OBJEKTÍVNA POVAHA ENERGIE, I.
Všeobecné poznámky
Niekto by mohol namietať, že význam energie chápeme (v plnom rozsahu) už dnes a že ho nijako nepodceňujeme. Ale nie je to pravda. Už len reakcie „havkáčov“ v diskusiách k mojim článkom spoľahlivo ukazujú, aké ďaleko má ešte fyzika k dosiahnutiu tohto cieľa.
Nikto ani slovkom nereagoval na môj predpoklad, že transvektorová kinetická energia predstavuje pre každý hmotný objekt jednoznačnú informáciu o jeho pohybovom stave (čo do veľkosti rýchlosti i smeru pohybu).
Aj preto sa stalo, že som sa v tejto súvislosti dostatočne nevenoval otázke objektívnej jednotky energie. Z reakcií nechápavých „havkáčov“ však vidím, že som urobil chybu.
Nebudem sa vyhovárať na nikoho, že mal vedieť – už pri problematike „objektívneho“ tvaru zákona sily (F = 2.m.a), že jednotka „tejto“ sily je – prirodzene – iná ako jednotka pre silu v klasickom Newtonovom zákone (F = m.a).
Ak považujeme za (relatívnu, omylom) jednotku hmotnosti jeden kilogram [kg], ako jednotka sily naozaj môže „fungovať“ jeden newton [N].
V teórii kozmodriftu je však jednotka hmotnosti objektívna (w-krát menšia ako kg; „w“ predstavuje rýchlosť kozmodriftu v m/s) – nazvime ju trebárs „kilogran“, resp. „kilen“ [kn]. Tomu zodpovedá aj jednotka objektívnej sily jeden newtonian [Nn], pre ktorej pôsobenie naozaj platí (v zmysle koncepcie „energie formy“ a „energie obsahu“ telesa) zákon sily F = 2.m.a. A práca, ktorú takáto sila koná, má tiež (tomu všetkému úmernú) objektívnu jednotku – (povedzme) jeden joulen [Jn].
Teória kozmodriftu pracuje s touto predstavou systematicky, majúc na zreteli viacero fyzikálnych súvislostí, ktoré nemožno pri jej ďalšom rozvíjaní ignorovať. Zároveň však možno predpokladať, že vo fyzikálnej praxi sa budú aj naďalej bežne (a úspešne) využívať niektoré zaužívané modelové predstavy. Predovšetkým pre ich väčšiu jednoduchosť, dosiahnutú abstrahovaním od všetkých (pre danú problematiku) nepodstatných fyzikálnych súvislostí. A tiež preto, že miera abstrahovania neprekročila prípustné limity, takže aj ten-ktorý model (hoc aj nevedomky) odráža neopomenuteľné vzťahy fyzikálnej reality dostatočne verne.
V joulenoch je vyjadrená aj transvektorová kinetická energia pohybujúcich sa telies, chápaná ako základná forma energie.
Každý objekt (teleso) – „ponechaný sám na seba“ – potom, v závislosti od konkrétneho množstva tejto energie, ktorým disponuje, presne „vie, ako sa má (fyzikálne) správať“.
Newton tento faktický jav nazval zotrvačnosťou a skúmal, ako ho dokáže pozmeniť pôsobenie sily.
Ak je príčinou zotrvačnosti telies naozaj ich transvektorová kinetická energia, potom ju netreba hľadať niekde inde, napríklad v hmotnosti všetkých ostatných telies vo vesmíre (Machov princíp a podobné absurdity).
Teória kozmodriftu vychádza okrem iného aj z filozofickej tézy, že „objektívna realita (svet) je usporiadaná takým spôsobom, že v nej všetko so všetkým súvisí“.
Položme si teda otázku, vďaka ČOMU „všetko so všetkým súvisí“?
Pri hľadaní odpovede na ňu, teória kozmodriftu odpočiatku vychádza z iného (fundamentálneho) predpokladu - tento raz fyzikálnej povahy - totiž, že tým univerzálnym spojivom je (transvektorová) kinetická energia. Vďaka zákonu jej zachovania nemôže nastať fyzikálny konflikt ani medzi takými dejmi (javmi), ktoré pôvodne vznikli tak ďaleko od seba, že medzi nimi nemohlo existovať žiadne kauzálne spojivo.
Ako som sa už však zmienil, zákon zotrvačnosti je fakticky len dôsledkom iných zákonov, platných v mechanike – (alebo) zákona zachovania hybnosti alebo zákona zachovania kinetickej energie.
