Tento článok píšem s odstupom jedného mesiaca od zmienenej udalosti. 21. júla, poldruha hodiny pred pol nocou, som zrazu pocítil prudkú bolesť v hrudi a môjho vedomia sa začal zmocňovať pocit akéhosi neurčitého opojenia. Rýchlo som si teda ľahol v obývačke na posteľ, čakajúc čo sa stane ďalej.
Ako na potvoru som mobilný telefón, ktorý zvyknem so sebou prenášať po byte, som nechal pri zapnutom počítači v detskej izbe, kde som pred tým do noci pracoval. Bývam totiž sám. Okamžite som sa rozhodol, že ak sa bude pocit opojenia stupňovať, hoci štvornožky doleziem do detskej izby, aby som si mohol privolať rýchlu zdravotnú pomoc.
Našťastie, opojenie - ako prišlo, tak sa aj pominulo – a bolesť v hrudi rovnako postupne zoslabla. Vrátil som sa k počítaču, vypol som ho a s mobilom v hrsti som sa opäť uložil na lôžko. Ani neviem, ako som zaspal. Jeden by povedal, že som sa zachoval nerozumne, keď som otáľal so žiadosťou o pomoc.
Na druhý deň dopoludnia som si, v dôsledku stupňovania sa zdravotných ťažkostí, konečne uvedomil, že bez odbornej pomoci „to už nerozchodím“. Hoci som to súkromne tipoval na problém so srdcom, mal som vážne problémy s dychom. Zavolal som teda na číslo 155.
Pri oslave svojich narodenín pred štyrmi rokmi som, okrem iného, dostal (pre mňa) tak trocha symbolický darček - tričko s recesistickým nápisom „V nebi ma nechcú, v pekle sa ma boja“. [1] Teraz, keď mi bolo teraz naozaj „horúco“, som si na tie chvíle spomenul a povedal som si, že mám vlastne šťastie. Po patričných odborných vyšetreniach (a že ich bolo!) na internom oddelení nemocnice ma prijali rovno na JIS; ešte asi nenadišiel „môj čas“.
Svoju úlohu pri tom zohral aj fakt, že som spĺňal podmienky pre nasadenie akéhosi účinného lieku na rozpúšťanie trombov. Nemal som žiadne kontraindikácie, ktoré by túto liečbu vylučovali.
Na JIS-ke mi primár oddelenia MUDr. Martin Škunta, MBA pred začiatkom liečby poskytol povinné informácie a ja som podpísal „reverz“. Liečba začala podvečer. V zabandážovaných nohách mi prúdilo príjemné teplo a po všetkom tom zadychávaní sa som sa začal cítiť podstatne lepšie. Ani neviem, ako som zaspal.
Zrazu ma zobudila ma naliehavosť situácie. Siahol som po zvončeku, ale kým ma službu konajúca sestra poodpájala od všetkých hadičiek a káblikov a kým ma na odviezla na WC ... Proste, z tohto súboja so silami prírody a medikamentov som nevyšiel so cťou. Utrpela však iba moja dôstojnosť.
Aj keď oná liečba prebehla trochu inak, ako som si predstavoval, skutočne bola veľmi účinná. Už na druhý deň popoludní mi dovolili zísť z postele. Na tretí deň hľadali v mojom tele sonografickou metódou prípadné rezíduá a snažili sa určiť miesto pôvodu trombov, ale bezvýsledne. Preložili ma na bežné oddelenie. Neustále ma vodili na ďalšie a ďalšie vyšetrenia. Pri tých príležitostiach som zaviedol reč na stav slovenského zdravotníctva a vyslovil som názor, že azda majú teraz – po opadnutí druhej covidovej vlny – konečne trochu menej práce. (Nemajúc čo robiť, sledoval som personál na oddelení. Všetci boli neustále v pohybe, vždy mali nejakú prácu, boli ale „v pohode“, navzájom si pomáhali.)
„Ale, kdeže! To by ste boli prekvapený...“, znela odpoveď.
„Covid síce ustúpil, ale ľudia sa do nemocnice neustále hrnú s najrôznejšími inými problémami.“
Na šiesty deň ma prepustili do domácej liečby. No ešte pred tým znova skontrolovali môj okamžitý zdravotný stav a špecialistka pri sonografe povedala:
„Je to sto a jedna... (oproti tomu, v akom stave ma prijali).“
Cítim povinnosť, aj takouto formou, verejne sa dodatočne poďakovať celému kolektívu interného oddelenia za všetku starostlivosť, ktorú mi v nemocnici preukázali. (Keď som svojho času písal na Blog SME článok [2], netušil som, že tu raz takto pomôžu aj mne osobne.)
„Ďakujem.“
Napriek všetkému, keď som prišiel domov, cítil som sa ako vybitý akumulátor. Nemal som náladu – ani silu – čokoľvek robiť.
Zásadne nie som proti „všeľudovému“ očkovaniu proti Covid 19, ktorá na Slovensku aktuálne prebieha. Spomenúc si však na chýry, ktoré sprevádzali vakcínu astra-zeneca, položil som si otázku, čo sa mi (teoreticky) mohlo stať, keby ma už boli očkovali v čase, keď mi už „embolický potenciál“ „driemal“ v tele.
