60 rokov od letu Jurija Gagarina do vesmíru

Písmo: A- | A+

Toto výročie okomentujú rôzne, asi to však nevybočí z už dávnejšie ustáleného oficiálneho pohľadu na J. Gagarina a na význam jeho letu (a lá „malý krok pre človeka...“). Ja sa chcem dotknúť menej známych aspektov kozmonautiky.

 Bol Jurij Gagarin prvým kozmonautom vo vesmíre? 

 Táto otázka má svoje opodstatnenie, pretože som sa v živote opakovane stretal so zmienkami, že nedlho pred letom Jurija Gagarina (1934 - 1968) sovieti údajne uskutočnili ešte skorší pilotovaný let, ktorý sa skončil tragicky a jeho obeť potajme pochovali pri Kremeľskom múre. To bola pocta, vyhradená najzaslúžilejším osobnostiam v štáte. Onou obeťou mal byť syn hlavného raketového konštruktéra vo vtedajšom ZSSR Ukrajinca Sergeja Koroľova (1907 - 1966), ale overiť či mal S. Koroľov vôbec nejakého syna je dosť problematické, lebo existencia samotného Koroľova bola pred svetom dlho a dôsledne utajovaná. Toto informačné embargo o S. Koroľovovi sovieti prelomili až potom, keď sa o jeho existencii preriekol Nikita Sergejevič Chruščov. Údajne sa to stalo na svadbe Andrija Nikolajeva s Valentinou Tereškovovou v novembri 1963. [1]

 Trochu sa ešte pamätám na životopisný film o S. Koroľovovi - Skrotenie ohňa - ktorý počiatkom 70-tych rokov bežal a ktorým mu sovieti akoby chceli dodatočne vzdať poctu za celoživotnú prácu a jeho prínos pre ZSSR, keď už mu nedopriali možnosť stať sa laureátom Nobelovej ceny.

 Vzhľadom na to, že sa prvý raz oženil v r. 1931 s Xeniou Vincentiovou, naozaj mohol mať syna s takýmto tragickým osudom. S druhou manželkou mal len dcéru, ktorá s ním nevychádzala dobre, a jemu to bolo veľmi ľúto.

 Ako si spomínam na let Jurija Gagarina

 Štart pilotovanej vesmírnej rakety predstavuje dodnes mimoriadne riziko pre posádku letu, pretože – objektívne vzaté – raketa predstavuje mimoriadne masívnu bombu, ktorej chemická energia má byť kontrolovane využitá na vynesenie užitočného nákladu na orbitu, ale to, ako to napokon dopadne, závisí od množstva rôznych okolností. Nemožno teda uprieť Jurijovi Gagarinovi veľkú osobnú odvahu, keď vedome podstúpil ono nesmierne riziko.

Kozmonaut Jurij Gagarin.
Kozmonaut Jurij Gagarin. (zdroj: Internet.)

 12. apríla 1961 odštartoval v kozmickej lodi Vostok 1 z kozmodromu Bajkonur, aby po 106-108 minútovom lete pristál na padáku opäť na zemi – živý a bez ujmy na zdraví.

 Hoci som mal v tej dobe necelých osem rokov, pamätám sa na tie chvíle dosť presne. -

 Počas vyučovania nám triedny rozhlas ústami riaditeľa školy oznámil, že Gagarin je vo vesmíre a že jeho triumfálny let prebieha bez problémov („pribori rabotajut normaľno“ - prístroje pracujú bezchybne, pozn. autora). Počas veľkej prestávky som zas na hlavnej chodbe školy počul, že sa už zapli brzdné motory a že Vostok zostupuje z orbity.

 Pamätám tiež, ako (zrejme v televíznych novinách, lebo vysielací čas vtedy predstavoval len zopár hodín denne, v podvečer a večer) J. Gagarin – v uniforme ako zo škatuľky - vystúpil z lietadla a na moskovskom letisku okázalo podával služobné hlásenie o lete. Na orbitu štartoval ako nadporučík, a vrátil sa ako major. [2]

 Rovnako si pamätám, ako J. Gagarin pri návšteve Československa tancoval na slávnostnom bankete, a do kroku mu znela skladba Pozdrav astronautovi.

