za láskavosť, ale teraz musím ísť ďalej, lebo som iba obyčajný chudobný pocestný a mám pred sebou dlhú cestu.“
Pastier sa hlboko poklonil.
„Pane,“ – riekol, „ty nie si chudobný pocestný. Máš na sebe rozodrané rúcho, ale nosíš ho ako kráľ. Tvoja reč je rečou človeka, ktorý je navyknutý, že ho iní poslúchajú. Oči máš zamyslené a priame, oči človeka, ktorý rozkazuje. Tvoje spôsoby sú zdvorilé, spôsoby človeka, ktorý sa stýka s mnohými ľuďmi a musí dávať pozor na každého, či je veľký alebo malý. Ty si istotne šach.“
(Z rozprávky do rozprávky, Mladé letá, Bratislava 1973.)
Svoju snahu kontaktovať politické osobnosti som bral s rezervou, nemajúc žiadne veľké ilúzie. Ale bol to z mojej strany tiež určitý test oslovených, ako zareagujú. – Teraz, keď ešte teória kozmodriftu nič neznamená. Neskôr im už nepomôžu žiadne výhovorky na spôsob „nemohol som vedieť...“ a pod.
Okrem toho, bol to len jeden z možných spôsobov, ako upozorniť na politický význam teórie kozmodriftu.
Pri príležitosti slovenských parlamentných volieb v r. 2016 som, na základe volebného programu, v ktorom figurovala reforma školstva (a zdali sa mi aj inak racionálne založení), som sa obrátil aj na niektoré politické subjekty.
Slušne mi odpovedal len štatutárny zástupca strany SKOK.
Inú podobnú príležitosť predstavovalo nastávajúce predsedníctvo Slovenskej republiky v Rade Európskej únie v druhom polroku 2016.
Každý štát sa pri podobnej príležitosti snaží prezentovať niečím unikátnym; v krajnom prípade symbolom. Napríklad Česká republika si vyvolila za takýto symbol kocku cukru, pretože kockový cukor bol údajne svojho času vynájdený v jednom českom cukrovare.
Slovenská republika, ako sa dobre pamätáme, si pre daný účel vyvolila škandálne predražené „smajlíkovské“ logo, ktoré bolo natlačené kde-kade, medzi iným aj na stuhách akreditačných preukazov pre našich aj zahraničných novinárov (vraj mali k tomu uštipačné komentáre).
Tušil som už dlho dopredu, že nebudem ďaleko od pravdy predpokladajúc, že náš organizačný „ansámbl“ sa bude snažiť počas predsedníctva Rade EÚ prezentovať Slovensko trochou muzičky, folklóru, gastronomických špecialít a pod., ale ani náznakom niečoho, čo by odrážalo našu súčasnosť, a nie minulosť, v ktorej akoby sme boli nastálo zahrabaní.
Ale myslieť už treba po novom. Ocitli sme sa v samostatnom štáte, v novom tisícročí, v ktorom by sa (aj vo vede) patrilo žiť novými myšlienkami.
Čo by sa stalo, myslel som si, keby napríklad SAV pri tej príležitosti usporiadala medzinárodnú vedeckú konferenciu, kde by sa mohli načrtnúť niektoré myšlienky teórie kozmodriftu?
A niektorý z čitateľov si možno povie – „ten mal ale veľké oči“!
Ale stalo sa mi, a nie prvý raz, že som – pri hľadaní v dostatočnom predstihu – natrafil aj na priazeň, ktorá sľubovala podporu z nečakanej strany. (Odkiaľ, na to nemám súhlas na zverejnenie.)
Napokon to ale skončilo – a tiež nie prvý raz – tak, že z podpory nebolo nič.
Síce som rátal aj s takouto alternatívou, ale čakal som na jednoznačné vyjadrenie druhej strany a čas bežal.
Napokon, keď som definitívne usúdil, aká je asi nevyslovená pravda, narýchlo som spísal text s názvom „Teória kozmodriftu alebo Teória relativity pre každého“. Na webovej stránke kozmodrift.sk sa ocitol až okolo 15. augusta 2016.
Okrem toho som si požiadal SME o tento blog, na ktorom som debutoval 7. septembra 2016 článkom „Slovenská veda a rozprávka o troch grošoch“.
K výzve Richarda Sulíka na posúdenie teórie kozmodriftu
Ako sa hovorí – náhoda praje pripravenému.
Moje snaženia v súvislosti s teóriou kozmodriftu, zhodou okolností, zaznamenal aj významný slovenský politik Richard Sulík.
Z môjho pohľadu, Richard Sulík predstavuje ten (vzácny) typ slovenského politika, ktorého prototypom – nebojím sa povedať – je onen rozprávkový iránsky šach z vyššie citovanej rozprávky, ktorý musí dávať pozor na každého, či je veľký alebo malý.Len s tým rozdielom, že on (niekedy) nemusí, ale chce. To ho v mojich očiach katapultuje z pozície „obyčajného“ politika priam na štátnika, na akého môže v slovenských podmienkach dorásť.