Svojho času teda vznikla oprávnená potreba rozhodnúť otázku objektívnej miery pohybu. (Pritom nikoho ani nenapadlo, že rozhodnúť o „prirodzenej“ jednotke tejto miery je úplne iná, a pritom ešte komplikovanejšia úloha.)
Keď F. Engels analyzoval historický priebeh vývoja sporu o podstate objektívnej miery pohybu, v závere článku [1] konštatoval:
„Pre nás, ktorí sme videli, že živá sila (kinetická energia – pozn. autora) nie je nič iné ako schopnosť daného množstva mechanického pohybu konať prácu, pre nás je samozrejmé, že táto schopnosť konať prácu meraná mechanickou mierou a práca skutočne vykonaná pohybom si musia byť rovné, že ak teda ½.m.v.v je mierou práce, musí byť ½.m.v.v aj mierou živej sily. No tak to už býva vo vede. Teoretická mechanika prichádza k pojmu živej sily, praktický inžinier k pojmu práce a vnucuje ho teoretikovi. A ľudia si pri počítaní natoľko odvykli myslieť, že po dlhé roky nepoznali vzájomný vzťah medzi obidvoma pojmami, jednu merali pomocou m.v.v, druhú pomocou ½.m.v.v a napokon prijali pre obidve ako mieru ½.m.v.v nie azda zo správneho presvedčenia, ale kvôli jednoduchšiemu počítaniu!“ Koniec citovania.
(Pozn.: Jednotlivé miesta v citáte zvýraznil autor.)
Tesne pred touto pasážou F. Engels napísal:
„Je to až neuveriteľné. Roku 1847 bol Helmholtzovi vzájomný vzťah živej sily a práce tak málo jasný, že vôbec nezbadal, že doterajšiu proporcionálnu mieru živej sily premieňa na absolútnu, že si neuvedomil, aký významný objav urobil svojím odvážnym zásahom, a odporúča práve svoje ½.m.v.v proti m.v.v len preto, že je to pohodlnejšie! A z pohodlnosti mechanistov sa ½.m.v.v aj zaužívalo. Iba postupne sa dospelo aj k matematickému dôkazu ½.m.v.v ...“. Koniec citovania.
Nerobme si ilúzie, že dnes je situácia principiálne iná.
Napokon sa síce dospelo k matematickému dôkazu „objektívnej“ veľkosti kinetickej energie ½.m.v.v, ale – za akých podmienok, pri akých predstavách?
Matematické hľadisko a priori (nazerané fyzikálne) pritom zaujíma len „geometrický aspekt“ problematiky.
Výpočet pre prácu (resp. energiu E = ½.m.v.v) sily „F“, konanej na dráhe „s“, je principiálne (aj formálne) rovnaký v relatívnom i objektívnom priestore.
Rozdiel je iba v jednotkách.
Príčiny tohto rozdielu spočívajú v rozdielnom nazeraní (z hľadiska ich povahy) na podstatné fyzikálne veličiny, od ktorých vykonaná práca závisí.
Rozdiel je v ponímaní dráhy. Hoci uvažujeme tú istú jednotku (trebárs jeden meter), je relatívna, ak ju vzťahujeme na pozorovateľný priestor, a objektívna, ak ju vzťahujeme na kozmodriftový priestor.
Rozdiel je tiež – ako som sa zmienil vyššie - v ponímaní sily a jednotky sily (newton – newtonian), spôsobený jednak rôznym chápaním (čo sa týka jeho tvaru) zákona sily i jednotky hmotnosti (kilogram – kilogran, resp. kilen) - vo vzťahu k hmote telesa, na ktoré daná sila pôsobí.
Pri zmene formy energie na inú však – bez ohľadu na spôsob voľby dotknutých fyzikálnych jednotiek (napr. hmotnosti, sily, vzdialenosti a pod.) – sa jednoznačne ukazuje jej objektívna povaha.
Už pri obyčajnom zvislom vrhu telesa (predbežne len v gravitačnom poli Zeme) sa možno (experimentálne, s určitou mierou nepresnosti z dôvodu rušivých vplyvov) presvedčiť o platnosti vzťahu
½.m.v.v = m.g.h , (1)
kde „v“ je počiatočná rýchlosť vrhnutého telesa, „m“ jeho hmotnosť, „g“ gravitačné zrýchlenie (v danej oblasti zemského gravitačného poľa) a „h“ je dosiahnutá výška vrhu.