 Táto (vtedy) populárna česká skladba, známa viac ako „Dobrý den, majore Gagarine...“ zaznela z rádia v Československu údajne už dve hodiny nato, ako sa kapelník Gustav Brom so svojím orchestrom dozvedel, že Gagarin bol prvým vo vesmíre. Keď muzikanti šomrali, že sa zase budú všade hrať budovateľské piesne, Brom navrhol, aby zložili niečo sami. Jaromír Hnilička rýchlo dodal hudbu, Pavel Pácl text a Brom skladbu naspieval. Tá išla okamžite po nahratí do vysielania rozhlasu a dokonca ju v tom čase vysielalo aj Rádio Slobodná Európa, čo bolo veľmi neobvyklé. [2]

 Až doteraz som sa nazdával, že onú pieseň spieval holohlavý Karel Hála, čo bol vtedy tiež dosť nezvyklý úkaz, aby takýto muž suverénne vystupoval pred publikom, ale zdroje na internete ma vyviedli z tohto omylu.

 Jurij Gagarin bol v Československu viackrát. Pamätám, ako mi nebohý otec (ešte za socializmu) ukazoval miesto, kde Gagarin chytal v tatranskom potoku pstruhy. Bolo to blízko mostíka, pri odbočke cesty do Bachledovej doliny (miestna časť Ždiaru) medzi Tatranskou Kotlinou a rázovitým Ždiarom v podhorí Belianskych Tatier.

 Vesmír – kozmos – kozmonaut - astronaut

 Na margo pôvodného názvu skladby Gustava Broma na počesť Jurija Gagarina, totiž Pozdrav astronautovi, chcem (tak trochu na okraj) poznamenať, že v detstve som mal s onými pojmami tak trochu chaos.

 Pojem „kozmonaut“ očividne súvisí s pojmom „kozmos“.

 A to, že ruskí kozmonauti lietali do „vesmíru“, som si neskôr – ako žiak, povinne študujúci ruštinu, vysvetľoval tým, že pojem „vesmír“ je v skutočnosti zložený z dvoch ruských slov, a síce „ves“(= všetok, celý) „mir“(= svet). Ruskí kozmonauti to teda mali vždy namierené zo Zeme – kolísky ľudstva – do celého šíreho sveta, do vesmíru, aby sa ním nakrátko pokochali a potom „zapikovali“ naspäť odkiaľ prišli.

 Do vesmíru však lietali aj americkí astronauti, a dosť dlho som nepoznal príčinu. (Len som si domýšľal, že Američania vždy musia byť nasilu iní. Dnes ma neprekvapia ani čínski „taikonauti“.) A vnímal som tiež, že existuje „astronómia“ (aj „astrológia“) a že to zrejme súvisí s inojazyčným pojmom „hviezda“. Od toho (možno) - astronaut.

 Ale, prečo sa bežne používajú pojmy ako „kozmonautika“ – očividne odvodené od pojmu „kozmos“, som si nevedel rozumne zdôvodniť, lebo súvis pojmov „vesmír“ a „kozmos“ som nepoznal.

 Až z internetu som sa dodatočne dozvedel, že „kozmos“ má pôvod v starogréckom „kosmos“, čo pôvodne označovalo ozdobu, resp. ozdobenú osobu. Až neskôr nadobudol tento pojem širší význam – v zmysle: niečo usporiadané, lad, krása. A napokon, svet či vesmír môže predstavovať „celý svet“ (ako celok), teda napr. v prírodných vedách to isté čo vesmír. Najmä v antickej filozofii vesmír (či svet) bol chápaný predovšetkým v súvislosti s jeho usporiadanosťou (štruktúrou). [3]

 Dva najpodstatnejšie momenty kozmonautiky

 Ako som už letmo spomenul v úvode, oslavných článkov pri príležitosti 60. výročia letu Jurija Gagarina do vesmíru bude možno aj na Blogu SME neúrekom. Budú spomínať, že Valné zhromaždenie Organizácie spojených národov 7. apríla 2011 vyhlásilo 12. apríl za Medzinárodný deň letu človeka do vesmíru. Alebo, že dovtedy sa z rozhodnutia Medzinárodnej leteckej federácie 12. apríl od roku 1969 oslavoval ako Svetový deň letectva a kozmonautiky. Ale o tom najpodstatnejšom, čo vlastne umožnilo lietať do vesmíru, o tom sa laický čitateľ sotvačo dozvie.

