Často chodievam k známym, ktorí si denne kupujú Nový Čas, a tam si ho príležitostne prečítam. Dnes, 12. 2. 2017, ma zaujal článok na str. 6-7 s titulkom "Za pomoc ľuďom v núdzi prišla razia z hygieny!" Na tom by nebolo v podstate nič divné, keby...
O čo ide? Citujem, resp. parafrázujem:
»Marián Markovič z Komárna sa snažil takmer mesiac pomáhať ľuďom bez domova. Každý deň bezdomovcom, ako aj rodinám s deťmi prinášal teplé jedlo, za ktoré si nepýtal ani jeden cent. V pomoci najbiednejším sa dokonca spojil s kamarátmi, ktorí majú niekoľko reštaurácií. Z jedného dňa na druhý mu však úrad hygieny všetko stopol a do podnikov nabehol aj reštauráciám, ktoré sa do nezištnej pomoci zapojili. ...
Tri týždne vďaka dobrým ľuďom dokázal rozdávať jedlo nielen bezdomovcom, ale i matkám s deťmi, ako aj ľuďom, ktorí nemajú za čo jesť. Mariánovo poslanie oslovilo aj markízacku reláciu Reflex, ktorá jeho príbeh zverejnila.
Nasledujúce ráno... volali z úrady hygieny a okamžite mi všetko zakázali. Vraj nemám oprávnenie ľuďom dávať jedlo, nie sú tam stoličky, stoly, rukavice, a že či máme zdravotné karty. A jedlo vraj nesmie byť staršie ako tri hodiny! ...
Koľkí bezdomovci pritom jedia z kontajnerov? ...
Hovorca mesta Komárno Róbert Králik sa vyslovil, že mesto nie je odkázané na podnikateľa, ktorý roznášal jedlo. Aj Komárno ponúka ľuďom bez domova jedlo a ubytovanie.« Koniec citovania.
A teraz si to rozoberme. -
1. Z právneho hľadiska platí, že čo nie je zakázané, je apriori povolené.
2. Má niekto zo svojprávnych obyvateľov Slovenska zakázané bezplatne darovať druhým ľuďom (neškodné a prospešné) dary podľa vlastného uváženia? Odpoveď je: nie!
3. Majú svojprávni obyvatelia Slovenska v hmotnej núdzi právo prijať takéto dary a naložiť s nimi podľa ľubovôle? Odpoveď znie: áno!
4. Čo je úrady hygieny do toho? Odpoveď je: Nič! - Nie sú kompetentní "kafrať" svojprávnym ľuďom do mimotrhových vzťahov, ktoré si medzi sebou dobrovoľne vytvorili!
Aby tento moment elementárnej logiky vynikol ešte viac, dovolím si analogickú otázku:
Môžu sa starať úrady hygieny, napríklad, do sexuálnych vzťahov medzi milencami - a to z hľadiska ich veku, rasy, sociálneho statusu, sexuálnej orientácie, zdravotného stavu, prostredia ich milostných hrátok alebo nimi použitých ochranných prostriedkov?
Nič z toho sa (ani "pribrzdených") byrokratov netýka!
Dokonca ani v prípade porušenia zásad všeobecne uznávanej morálky sa to netýka úradov hygieny, ale úplne iných - kompetentných - úradov.
Môj osobný názor je, že - keď sa to tak vezme - (zrejme premotivovaní) komárňanskí horlivci by boli schopní ukrižovať aj Krista za to, že "zástupom rozdelil zopár bochníkov chleba a pár sušených rýb, aby sa nasýtili po jeho kázaní". Tiež totiž nemal na niečo také od nikoho povolenie... a tie otrasné hygienické podmienky, pri jedení na tráve pod holým nebom!
5. Z akého dôvodu potrebuje Marián Markovič povolenie na konanie niečoho, čo nie je zakázané?
6. Ak je svojich "stravníkov" ochotný obchádzať po rôznych stanoviskách, prečo by ich mal nútiť sústreďovať sa za účelom stravovania na jedno, svojmu účelu náležite prispôsobené miesto, keď im to nevyhovuje?
7. Ak jedlo nepredáva ani ho nevystavuje nebezpečenstvu nákazy, prečo by nemohlo byť staršie ako tri hodiny?
8. Výrobcovia jedla, určeného na komerciu, nepochybne majú zdravotné (nie karty, ale) preukazy. Ak pán Markovič toto jedlo, ako jeho distribútor, formálne odkúpi od výrobcu (firmy) za zmluvnú cenu (povedzme za jeden cent alebo jedno euro denne - čo koho do toho?), už je to jeho osobný majetok, ktorý nepodlieha trhovým predpisom. Načo by mal mať zdravotný preukaz? Veď, ak ho bude bolieť hrdlo, kúpi si v lekárni aspirín. A ak ochorie vážnejšie, nebude schopný venovať sa rozvozu jedla. Na pochopenie takých faktov treba byrokratovi voľačo viac, než len mať v držbe nejakú pečiatku.
9. Tvrdenie hovorcu, že mesto nie je odkázané na (nejako konajúceho) podnikateľa, môže byť síce pravdivé, ale nikoho k ničomu nezaväzuje.