Objektívna povaha energie z pohľadu matematiky a fyziky
Hádam najvýrečnejším príkladom na význam objektívnej povahy energie vo fyzike je toto. -
V článkoch o výnimočnosti derivovania podľa času som nastolil tézu, že je rozdiel medzi používaním infinitezimálneho počtu pri riešení rôznych úlôh, a to podľa toho, či (z fyzikálneho hľadiska) rámec tzv. „geometrického aspektu“ nepresahujú alebo presahujú.
Súvisí to s podstatou pojmu „limita“, ako je matematicky definovaná.
V konečnom dôsledku dostávame (matematicky) správne výsledky aj pri zanedbaní určitých malých veličín, čo bolo podľa vžitých predstáv veľmi dlho nemysliteľné a svojho času, na prechodnú dobu, spôsobilo v matematike krízu.
Inými slovami, ak z tzv. totálneho diferenciálu
(x + ∆x).(x + ∆x) = x.x + 2.x.∆x + ∆x.∆x , (2)
Zanedbáme tretí člen ∆x.∆x, t.j. použijeme predpoklad
(x + ∆x).(x + ∆x) ≈ x.x + 2.x.∆x , (3)
„nič sa nestane“.
Zanedbali sme síce tretí člen v (2), ale vo výsledku nám aj tak nebude nič chýbať.
Nejaký fanatický zástanca presnosti v matematike by mohol namietať, že teoreticky sa síce z hodnoty výsledku niečo málo „stratí“, ale praktický dopad to nemá. Pretože výsledky výpočtov beztak zaokrúhľujeme na hodnoty, ktoré v praxi vieme realizovať tiež len v rámci určitej tolerancie.
Vo fyzike, v prípade energie je situácia diametrálne odlišná.
Pri riešení úlôh s energiou, síce môžeme výsledok výpočtov tiež zaokrúhľovať na praktické hodnoty. Ale na podstatu zákona zachovania energie „nemožno siahnuť“ – tam sa nedá nič meniť.
Kde sa raz niečo zachováva, lebo sa musí, tam sa to zachováva dôsledne. Aj „sebanepatrnejšie nič“, ktoré by chcelo narušiť tento zákon, by jednoducho chýbalo. Preto taká situácia absolútne nemôže nastať.
Ak by niekto o tom pochyboval, nič sa nedá meniť aj preto, že objektívna realita je - aj v pozemských podmienkach – de facto „o podmienkach kozmodriftu“. Inými slovami, v prípade transvektorovej kinetickej energie sa „vždy jedná o tak veľké čísla, že tam jednoducho nieto čo (za – obraznou - desatinnou čiarkou) zaokrúhľovať“.
To sa len nám, v našich ľubovoľne zvolených súradnicových sústavách, zdá, že sledované (relatívne) pohyby sú pomalé. Alebo, že hmotnosť pohybujúcich sa objektov je tu veľmi-veľmi nepatrná.
Princíp energoakumulácie
V diskusii k predchádzajúcej časti tohto článku sa vyskytla (okrem iných) námietka voči spôsobu použitia princípu, ktorý som nazval „energoakumuláciou“.
Tá námietka – podobne ako všetky ostatné v diskusnom príspevku s nickom „tyso4, 2.8.2018, 8:52, a taktiež v príspevku z 3.8.2018, 14:24 – neobstojí.
Princíp energoakumulácie vychádza z Pytagorovej vety, keďže kinetická (resp. transvektorová kinetická) energia je funkciou druhej mocniny rýchlosti pozorovaného (resp. objektívneho) pohybu. V podstate teda nezáleží na tom, či sa jedná o rýchlosť relatívnu alebo objektívnu. Dôležité je, že energoakumuláciou energie (aj) relatívnych pohybov, uvažovaných v čoraz širších priestorových súvislostiach, sa (nevyhnutne) blížime k hodnote (transvektorovej) kinetickej energie objektívneho pohybu. Takým je (vlastný) kozmodrift hmotných objektov, a to – z hľadiska ich veľkosti (i hmotnosti) - naprieč veľmi širokými škálami rýchlostí a hmotností.
Poznámky k pojmu „potenciálna energia“
K tejto poznámke ma vyprovokovala diskusia z predošlej časti článku o budúcnosti moderného vedeckého svetonázoru [2], predovšetkým námietky z pera už spomenutého diskutéra s nickom „tyso4“.
Dovolím si preniesť jeho názory z príspevku (02.08.2018, 11:54), ktorý som formálne upravil do prijateľnejšej podoby.
„tyso4“ sa pýta: Čo znamená, že energia je objektívna?