Osobne môžem potvrdiť, že pán Sulík drží slovo a nebojí sa verejne prejaviť záujem o nové veci, aj s rizikom, že môže ísť o nezmysel.
Nemá problém priznať, že niečo mu nejde alebo že niečomu nerozumie. A, čo je naozaj dôležité, má aj snahu presvedčiť sa o cene informácie, s ktorou sa stretol (čo len náhodou, ak ho zaujala).
Preto aj osobne zverejnil na facebooku výzvu na posúdenie teórie kozmodriftu nestrannými osobami.
Osobne by vraj pritom preferoval fyzikov mladšieho veku pred staršími, už prirodzene konzervatívnejšie zmýšľajúcimi vedcami.
Ja som navrhoval aj prednášku - čo len na strednej škole - kde by sa preukázala výnimočná názornosť predstáv teórie kozmodriftu. Je tak názorná a vystačí si s tak jednoduchým matematickým aparátom, že by ju mali bez problému pochopiť aj priemerní stredoškoláci. Ale pán Sulík to zrejme považoval za málo preukazný variant verifikácie jej praktickej hodnoty.
Na základe vlastných skúseností viem, že posudzovatelia, ktorí porovnávajú staré s novým a (aj) posudzujú nové (len) podľa starého, sú – obrazne povedané - duševní brontosauri.
S takými sa musel svojho času potýkať aj Einstein.
Akoby na to zabudli – dnes sa história opakuje a novým myšlienkam, ktoré nie sú podľa ich predstáv, opäť neprajú.
Pán Sulík zariadil, aby mi boli ním (na facebooku) žiadané prípadné posudky preposlané, a to so súhlasom posudzovateľov.
K datu som takto obdržal dva, ale nie posudky, iba subjektívne názory. (Na tom v podstate nezáleží, že sa jedná len o názory.)
Jeden je od staršieho, uvážlivého posudzovateľa, ktorý (čiastočne) „necháva priestor otvorený“. Píše:
Pána Cudziša čítam už roky na sme blogu, bohužiaľ píše extremne omáčkovito. Takže klobúk dolu, alebo údiv, kto by sa tým všetkým chcel prehrabať. Preto sa nečudujem vašej prosbe. Kedže som váš absolútny volič, a trocha do fyziky pozerám, tak vám skúsim odpovedať.
Sú len dve veci na fyzikálnej teórii dôležité:
1) jej falzifikovateľnosť, 2) a hlavne čo nové prináša.
Zo záveru na jeho stránke usudzujem, že mu v prvom rade ide o zmenu učebných osnov. Je fakt, že asi to školách s výučbou fyziky nie je v poriadku, keď sa už vyše 100 rokov márne snažíme objasniť, čo je to gravitácia a svetlo, aby sme mohli spojiť dve úspešné teórie - relativitu a kvantovú mechaniku.
Je fakt, že dnes nerozumieme čo je 95 percent energie/hmoty vo vesmíre, (len 4% nám známa hmota, 23% temná „hmota“ a 73 % temná energia), takže isto niečo by sa na školách mohlo/malo učiť inak.
Fyzika má pred sebou minimálne päť veľkých otázok, ktoré musí vyriešiť.
Bohužiaľ si myslím, že práve Cudzišov pohlaď na fyziku by bol skôr kontraproduktívny, ved nech napíše učebnicu, alebo nejakú časť - ako by sa mala učiť.
A dajme to prečítať žiakom, nech rozhodnú.
Druhý názor na teóriu kozmodriftu je z pera ešte len študenta fyziky, ktorý si z nejakého dôvodu pomýlil obrázky, čo ho v konečnom dôsledku priviedlo k chybným záverom. Svoj názor rozčlenil na päť častí.
Uvádzam z nich posledné dve. -
Heliodynamická sústava sveta.
Táto časť článku pána Cudziša je asi moja najobľúbenejšia. Vysvetľuje v nej pôvod gravitácie v prúdoch akýchsi častíc. Táto myšlienka znovu nie je celkom originálna, lebo už vedci v 17.-18. storočí (Georges-Louis LeSage, Nicolas Fatio de Duillier a mnohí iní) vysvetľovali gravitáciu podobnými konštrukciami. V prospech tejto teórie hovorí, že by sa dal pomocou nej zdôvodniť Newtonov gravitačný zákon (priama úmera na hmotnosti telies a nepriama úmera na štvorci ich vzdialenosti), ale problém je, že interakcia tohoto druhu nie je aditívna (t.j. dá sa pomocou nej zrátať problém dvoch telies (Zem-Mesiac), ale nie viacerých (slnečná sústava). Ďalej z hydrodynamiky vieme, že telesá pohybujúce sa v nejakom médiu sú spomaľované (lyžička v mede), a taktiež sú zohrievané (raketoplán pri vstupe do atmosféry). Tieto javy však nepozorujeme pri pohybe planét (rýchlosť Zeme sa nemení týmto spôsobom a tiež teplota Zeme nerastie týmto mechanizmom) a komét. Táto teória tiež nevysvetľuje javy všeobecnej teórie relativity ako čierne diery, gravitačné šošovky alebo dráhu Merkúra.