Pamätník Dobyvateľov vesmíru v Moskve. V r. 1985 (pri leteckom zájazde do strednej Ázie, som si v hoteli naproti pamätníku sadol do okna na dákom 20. poschodí, aby som si ho s okolím zvečnil na diapozitívy. Tie zábery mi však akosi nechcú prísť pod ruku.
Pamätník Dobyvateľov vesmíru v Moskve. V r. 1985 (pri leteckom zájazde do strednej Ázie, som si v hoteli naproti pamätníku sadol do okna na dákom 20. poschodí, aby som si ho s okolím zvečnil na diapozitívy. Tie zábery mi však akosi nechcú prísť pod ruku. (zdroj: Prevzaté z internetu.)

 Tým prvým momentom, ktorý umožnil technicky realizovať let na orbitu je reaktívny pohon a použitie viacstupňovej rakety.

 Ciolkovskij – stratégia letov do vesmíru – princíp raketových stupňov

 Na teoretickej úrovni sa týmto problémom zaoberal v samotných počiatkoch kozmonautiky predovšetkým Konstantin Eduardovič Ciolkovskij (1857 - 1935). Ak si pozrieme jeho životopis, nemal to v živote ani jednoduché ani ľahké. Naviac, v jeho dobe ešte ani neexistovala potreba zaoberať sa vesmírom v súvislosti s letmi do vesmíru. Všetko, čo mohlo nejako súvisieť s raketovou technikou, mohlo mať pragmatické využitie jedine vo vojenskej oblasti. Ciolkovskij bol však jasnozrivý, o čom svedčí aj jeho citát:

 „Prorok je ten, kto vidí ďaleko dopredu, ale zároveň vidí všetko okolo seba, pretože budúcnosť začína dnes.“ [4]

Socha K.E. Ciolkovského pred Pamätníkom Dobyvateľov vesmíru v Moskve. Vedie k nemu Alej kozmonautov.
Socha K.E. Ciolkovského pred Pamätníkom Dobyvateľov vesmíru v Moskve. Vedie k nemu Alej kozmonautov. (zdroj: Prevzaté z internetu.)

 Ciolkovskij si – už v svojej dobe – veľmi dobre uvedomoval, že pohyb rakety vo vesmírnom priestore je možný len vďaka reaktívnemu pohonu, využívajúcemu tretí pohybový zákon Isaaca Newtona – zákon akcie a reakcie. A že tento reaktívny pohyb bude možný len na základe energie získanej zhorením vhodného paliva, pričom si potrebný kyslík (resp. iné okysličovadlo) bude musieť niesť raketa do vzduchoprázdneho vesmírneho priestoru so sebou. A to sa nevyhnutne (negatívne) prejaví na jej počiatočnej hmotnosti pri štarte.

 Ciolkovskij hneď aj našiel použiteľné riešenie, ktoré tento kardinálny problém čiastočne redukovalo. Ozrejmil dôležitosť pomeru medzi počiatočnou (s palivom) a konečnou hmotnosťou (po spotrebovaní paliva) rakety. Pre tento pomer sa zaviedol pojem „Ciolkovského číslo“. Ak raketu skonštruujeme ako viacstupňovú, každý stupeň bude mať svoje vlastné Ciolkovského číslo. Keď sa budú jednotlivé stupne po vyhorení od rakety priebežne odpájať, výsledná rýchlosť (zostávajúcej časti) rakety bude závisieť od súčinu Ciolkovského čísel vyhoretých stupňov a to je reálna cesta k dosiahnutiu potrebnej rýchlosti pre pohyb po orbite. Kruhová orbita je zaujímavá tým, že kozmonauti na nej pociťujú tzv. „bezváhový stav“.