Vzápätí konštatuje:
V rámci newtonovskej predstavy, kľudne môžeme predpokladať konkrétnu absolútnu súradnicovú sústavu, to k žiadnym rozporom nevedie. A kľudne môže mať aj rýchlosť svetla „c“.
Potom znova opakuje otázku, čo znamená, že energia je objektívna?, a pokračuje:
„A ďalšiu nejasnosť mám s predstavou, že sa zachováva kinetická energia. To je totiž v rozpore s predstavou fyziky. V nej sa zachováva súčet kinetickej a potenciálnej energie. Ale potenciálna energia nie je kinetická. ... tak jednoduchý príklad. - Mám dva náboje, napríklad elektróny. Ak ich k sebe pritlačím, tak porastie ich potenciálna energia.
Kde je tá objektívna kinetická energia?
Pretože toto sa deje v pružine; kde sa schovala kinetická energia ?
Pretože zákon zachovania energie mi dá nejakú predpoveď, ale Cudzišove predstavy tu zlyhajú. Kinetická energia sa nezachová a jeho rovnica neplatí. A hybnosť sa zachová, tá sa nemá kam zmeniť.“ Koniec citovania.
Všeobecná odpoveď na otázku, čo znamená, že energia je objektívna, je jednoduchá. –
Energia „ako taká“ je objektívnou fyzikálnou veličinou preto, že jej množstvo sa - pri premenách z jednej formy na inú – zachováva.
Z formálno-fyzikálneho hľadiska možno povedať, že to nie je zásluha povahy energie, ale že sa tak deje v dôsledku platnosti zákona zachovania energie.
Z filozofického hľadiska, ak jednotlivé (kvalitatívne chápané ako rozdielne) formy energie sú si ekvivalentné kvantitatívne, t.j. sú rovnako veľké (alebo sú v striktne stanovenom pomere, ktorý sa vždy zachováva), potom všetky tieto formy energie majú objektívnu povahu.
Ak budeme za energiu „ako takú“ považovať ich súčet, potom aj táto – „všeobecná energia“ – má objektívnu povahu, a to na základe premisy, že povaha celku vyplýva z povahy jeho častí.
Tučným písmom som vyznačil moment problematiky, na ktorý som sa zameral v konkrétnej odpovedi. –
Práca pružiny
Ak som dobre vyrozumel otázku z vášho príkladu o pružine a potenciálnej energii, vy máte predstavu, že keď nejaká sila stlačí pružinu, vykoná pritom konkrétnu prácu a táto práca sa „premení“ na potenciálnu energiu – „schovanú“ v pružine. Podľa vás tu kinetická energia nehrá žiadnu rolu.
Tak sa teda zamyslite. - Pružinu stlačila konkrétna sila. Aká sila ju ale vráti do pôvodného stavu (t.j. keď sa pružina naspäť roztiahne)?
To, čo vy nazývate - v tomto konkrétnom príklade – „potenciálnou energiou“, v skutočnosti spôsobí nárast vnútornej energie pružiny, inými slovami (podľa teórie kozmodriftu) nárast energie jej obsahu. Ak sme totiž stlačili pružinu, zmenila sa energia jej formy (pružina sa totiž objektívne pohybuje kozmodriftom) a rovnako (o rovnakú hodnotu) sa zmenila aj energia obsahu.
Energia obsahu však nie je - v podstate - nič iné ako kinetická energia nespočetného množstva mikropohybov (vzhľadom na povrch telesa, t.j. - teraz pružiny) všetkých hmotných mikroobjektov, ktoré sú vo forme obsiahnuté. Tým sa zmenila aj veľkosť tamojších "mikrosíl".
Práca sily - AKCIE - (vy de facto uvažujete len s polovičnou veľkosťou sily), ktorá sa údajne zmenila na potenciálnu energiu, v skutočnosti teda zostala naďalej v kinetickej forme a len sa narušila pôvodná, autonómna vnútorná rovnováha mikrosíl v pružine. Vznikla ich nerovnováha, nasilu vynútená zvonka.
Akonáhle pôsobenie vonkajšej sily zanikne, nerovnovážny stav vnútorných mikrosíl indukuje rovnako veľkú REAKCIU, ktorá návratom pružiny do pôvodného tvaru vykoná rovnako veľkú prácu, ako predtým AKCIA. Množstvo kinetickej energie mikropohybov v pružine (jej vnútorná energia, resp. energia obsahu) nadobudne pôvodnú hodnotu.
A to je všetko.