Podobná teória je v našich končinách známa prinajmenšom z časov normalizácie, kedy ju propagoval aj vtedajší minister školstva Jaromír Hrbek vo svojej knihe Radiační teorie gravitace a stavba hmoty: gravitace jako nevyčerpatelný zdroj energie a dokonca bol za to navrhnutý svojimi kolegami, aj keď neúspešne, na Nobelovu cenu (názor si urobte Vy sám – adresované R. Sulíkovi – pozn. autora).
Záver
V zásade pán Cudziš na svojej stránke skopíroval a jemne modifikoval pár už známych myšlienok a teórii. Z hľadiska fyziky jeho teória nepredpovedá žiadne nové javy a ani nepredložil žiadne experimentálne dáta na potvrdenie svojej teórie alebo nenavrhol nijaké experimenty, ktoré by potvrdili jeho teóriu.
Tento druhý názor je miestami až smiešny.
Za nedostatok teórie kozmodriftu sa považuje aj to, že napríklad nevysvetľuje javy všeobecnej teórie relativity. Teória kozmodriftu totiž nedisponuje „aparátom“, ktorý by umožňoval racionálne vysvetliť a názorne popísať mechanizmus „ohýbania“ priestoru. Preto napríklad jav ako čierna diera považuje za absurditu – niečo, čo objektívne neexistuje.
Námietku, že vysvetlenie podstaty gravitácie v zmysle teórie kozmodriftu (t.j. pomocou predstavy dynamického éteru) nerieši problém aditivity Newtonovho všeobecného gravitačného zákona, vyvracia mnou viackrát zverejnené tvrdenie, že predstava dynamického éteru na jednej strane odstraňuje predpokladané pôsobenie odporu eterónov voči pohybu planét, a na druhej strane eteróny pôsobia na ne korekčnými silami, o ktorých Newton nemal (ani nemohol mať) tušenie, teda nie sú žiadnym spôsobom zahrnuté do jeho zákona gravitácie. A – ako by asi mali (tepelne) interagovať eteróny v dynamickom éteri s látkovou štruktúrou materiálov plášťa raketoplánu, keď rozmerovo i hmotnostne sa líšia o mnoho rádov?
Najdôležitejšie, čo majú obidva uvedené názory spoločné, je tvrdenie, že teória kozmodriftu pre poznanie nič nové neprináša ani nepredpovedá. Napríklad o význame energetickej úrovne, na ktorej existuje celý náš vesmír, pre vznik a uchovanie vedomia tu nikde nepadlo ani slovo. A pritom je to moment, ktorý svojimi dôsledkami ďaleko presahuje hranice fyziky – až do biológie a psychológie.
To je prejav totálneho nepochopenia hlavných výsledkov teórie kozmodriftu.
Samozrejme, že sa všetky tieto nedorozumenia pokúsim odstrániť tým, že pre záujemcov napíšem rozsiahlejší/podrobnejší text, ako je ten na webovej stránke kozmodrift.sk. Dostal som už opakovane ponuku predávať túto prácu ako knihu v elektronickej forme.
Ale otázku, ako by prijali či už stredoškoláci alebo vysokoškolskí študenti myšlienky teórie kozmodriftu formou prednášky, to nerieši. A, verte mi, tu ide o viac, ako o úpravu školských osnov. Tu ide o to, že – dovolím si tvrdiť – ešte aj dnes, v konečnom dôsledku, v školách neraz a systematicky, doslova ohlupujeme naše deti.
Preto, súčasne s písaním tu ohlásenej knihy o teórii kozmodriftu, budem podnikať všetky možné kroky na otvorenie súdneho procesu, o ktorom som už vo viacerých článkoch písal ako o Opičom procese na slovenský spôsob.
Je zvláštne, ako vytrvalo mlčí k tejto veci Slovenská akadémia vied.
Viem si predstaviť, ako sa asi pokúsia oponovať na súde, že prakticky na tom nezáleží, či napríklad našu slnečnú sústavu považujeme za heliocentrickú alebo heliodynamickú, keďže jej inerciálny pohyb (vraj) nevieme dokázať. Ale – nie je to pravda.
A, ak si niekto myslí, že sa mýlim, nech si to so mnou radšej dopredu verejne „rozdá“ - v súboji argumentov.
Slovenská rozprávka o Balážovi sa končí slovami, že jeho mať bola napokon rada, že nechodila ku kráľovi nadarmo na pytačky.
Aj ja by som bol podobne rád, že pán Richard Sulík netratil svoj drahocenný čas s teóriou kozmodriftu nadarmo.
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
