Mount McKinley, najvyššia hora Severnej Ameriky, vysoká cca 6170 m n.m. sa nachádza blízko Severného polárneho kruhu. Teploty sa tam bežne pohybujú okolo - 35ºC až - 40ºC. Niekde som však čítal, že raz horolezci našli kdesi na jeho úbočí špeciálny teplomer, ktorý tam pred rokmi zanechala jedna horolezecká expedícia s výskumným zameraním, a ktorý sa "zasekával" na najnižšej nameranej teplote. Horolezci-nálezcovia tvrdili, že bol zaseknutý na teplote - 66ºC! (pozn. autora)
(Čo sa týka presnej nadmorskej výšky vrcholu Mount McKinley, pozri napr.: http://www.expedition.sk/clanky-severna-amerika/item/353-mount-mckinley-stratilo-25-metrov)
Blízkosť Tichého oceána, ktorý je od hory vzdialený len 200 km, spôsobuje nestálosť počasia so silnými víchricami. Preto niekedy trvá celé týždne, kým sa nepohoda upokojí a horolezci môžu vystupovať nahor.
Množstvo kyslíka zodpovedá nadmorskej výške 7000 až 7500 metrov nad morom v Himalájach. Je to dôsledok toho, že vrstva atmosféry sa smerom od rovníka k pólom stáva tenšou vplyvom rotácie Zeme.
Tieto podmienky robia z Mount McKinley jednu z klimaticky najtvrdších hôr sveta, čo je dôvodom veľkého počtu obetí a vysokej športovej hodnoty miestnej horolezeckej činnosti.
(pozri - http://www.expedition.sk/horolezectvo/item/160-mount-mckinley-2000)
Rôzni odborníci, zameraní na bezpečnosť všemožných ľudských činností, zvyknú lakonicky konštatovať, že "nehoda nie je náhoda". Každá nehoda, ako sa ukazuje s neúprosnou vytrvalosťou, je zvyčajne dôsledkom vážnej chyby (alebo nešťastného súbehu viacerých chýb), ktorej sa "aktéri mimoriadnej udalosti" dopustili a niekedy za to musia niesť závažné trvalé následky. (Ešte smutnejšie sú prípady, keď dôsledky chyby jedných - postihnú iných, nevinných ľudí, ktorí boli - ako sa hovorí "v nesprávnom čase na nesprávnom mieste".)
Samozrejme, keď som si prečítal základné informácie o "nehode" pána Takáča, hneď mi bolo jasné, že účastníci tejto výpravy sa dopustili vážneho prehrešku voči zásadám bezpečného pohybu po vysokohorskom ľadovci, ako keby boli v horolezectve úplní amatéri.
Pri pohybe po vysokohorskom ladovci hrozia horolezcom v podstate dve vážne nebezpečenstvá. Po prvé, že sa práve v ich tesnej blízkosti zrúti ľadovcový serak; po druhé, že sa pod nimi prepadne tzv. ľadovcový most alebo že sa prepadnú do trhliny v ľadovci, často netušenej, pretože je prekrytá naviatym snehom s nízkou nosnosťou.
Serak je definovaný ako ľadovcový blok na priečnych trhlinách na povrchu ľadovca, resp. neurovnané hromadenie ľadu na konci ľadovca. (Pozri - http://www.mojslovnik.sk/slovo/serak)
Prítomnosť serakov popri trase postupu cez ľadovec predstavuje objektívne nebezpečenstvo, ktorému sa zvyčajne nedá vyhnúť a preto tu vždy treba podstúpiť určité riziko. Horolezci sú však pripravení podať nie len fyzickývýkon, ale aj psychicky odolávať pocitu (nevyhnutného) nebezpečenstva. Aj o tom je tento šport, a je naozaj veľmi náročný i tvrdý.
Nebezpečenstvo prepadnutia sa do ľadovcovej trhliny sa dá veľmi úspešne eliminovať tým, že horolezci sa pohybujú po ľadovci naviazaní na spoločné lano - minimálne dvaja; ak to však terén dovoľuje, naväzujú sa aj viacerí - najlepšie všetci v lezeckej skupine. Ak sa totiž jeden horolezec prepadne do trhliny, nezvykne vtedy padnúť hlboko, ani sa vážne nezraní, pretože ostatní členovia skupiny ho bezpečne udržia na spoločnom lane. Aj mu účinne pomôžu pri vyprosťovaní sa z trhliny.
Pán Takáč (v USA dočasne "mister" - Mr. Takáč) patril do väčšej partie horolezcov, ale pri zostupe z vrcholu Mount McKinley len s jedným spoločníkom, vo výške 2377 m n.m. skĺzol - nenaviazaný na lane - do pukliny ľadovca. Takže toto základné bezpečnostné pravidlo, predbežne nevedno prečo, nedodržali!
Takáčov kolega privolal neďaleko sa nachádzajúcich sprievodcov, ktorí zavolali na pomoc rangerov z národného parku Denali nachádzajúceho sa vo vnútrozemí amerického štátu Aljaška. Na vrtuľníku dorazil aj ďalší ranger a dvaja dobrovoľní horolezci s medicínskymi znalosťami, ktorí pri záchrane Takáča pomohli.