10. Prečo ľudia odkázaní na pomoc, uprednostňujú pomoc filantropa pred ponukou mesta? To je tiež zaujímavá otázka.
A tak pánu Markovičovi osobne doporučujem, aby sa - ani on, ani jeho priatelia - nenechali rozladiť neprajníkmi svojich činov. Nech sa ich z mosta-doprosta opýtajú: Čo je vás do toho? Starajte sa o to, o čo sa naozaj máte starať!
Ak by však ďalej zastávali názor, že "právo je na ich strane", nech teda "úradne" konajú!
Markovičovci sa môžu odvolať, trebárs na súd, a tam sa ukáže, kde majú "horúce papierové hlavy" svoje miesto.
Lebo "ten kto chce, hľadá spôsoby, a ten čo nechce, hľadá dôvody".
Možno čitatelia poznajú dosť podobný "prípad" žakovského farára Kuffu. Žakovce sú obec v okrese Kežmarok a Kuffa nie je "obyčajný" farár, ale - Ing. Mgr. Marián KUFFA, Dr. h. c..
Pamätám sa, ako začínal realizovať svoje zámery, čoskoro po zmene režimu, ktorá nastala v dôsledku pamätných udalostí v r. 1989.
Zaumienil si dokázať niečo, čo by mohlo konkrétne pomôcť mnohým ľuďom v nezávideniahodnej životnej situácii. Hrnuli sa k nemu ľudia pomaly z celého Slovenska, a on sa všetkým, čo rešpektovali jeho podmienky, snažil dať trvalú obživu i strechu nad hlavou.
A snažil sa pracovať rýchlo. Veď sa aj hovorí: kto rýchlo dáva - dvakrát dáva!
Keď to nešlo inak, nikoho sa nepýtal, "čo môže, či naozaj môže a ako to môže", a konal! Chvíľu trvalo, kým sa všetko upravilo na správnu mieru, ale nikto ho medzitým neukrižoval.
Kto farára Mariána Kuffu nepozná, viac mu ho priblíži napríklad článok "Keď to dokáže Marián Kuffa, prečo to nedokáže vláda?" (Pozri: http://www.magnificat.sk/aktualne-ked-to-dokaze-jeden-clovek-preco-to-nedokaze-vlada/)
A možno čitatelia poznajú aj tento prípad. -
Dvadsaťročná Miška Kevelyová si získala celé Slovensko svojím ťažkým životným príbehom, keď ešte v r. 2015 ako študentka počas letnej brigády na Cypre nečakane ochrnula. Rozhodla sa však nepoddať osudu a aj vďaka svojej pevnej vôli sa pomaly postavila na vlastné nohy.
Aj napriek tomu ju však stále trápia následky choroby, pre ktoré jej lekári priznali zdravotné postihnutie na 80%. Požiadala preto o priznanie invalidného dôchodku, ktorý jej Sociálna poisťovňa - zamietla. Dôvod? V čase úrazu bola študentka!
Sociálna poisťovňa zdôvodnila zamietnutie žiadosti tým, že Miška nemá zaplatené dôchodkové poistenie. Nebola teda splnená podmienka dôchodkového poistenia, pretože v čase úrazu bola študentkou a študenti nie sú povinne dôchodkovo poistení.
Študent si však môže toto poistenie platiť dobrovoľne.
Ak nastal takýto prípad, je možnosť počas štúdia na strednej alebo vysokej škole poistné doplatiť dodatočne. Nemusí byť za celé obdobie štúdia, ale len za potrebné obdobie, v tomto prípade je to menej ako rok. Ak zaplatí Sociálnej poisťovni 500 eur, potom jej nárok na invalidný dôchodok vznikne.
(Pozri napríklad: https://www.cas.sk/clanok/502435/studentka-miska-ktora-zahadne-ochrnula-na-cypre-uder-pod-pas-od-statu/)
Taký je zákon. Rozumný človek sa však zamyslí a opýta:
Prečo má toto osudom ťažko skúšané dievča - a s podobným údelom je ľudí na Slovensku viac - najprv zložiť poisťovni určitú sumu v hotovosti, aby následne mohla dostávať svoj zákonný dôchodok?
Sú chudáci, ktorí jednoducho nemajú na takú "kauciu", ani im nikto nepožičia, lebo buď nemá alebo sa bojí problémov s vracaním peňazí.
Sociálna poisťovňa (zatiaľ) má peniaze.
Prečo im teda nemôže vyjsť v ústrety tým spôsobom, že s nimi - potencionálnymi klientmi - uzavrie dohodu o formálnej pôžičke, a to vo výške od nich požadovanej sumy? Aby im okamžite mohla začať vyplácať dôchodok, z ktorého si bude potom automaticky strhávať dohodnutú pôžičkovú splátku!
Chcelo by to len trochu dobrej vôle, kus empatie a ústretovosti inštitúcie voči postihnutému klientovi... Ale načo?
Veď heslo otrlých byrokratov, vyžívajúcich sa v pocite svojej dôležitosti, znie:
Prečo by malo byť niečo jednoduché, keď to môže byť - zložité?
Na Slovensku je to tak!