Pojem „potenciálna energia“ je len MODELOVÁ predstava, ktorej reálne nič nezodpovedá.
Ale, keď už výhodne používame pri riešení úlôh mnohé iné modelové predstavy, prečo by sme mali zavrhovať práve túto?
Samozrejme, to nič nemení na tom, že musíme vedieť rozoznávať medzi (užitočným) modelom a objektívnou realitou. Podstatný pokrok v poznaní dokážu zabezpečiť len poznatky, ktoré korešpondujú s objektívnou realitou v dostatočnej miere.“ Koniec citovania.
Potenciálnou energiou „v pružine“ však problémy s premenou mechanickej práce na (prípadnú) inú formu energie nekončia.
Pamätám sa ešte, ako som v mladosti sledoval televízny vzdelávací program, kde nastolili takýto problém:
Natiahli relatívne veľké, kovové hodinové pero (plochú pružinu, stočenú do tvaru špirály) úplne na tesno a zviazali ho tenkým drôtom. Potom tento celok ponorili do kyseliny, aby sa pero úplne rozpustilo. Tak sa aj časom stalo. Otázka znela: kam sa podela kinetická energia zmiznuvšieho pera?
Je zrejmé, že kyselina zničila len jeho vnútornú látkovú štruktúru.
Atómy niektorých kovov, obsiahnutých v pere (v prípade, že bolo z legovanej ocele), zrejme chemicky reagovali s danou kyselinou. Atómy iných kovov v pere možno nie.
Vznikla tak, v prvom prípade, nejaká forma „chemickej energie“, a, v druhom prípade ešte nejaká iná forma energie, na ktorú sa zmenila oná predmetná „potenciálna energia“?
Ja osobne tipujem, že s prácou vynaloženou na natiahnutie pera, sa stalo – aj v tomto prípade – niečo podobné ako v príklade so stlačenou pružinou (valcového tvaru).
Oponent „tyso4“ sa nevzdáva a namieta ďalej (03.08.2018, 14:24):
„Ak sa vám podarí dokázať, že sa fyzika 200 rokov mýli a že potenciálna energia je len forma kinetickej energie, tak už len to vám zabezpečí svetovú slávu. Nemusíte ani pokračovať.
Do veľkej miery to zruší termodynamiku, spochybní obraz kvantovej fyziky atď.
Ale skutočne skúste povedať, čo sa pohybuje viac, ak priblížime dva elektróny k sebe. Elektrón nemá vnútornú štruktúru, ani ako struna či membrána sa nehýbe. Zrejme budete musiet vymysliet cudzišony, pretože nič známe a merateľné to nie je. Ďalší stupeň bude, ako z nich odvodíte aspoň Coulombovu silu, keďže tá určuje vo fyzike potenciálnu energiu. Ale, nech nepredbieham, začnime tým čo sa vlastne hýbe.“ Koniec citovania.
Tento oponent sa mi často snaží podsúvať (pochybné) výroky, ktoré som ja nikdy nepovedal. Možno je to len prejav snahy diskreditovať mňa ako osobu i moje myšlienky. Ale tiež to môže byť dôsledok neschopnosti analyticky myslieť a oháňať sa len naučenými (nezriedka až povážlivo nepresnými) argumentami.
Môj názor na deje v pružine odbil pomocou (v tejto súvislosti) vágneho pojmu „teplo“ a opäť začal operovať elektrónmi.
A že, vraj, elektrón nemá vnútornú štruktúru!
No, ak by to bola pravda, prečo sa potom elektrón – chápaný ako hmotný (mikro)objekt – správa pri urýchľovaní v urýchľovači elementárnych častíc relativisticky?
(Elementárne častice sú tu spomenuté len z formálnych dôvodov.)
A, z hľadiska teórie kozmodriftu, je relativistické správanie hmoty neklamným kritériom pri posudzovaní jej vnútornej štruktúry. Teória kozmodriftu považuje relativistické správanie hmoty za DÔKAZ jej vnútornej štruktúry.
Neobstojí ani tvrdenie, že - vo fyzike – určuje potenciálnu energiu Coulumbova (1736 - 1806) sila.
O potenciálnej energii možno uvažovať v súvislosti s každým druhom silového poľa
I.Newton (1643 – 1727) pracoval s predstavou gravitačného poľa ešte pred Coulumbovým narodením, ale vtedy pojem energie ešte nebol vôbec známy. Na druhej strane, ak môžeme veriť F.Engelsovi, napríklad Helmholtz, ten ešte ani v r. 1847 nemal úplne jasno čo len v otázke fyzikálnej jednotky energie.