Trhlina bola na povrchu široká len 0,9 metra a ako záchranári zostupovali do hĺbky, zužovala sa.
"Steny trhliny boli úplne hladké, takže nevzniklo veľké trenie," opisoval situáciu
správca národného parku Frank Preston. Práve sa pripravoval na leteckú záchranu iného horolezca - 23-ročného sólového lezca Michaela Metzlera, pochádzajúceho z mesta Carnation v štáte Washington, ktorému prišlo na Mount McKinley nevoľno, keď prišiel druhý telefonát s prosbou o pomoc pre pána Takáča.
"Keď padal , mal dostatočnú rýchlosť a silu na to, aby skĺzol dolu aj cez užšie miesta. Ale naši ľudia sa nimi nedokázali pretlačiť," dodal správca.
Na takýto scenár záchrany nebol trénovaný, ale o 12 hodín neskôr rangeri a dobrovoľní horolezci úspešne zvládli celú záchrannú akciu. Spustili sa do trhliny takej úzkej, že v nej nemohli ani otočiť hlavu. Vysekali do nej dostatočne široký priechod, cez ktorý už slovenského horolezca vytiahli. Pomáhali si pritom pneumatickým sekáčom, ktorý im dopravil pilot na vrtuľníku. Museli vykonať veľa manuálnej práce, lebo 15 centimetrovú trhlinu bolo potrebné rozšíriť dvojnásobne. Túto záchrannú akciu by rozhodne nemohli uskutočniť klaustrofobici.
Ani pánu Takáčovi nebolo čo závidieť.
Zostal zaklinený medzi dvomi ľadovcovými stenami dvanásť hodín. Pritom mu hrudník tlačil batoh a pravú ruku, vystretú dohora, mal v oblasti podpazušia stlačenú jeho popruhom. Za ten čas sa podchladil na 26ºC a upadol do bezvedomia.
Po vyslobodení z trhliny, Takáča letecky dopravili do nemocnice v kritickom stave, s podozrením na traumatické zranenia a závažné podchladenie. Uviedli ho do umelého spánku, z ktorého sa však po niekoľkých dňoch prebral.
38-ročný pán Takáč je povolaním lekár-traumatológ (aktuálne v nemocnici v Nových Zámkoch) a je si zrejme dobre vedomý faktu, že pri podchladení na 24ºC mu hrozila neúprosná smrť.
Mal však šťastie - síce zaplatené viacerými zraneniami a inými dočasnými zdravotnými ťažkosťami. V konečnom dôsledku ho však hora "pustila" zo svojho zajatia živého, a k tomu mu úprimne blahoželám.
Mnohí ľudia sa pýtajú, prečo horolezci chodia do hôr, lezú aj na najvyššie vrcholy sveta a riskujú pritom najvzácnejšie čo majú - svoj vlastný život.
Odpoveď je jednoduchá. - Horolezci chodia do hôr preto, že hory prosto existujú. Horolezci hory milujú. Predstavujú pre nich osobnú výzvu, ktorá ich neomylne (v tom lepšom prípade - len) preverí.
Horolezectvo je veľmi tvrdý šport, ktorý sa koná bez účasti širokého publika a bez bezprostredného potlesku za dobré výkony. V skalnej stene horolezec neraz prežíva, pre nehorolezca nepredstaviteľný - strašný, priam pudový - "živočišný" strach o svoj život. A veľmi často nemá inú možnosť, len vyliezť za každú cenu na vrchol, ktorý si vyliezť predsavzal. Vtedy neexistuje žiadna iná, "úniková" cesta - napríklad príhodný traverz stenou - ktorý by ho vyviedol z lezeckých problémov do bezpečia. A napriek všetkému, vždy znova - a rád! - vyhľadáva bezprostredný kontakt so skalnými stenami hôr a podstupuje ono nevyhnutné riziko.
Horolezec by si preto mal byť veľmi dobre vedomý ceny svojho života.
Platí tu triviálna pravda: Dobrý horolezec je - živý horolezec.
Lebo "Ľudia odchádzajú, no hory sú večné."
Aj to je dôvod, prečo pánu Takáčovi (takto na diaľku) blahoželám.
Viem dobre, čo hovorím, lebo aj ja som bol svojho času horolezec.
Nepatril som síce ani zďaleka k tým najlepším, ba možno ani nie k priemeru, ale mne to celkom stačilo, pretože som s horolezectvom začínal pomerne neskoro a mal som okrem lezenia aj iné záujmy.
Najprv som sa niekoľko rokov venoval vysokohorskej turistike, prevažne vo Vysokých Tatrách.
Aj vysokohorská turistika poskytuje turistovi krásne zážitky.
Ale čoskoro som spoznal, že (na trasách mimo značených turistických chodníkov) sa vyskytujú aj objektívne veľmi nebezpečné miesta, na ktorých by bolo zahodno istiť sa technickými prostriedkami.