 Orbita ako základ pre lety zo Zeme na Mesiac a pre medziplanetárne lety

 Pojem „orbita“ je totožný s pojmom „obežná dráha“ okolo nejakého „centrálneho“ telesa, t.j. telesa omnoho hmotnejšieho ako je hmotnosť rakety. Takýmto telesom je doteraz najčastejšie Zem. Ale, napríklad, v prípade mesačných misií Apollo (1969 - 1972) dočasne predstavoval centrálne teleso (pre veliteľský modul Apolla) aj samotný Mesiac.

 Pôvodné predstavy medziplanetárnych letov, resp. letov na Mesiac vychádzali z predstavy, že povrch Mesiaca alebo inej planéty dosiahne raketa (letom po balistickej dráhe) vcelku, t.j. aj so všetkým palivom zostávajúcim pre návrat na Zem. Tejto predstavy sa spočiatku pridŕžal aj samotný Wernher von Braun (1912 - 1977). Ale počiatočné prepočty systematicky poukazovali na technickú neuskutočniteľnosť podobného zámeru.

 Keď sa však zoznámil s myšlienkou zostupu (len) lunárneho modulu z lunárnej orbity, na ktorej zostane obiehať veliteľský modul misie na Mesiac (meno jej autora sa mi akosi nedarí dohľadať), okamžite pochopil, že toto je správne riešenie a všetky dovtedajšie plány s balistickou dráhou rakety zo Zeme na Mesiac zavrhol. Z jeho strany to bol – podľa môjho názoru – počin, ktorý bol priam skokom proti „malému kroku pre človeka...“ Len tak sa totiž mohlo stať, že na povrchu Mesiaca úspešne pristálo spolu šesť misií Apolla (11, 12, 14, 15, 16, 17, smoliarske Apollo 13 sa - kvôli šťastnému koncu - považuje za "najúspešnejšiu neúspešnú misiu). Ale odvtedy – ani noha. A už to bude bezmála 50 rokov.

 Smutná bodka na záver – zomrel Karel Pacner

 Dňa 7. apríla 2021 zomrel dlhoročný český popularizátor vedy a techniky, predovšetkým však kozmonautiky, Karel Pacner (1936 - 2021).

 Od roku 1959 pracoval v pražskej redakcii denníka Mladá fronta ako redaktor pre popularizáciu vedy. Časom tu zaviedol sobotňajšiu prílohu. O desať rokov neskôr, v r. 1969, sa ako novinár zúčastnil v USA štartu misie Apollo 11. Neskôr začal písať knihy o kozmonautike a o vesmíre (niektoré z nich mám aj vo vlastnej knižnici). Hoci mi veľa z ich obsahu pripomínalo sci-fi, [5] tvrdí, že také napísal len dve.

 Vyjadrujem sústrasť všetkým pozostalým. Česť jeho pamiatke. (Rovnako aj pamiatke Jurija Gagarina, ktorý tragicky zahynul 27. marca 1968.)

Karel Pacner v rozhovore s Jurijom Gagarinom. Karlove Vary, 1966. [2]
Karel Pacner v rozhovore s Jurijom Gagarinom. Karlove Vary, 1966. [2] (zdroj: REPRODUKCIA: F. Cudziš)

 Pramene:

[1] https://zivot.pluska.sk/zaujimavosti/dali-ho-gulagu-on-ich-preslavil

[2] https://www.idnes.cz/technet/vesmir/odvracena-tvar-slavy-jurije-gagarina.A110411_165949_tec_vesmir_vse

[3] https://sk.wikipedia.org/wiki/Kozmos

[4] https://sk.wikipedia.org/wiki/Konstantin_Eduardovič_Ciolkovskij

[5] https://cs.wikipedia.org/wiki/Karel_Pacner

 Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

Skryť Zatvoriť reklamu