Venované mladomanželom Vinczeovcom

 Hovorí sa, že hora s horou sa nestretne.
 Ľudia majú v tomto smere celkom iné možnosti. Ale, ako hovorí básnik, aj keď sa niekedy dlho nachádzajú v spoločnom prostredí a blízko vedľa seba, je dosť ľahko možné "v živote nestretnúť sa".
 Adela Banášová a Viktor Vincze sa "stretli", lebo sa stretnúť chceli. 

Dvojica mladých ľudí, ktorá sa našla. (zdroj: (Internet))

 Básnik Stepan Petrovič Ščipačov (1899-1980) si to veľmi dobre uvedomoval; vyjadril to v básni takto:

 Dve lipy pod oknom.
Spolu sa narodili
v teplučký letný čas.
Spolu tu rástli, žili
a ďalej starnú zas -
obidve šťastné sú!
No či si vedia lipy
to šťastie oceniť?

 Vrav, ako by sme mohli
my druh bez druha žiť?

 Keď na minulosť hľadím,
úzko je kolo srdca:
tak ďaleko si žila -
jak ľahko bolo, milá,
v živote nestrenúť sa!

 (S. P. Ščipačov: Tebe)

 Ja som v článku "Príhovor mladomanželom" priblížil - na manželstvo a spoločný život - názory filozofa (pozri odkaz v prameňoch, pozn. autora) a teraz ich ponúkam v svojráznej "obrazovej" skratke.

Láska je soľou života... Vrav, ako by sme mohli my druh bez druha žiť? (zdroj: (Internet))

 Adela, Viktor! - Krásne to začalo...

Myslíš to vážne? (zdroj: (Internet))

 Nech vám to pekne aj pokračuje! Napríklad podobne ako Adelinim rodičom na svadobnej fotografii, ktorí tohto roku oslávia 45. výročie spoločného života.
 Filozof povedal:

Dobré manželstvo je ako bezpečný prístav v búrke. (zdroj: (Internet))

 Ale zároveň:

Zlé manželstvo je ako búrka v prístave. (zdroj: (Internet))

 A tiež majte na pamäti životnú múdrosť našich pradedov a pramaterí, že láska je soľou života a ...

... deti sú jeho korením. (zdroj: (Internet))

 Zo srdca vám prajem, aby ste na to nikdy nezabudli a aby vás v spoločnom živote prosté ľudské šťastie nikdy nacelkom neopustilo.
 Ak by sa aj čosi podobné stalo, hľadajte v tých chvíľach radu napríklad aj vo veršoch básnika Ščipačova.
 "Stepan Petrovič Ščipačov, ruský sovietsky básnik, bol básnikom našej generácie", píše o ňom na svojom blogu Ján Urda.
 "Narodil sa na pravoslávne Vianoce v dedine Ščipači v Zauralsku ako najmladšie dieťa mnohopočetnej rodiny. Z jeho bohatej básnickej tvorby vyšlo vyše 130 zbierok občianskej, no najmä ľúbostnej poézie."
 Ján Urda tiež uvádza v slovenskom preklade - na potešenie srdca i ducha - aj niektoré úryvky Ščipačovových básní, ktoré ho azda najviac oslovili. -

 *

» Zabudnúť ti
očú jas,
žhavý prsteň tvojich rúk?
Na tvoju tvár či som raz
hľadel v slzách horkých múk?
 
 Nech by ma čo čakalo,
každej strasti poviem: Príď!
Ty mi v hrudi nastálo
ako rana budeš žiť.

 Vedzte si ceniť chvíle lásky,
a s rokmi stále viac a viac.
To nie je chodiť na prechádzky,
či nežne hľadieť na mesiac.
Čo všetko príde: nečas, tieseň,
veď máte spolu život žiť.
Láska je ako dobrá pieseň
a pieseň ťažko vytvoriť.

 *

 Je večná kniha ľúbosti. Jedni v nej
len zopár stránok poprelistovali,
zabudnúc na svet, iní nad ňou stáli
so vzlykom lásky horúcej.
 
 Tisíce rokov ju čítajú snáď,
aj mne jej riadky nechcú pokoj dať.

 *

 Bozkávaš raz jednu, potom druhú zasa
v beláskavom dyme cigariet.
Vyčítať ti to nemá zmyslu, zdá sa,
básnikovi nepristane mravy hlásať.
Starnutie však bude časom zlým
tomu, kto jak drobné lásku strácal
a premárnil ju, sám nevediac, s kým.

 *

 O veľkej láske sníva každý z nás,
aby nám každý okamžik priam svietil.
No zrazu stretneš ženu, pri ktorej ti
ostarne duša o nejaký čas.
 
 Šťastný si, ak si takú vybrať vieš,
s ktorou aj šedinami obelený
až do straroby samej dožiješ,
do konca dní, jak šuhaj zaľúbený.

 *

 Čítajúc lásky našej zápisy,
jedno len nemôžem si predstaviť:
že cudzia si mi bola kedysi,
že bez teba som vôbec mohol žiť.
 
 Čo koľko by tu preletelo rokov,
čo by som koľko sveta prešiel sám,
znovu a znovu blahorečím krokom,
ktoré nás viedli k prvým stretnutiam.

 *

 Oj, ty vietor, záletnícka hlava!
Ako sa ty, vietor, dobre máš.
Briezka a či vŕba popolavá
jedno sú ti - obe objímaš.
 
 Oj, ty vietor, záletnícka hlava!
A ja, akoby ma prikoval.
Koľko liet - a to je láska pravá -
jednu, jednu len som v srdci mal.

 *

 Rukou si vlasy prihládzam,
vykročím, znovu mladý som.
Dievčatá, s ktorými sa schádzam,
však volajú ma "šedivcom".
Ale aj priatelia čo mladší,
priznám sa, otrávia až strach:
skôr, než im ruku podať stačíš,
už vravia o tých šedinách.
Čo robiť? V ťažký čas sme zreli.
Po rokoch budú vravieť snáď,
že sme pod tridsať šediveli
a nestarli nad šesťdesiat. «

 * * *

 Pramene:
https://www.cas.sk/fotogaleria/
http://www.dobrenoviny.sk/
https://www.super.cz/celebrity/adela-banasova/
http://cudzis.blog.sme.sk/c/432792/prihovor-k-mladomanzelom.html?ref=tit
https://urda.blog.sme.sk/c/185876/Nieco-zo-Scipacova.html