Zavolal som preto telefónom na stredisko Horskej služby v Starom Smokovci a zhodou okolností môj hovor prijal Ivan Gálfy.
Ivan Gálfy (1933 - 2011) bol popredný slovenský horolezec, organizátor a vedúci himalájskych expedícií a dlhoročný člen Horskej služby. Od r. 1976 bol dokonca jej náčelníkom na Slovensku, v rokoch 1983 – 1988 bol tiež predsedom Československého horolezeckého zväzu.
Vo Vysokých Tatrách uskutočnil asi 700 horolezeckých výstupov, z toho boli desiatky prvovýstupov. Pôsobil v Alpách a na Kaukaze. V období rokov 1969 – 1987 bol vedúcim deviatich veľkých himalájskych expedícií.
(Pozri - https://sk.wikipedia.org/wiki/Ivan_Gálfy)
Povedal som mu o svojom úmysle a on spontánne prejavil porozumenie.
Pozval ma k účasti na schôdzach tatranského horolezeckého oddielu IAMES, ktoré sa konali pravidelne vo štvrtok v priestoroch starosmokoveckého hotela Koliesko. Často boli spestrené odbornými prednáškami, niekedy spojenými s premietaním diapozitívov alebo inštruktážnych filmov.
Veľmi ma zaujímali aj odborné prednášky MUDr. Igora Mika, pôvodne detského pediatra, ale neskôr tiež priekopníka horskej medicíny na Slovensku.
Svojho času bol predsedom lekárskej komisie Horskej služby na Slovensku a lekárom Leteckej záchrannej služby, členom Spoločnosti horskej medicíny a členom Klubu seniorov Horskej služby. Zúčastnil sa viacerých horolezeckých expedícií a bol tiež autorom (resp. spoluatorom) mnohých prednášok a článkov venovaných záchrane v horách a leteckej záchrane.
Dodnes mám pred očami filmový záber z akcie horskej služby, keď pod západnou stenou Gerlachovského štítu zbadali z vrtuľníka ležať na snehovom poli dvoch mŕtvych horolezcov. Boli to Česi. - Nočným rýchlikom pricestovali z Prahy do Popradu, urýchlene sa presunuli do Batizovskej doliny a bez oddychu "nabehli" do steny poblíž Batizovskej próby. Nečudo, že si tam na nich smrť počkala.
Ako tam ležali v snehu na chrbte, v studenom vetre zmrznuté šnúrky ich silónových kapucní trčali kolmo do výšky. Ako nemé výkričníky ľudskej hlúposti a arogancie, s akou tí dvaja mladí dobrodruhovia podcenili objektívne nebezpečenstvo hôr.
Inokedy MUDr. Miko referoval, z odbornej tlače, že v Alpách sa rozmáha povážlivá ľahkomyselnosť predovšetkým mladých turistov. Spomínam si, ako hovoril o jednej nešťastnej mladej dvojici. Keď ich záchranári našli, mali so sebou na horskej túre v "chlebníku" jeden pršiplášť, nejaké sendviče a umelohmotnú fľašu s nejakým nápojom. Na nohách - tenisky!
(Pozri - http://www.horosvaz.cz/res/data/056/010287.pdf)
Horolezecký kurz som absolvoval ako 26-ročný v r. 1979, počas týždňového školenia v horskom hoteli na Sliezskom dome.
Každú jar sme sa pripravovali na lezeckú sezónu vo Vysokých Tatrách tréningom na cvičných skalách na Tomášovskom výhľade. Osobný vlak zo smeru od Liptovského Mikuláša bol plný mladých nadšencov skalolezenia, ako postupne pristupovali (najmä vo Svite a v Poprade) a rozširovali húf lezcov, ktorých skutočný počet sa ukázal vcelku pri vystúpení v Spišských Tomášovciach. Na Tomášovský výhľad to bolo po ceste cez pole a do lesa zo tri kilometre.
To bolo ešte v časoch, keď úsek výhľadu v centrálnej časti zdobila charakteristická, nad zvislú stenu nakrivená borovica (pozri obr. z r.1966 - pozn. autora), ktorá napokon neodolala zubu času a dnes už neexistuje.
Koncom mája a v júni sme sa už všetci presúvali liezť do Vysokých Tatier alebo kdekade inde.
Môj najťažší výstup vôbec predstavovala horolezecká cesta "Puklina v platni" v západnej stene Lomnického štítu (2634 m n.m.), ktorú sme preliezli v trojčlennom lanovom družstve s Tomášom Slamom a jeho sestrou bez striedania prvolezca (Tomáš).
Moja najťažšia cesta, ktorú som preliezol za tri hodiny s Ivanom Bohušom ml., ako stály prvolezec , bol variant "Štáflovky" na Volej veži (2355 m n.m.), ktorú preliezli V.Štáflová, K.Čabelka a J.Šabata 9.7.1935.
Počas jedného sústredenia na Sliezskom dome v marci, sme traja podnikli v dosť zložitých snehových podmienkach výstup na Gerlachovský štít (2655 m n.m.), z ktorého mi ostala pamiatka v podobe (časom poznačeného) diapozitívu. -
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