Jediným pozitívom tohto príspevku je len to, že ma podnietil doplniť vyššie uvedené konštatovanie o potenciálnej energii (v súvislosti s fyzikálnymi procesmi v stláčanej a rozpínajúcej sa pružine) o podstatné upresnenie. –
Podľa teórie kozmodriftu, pohyb ľubovoľného hmotného objektu v objektívnom priestore (bez prítomnosti silových polí) popisuje úplne presne tzv. transvektorová kinetická energia, ktorá je základnou formou energie. K úvahám s inými formami energie daného hmotného objektu (resp. nejakej fyzikálnej sústavy) sa uchyľujeme – kvôli ich zjednodušeniu – len v takých prípadoch, keď poznanie presného mechanizmu silového pôsobenia danej formy energie nie je potrebné ani zaujímavé, resp. je aktuálne nedostatočné.
Pohyb toho istého hmotného objektu v objektívnom priestore s výskytom silových polí však bude prebiehať odlišne.
Popri transvektorovej kinetickej energii jeho vlastného pohybu treba vziať ešte do úvahy vplyv pôsobenia oných silových polí naň.
Ak vieme k REÁLNEMU SILOVÉMU POĽU pripodobniť nejaký vhodný MODEL POTENCIÁLOVÉHO POĽA, možno uvažovať o potenciálnej energii, ktorú nadobudne daný objekt v dôsledku svojej prítomnosti v konkrétnom bode reálneho silového poľa. A túto energiu možno – formálne – pripočítať k jeho transvektorovej kinetickej energii.
Výslovne však zdôrazňujem, že oná POTENCIÁLNA ENERGIA – striktne vzaté – NIE JE VLASTNOU ENERGIOU TELESA, ale ENERGIOU samotného SILOVÉHO POĽA, v ktorom sa teleso nachádza.
Ak sa, napríklad, dané teleso ocitlo na konkrétnom mieste gravitačného poľa, je táto poloha charakterizovaná (tamojším) konkrétnym potenciálom. T.j. množstvom energie, ktorú tzv. gravitony (resp. eteróny, hypotetické častice tzv. dynamického éteru) svojím silovým pôsobením tomuto telesu (v závislosti od jeho hmotnosti) nevyhnutne odovzdajú (resp. odoberú) na dráhe k bodu s iným potenciálom.
Pritom je dôležitý ešte jeden podstatný moment, totiž, či dané teleso prechádza objektívne nehybným silovým poľom alebo sa silové pole nejakým spôsobom pohybuje súčasne s ním.
Záver tejto časti
K menej všeobecným argumentom v prospech objektívnej povahy energie som sa opäť nedostal, preto ten cieľ odsúvam do ďalšieho pokračovania.
Vo viac-menej ucelenom výklade vytýčenej témy ma neustále zdržiavajú rôzne výhrady v diskusii, zväčša z pera tzv. „havkáčov“. Podľa nich som všetko, len nie rozhľadený a logicky uvažujúci človek.
Ja som zas – na oplátku – nútený, na ich margo, konštatovať ich neskrývaný nezáujem o moje myšlienky súvisiace s teóriou kozmodriftu, a tiež neuvážené predsudky voči jednotlivostiam i voči teórii ako koncepčnému celku.
Ja ale k záujmu o moje názory nikoho nasilu nenútim. Ja len ponúkam netradičné myšlienky, s cieľom inšpirovať čitateľa k hlbšiemu zamysleniu a (v nejednom prípade) možno aj k poučeniu.
Ale, napríklad, „havkáči“ o to nestoja.
Preto si ich dovoľujem upozorniť na citát amerického básnika a kritika E. Pounda (1885 – 1972).[3]
Ezra Weston Loomis Pound povedal:
Skutočné vyučovanie sa obmedzuje len na žiakov, ktorí trvajú na tom, aby sa niečo naučili. Ostatné sa podobá chovu dobytka.
Pokračovanie.
Pramene:
[1] ENGELS, F.: Miera pohybu. – Práca.
Dialektika prírody, PRAVDA, Bratislava 1976 str. 88-89
[2] Budúcnosť moderného vedeckého svetonázoru, III.
https://cudzis.blog.sme.sk/c/489489/buducnost-moderneho-vedeckeho-svetonazoru-iii.html
[3] https://citaty-slavnych.sk/citaty/54651-ezra-pound-skutocne-vyucovanie-sa-obmedzuje-len-na-ziakov-kt/
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