Dosiaľ nie som zaočkovaný, ale sa ani preto necítim nezodpovedný (ani voči sebe, ani voči okoliu). Ako nezaočkovaný, dávam si pozor, kde sa pohybujem. Ak sa nenakazím, nenakazím ani nikoho iného. Je pravda, že je (asi) len otázkou času, kedy covidový vírus postihne aj mňa. Ak by mala nákaza ľahký priebeh (v čo viac-menej dúfam), uvedomím si to a – samotár – ostanem v domácej „karanténe“. Tým si znova splním povinnosť voči svojmu okoliu.
Doteraz si pamätám prvé dojmy po návrate domov.
Ležal som na gauči a snažil som sa oživiť svoj záujem o aktuálne dianie na Slovensku sileným sledovaním spravodajských relácií. Vôbec prvým takýmto „zážitkom“ bolo na TA3 sledovanie tlačovej besedy riaditeľa Slovenských elektrární, a.s., predsedu vlády Eduarda Hegera a podpredsedníčky vlády Veroniky Remišovej pri príležitosti ich návštevy Hornej Nitry, kde už prebieha utlmovanie ťažby hnedého uhlia pre elektráreň Nováky. Tým zanikne aj samotná tepelná elektráreň.
Otázkou dňa je, čím v tomto regióne nahradiť strávajúce hospodárske aktivity pre stovky až tisíce zamestnancov, ktorí takto prídu o svoju prácu.
Riaditeľ Slovenských elektrární, a.s. „básnil“ o tom, že plochu dvora zrušenej elektrárne Nováky – s inštalovaným elektrickým výkonom 266 MW – využijú na vybudovanie fotovoltaickej elektrárne...
Bude tento nestály a nespoľahlivý zdroj tzv. „zelenej“ energie produkovať výkon, rádovo, aspoň 10MW elektrickej energie? To dnes nevie nikto, hádam iba Boh.
Eduard Heger sa, ako vždy, oháňal neurčitými frázami o šťastnej budúcnosti Slovenska ako celku a hornonitrianskeho regiónu zvlášť. Vláda má na riešenie podobných problémov, pred ktorými tento región stojí, niekoľko sto miliónov eur pre celé Slovensko. A na Hornú Nitru vraj doputuje väčšina z nich. Ale koľko presne, o tom ani muk.
Na otázku jedného z prítomných novinárov, že čo bude so stovkami bývalých baníkov a energetikov – okrem tých pár šťastlivcov, čo sa im ujde miesto pri obsluhe onej fotovoltaickej elektrárne – odpovedal: „Netreba sa báť...“
To je presne tá príčina, ktorá vzbudzuje u dotknutých ľudí oprávnené obavy o ich budúcnosť. – Predseda vlády SR zrejme nevie o ničom konkrétnom ani ceknúť. Veronika Remišová detto. Bola schopná jedine mu pritakať, že, veru, milióny – ba až miliardy eur – máme prisľúbené.
Druhý, dosť podstatný moment, ktorý ma zaujal, je čoraz častejšie zverejňovanie článkov na tému globálneho oteplovania. Ich autori ich zväčša píšu štýlom, akoby recitovali báseň alebo akoby si odbavovali „povinnú jazdu“. Napíšu blá-blá-blá, zverejnia a na pár dní majú s danou témou pokoj. Aj diskusie prebiehajú podobným spôsobom; diskutéri tam prispievajú akoby z dlhej chvíle, dosť často rezignovane. Ešte nedávno sa podobné články označovali nálepkou „alarmistické“. Medzičasom sa písanie o globálnom oteplovaní, povedal by som, posunulo do polohy módnej záležitosti. Možno aj to je príčina, že medzi diskutérov na danú tému sa z opodiaľ - z prostredia vedecky významnej krajiny - zaradil aj Ctirad Klimčík. Rovnako však mláti prázdnu slamu ako všetci ostatní, ktorí nemajú ani zdania – napríklad – o praktickom využití tzv. galvanotermického javu v snahe zvrátiť nepriaznivý vývoj emisií oxidu uhličitého, a to v globálnom merítku.
A, samozrejme, zaznamenal som aj SME-tiarske zmeny na Blogu SME. Čo sa týka zrušenia karmy jednotlivých blogerov, pôvodne idea karmy predstavovala rozumnú myšlienku. Avšak prepočítavať neustále sa meniacu, hoc aj nepatrne, hodnotu karmy bolo zrejme náročné časovo i energeticky, nuž nečudo, že karma zastarala. Väčšina ostatných zmien na blogovisku však pripomína výstrel do prázdna. Nebol som teda prekvapený, keď som sa v jednej diskusiii stretol s názorom, že v SME urobia najlepšie, ak navrátia diskusie do pôvodného stavu.
Pramene:
[1] https://blog.sme.sk/cudzis/sukromne/narodeninovy-darcek
[2] https://blog.sme.sk/cudzis/spolocnost/nemocnica-mudr-ivana-stodolu-v-lipt-mikulasi-ma-160-rokov
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
