Myslieť, to bolí.

Túto myšlienku vyslovil Michel de Montaigne, francúzsky renesančný mysliteľ, humanista a skeptik, zakladateľ nového literárneho žánru – eseje (1533-1592). Pripomínam ju preto, lebo je aj dnes veľmi aktuálna. Od 16. storočia pribudlo na svete ľudí neúrekom, medzi nimi vznikla aj ďaleko početnejšia "vrstva" vzdelancov, ale život bežného človeka kde-kade po svete stále nie je to, čo by optimálne mohol byť. Nie je to čiastočne aj preto, že sa Michel Montaigne nemýlil?
Začína sa rozbiehať nový školský rok 2016/2017 a učiteľom začína ďalšia kapitola nekončiacich pokusov vyformovať zo svojich žiakov lepších a rozhľadenejších ľudí. Pri tej príležitosti by som chcel krátko zaspomínať na troch svojich učiteľov z mladosti, na ktorých som nezabudol ani v dôchodkovom veku a - ak žijú - poďakovať sa im za to, že mi dali do môjho osobného života svoj skvelý príklad. Tým spôsobili, že sa dnes môžem podeliť o nové, moje osobné poznatky (konkrétny príspevok k vede) s ľuďmi, ktorým sa podarilo (alebo podarí) vyhnúť obidvom spomenutým druhom hlúposti.
Prvým nezabudnutým učiteľom je môj stredoškolský profesor chémie na Strednej všeobecno-vzdelávacej škole v Poprade, pán Michal Brejčák. Keď som ho spoznal, bol to vzhľadný a príjemný mladý učiteľ, ktorý sa žiakom snažil sprostredkovať aj vedomosti nad rámec povinných školských osnov. Učil ma v pohnutej dobe bezprostredne po udalostiach v r. 1968. Vďaka nemu som sa vypracoval až na účastníka celoštátneho sústredenia chemickej olympiády v Banskej Štiavnici v r. 1970, ale, keďže ma viac priťahovala fyzika, pri rozlúčke so strednou školou mi zariadil školský dar - dosť hrubú učebnicu fyzikálnej chémie. Aj dnes vám za všetko dobré úprimne ďakujem, pán profesor.
Druhým učiteľom, na ktorého nezabudnem, práve pre slová v nadpise článku, bol dr. Ján Maďar. Zdá sa mi, že som ho prvý raz uvidel v prvom semestri na prednáške z mechaniky, v posluchárni v budove na rohu nejakej zastrčenej uličky kdesi pri Medickej záhrade. (Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského mala vtedy svoje priestory roztrúsené na 33 miestach naprieč Bratislavou, ale všetky boli viac-menej v dosahu trolejbusovej linky č. 39.) Nenápadný, skromne pôsobiaci, vecný. V krátkom príhovore k nám - "fyzikálnym novicom" - spomenul práve tú pamätnú vetu, že "myslenie bolí". Štúdium fyziky bude ťažké. Myslím, že vtedy som sa tiež dozvedel o princípe tzv. "Occamovej britvy": Nepredpokladajte nič, čo nie je pre riešenie danej problematiky potrebné!
Zapamätal som si tiež jeho skúsenosť, ktorú nám stručne vyrozprával počas prestávky. - V komárňanskych lodeniciach vyrobili loď, ktorá pôsobila perfektným dojmom len do chvíle, kým strojníci nenaštartovali lodné motory. Od tej chvíle sa začala nepríjemne otriasať a lodiari toto chvenie nevedeli žiadnym činom odstrániť. O pomoc sa obrátili na fyzikov. Dr. Maďar povedal: "Bolo zrejmé, že závadu môže odstrániť jedine skrátenie hriadeľa lodnej skrutky, ale o koľko presne ho treba skrátiť, to nikto nevedel."
Vtedy ešte neexistovali osobné počítače. Vrcholom techniky v tomto smere boli sálové počítače, do ktorých sa údaje vkladali pomocou diernych štítkov alebo diernych pások. Dr. Maďar zmizol z môjho osobného života bez toho, aby som sa o ňom dozvedel niečo bližšie. V dnešnej dobe internetu nie je problém "vygúgliť", že slovenský fyzik, doc. RNDr. Ján Maďar, CSc., narodený 21.3.1926 v Parchovanoch, umrel 24.6.1995 v Bratislave.
Česť vašej pamiatke a - vďaka!
Tretím učiteľom, ktorý na mňa urobil nezabudnuteľný dojem, bol matematik dr. Ján Mózer. Ten sa začiatkom 70-tych rokov minulého storočia vyznačoval tým, že v oddychových pauzách na svojich dvoj-trojhodinových prednáškach z matematiky veľmi rád a zanietene rozprával rôzne biblické príbehy. Čo som si však zapamätal skoro doslovne, bol jeho výrok: "Ja budem spokojný dovtedy, kým na nákupe potravín nájdem mlieko a rožky na svojom mieste."
Na prvej svojej prednáške (striedal sa s matematikom prof. RNDr. Jurajom Mamrillom, CSc. ,1935-1985) rezolútne vyhlásil: "Neverte ničomu, čo vám nedokážeme!" A naozaj sa stalo, že jeden študent z našej 30-člennej skupiny (boli spolu tri), našiel v skriptách tvrdenie, s ktorým nesúhlasil. Keď to oznámil Jánovi Mózerovi, ten si pozrel predložený text, na chvíľu sa zamyslel, a napokon nám povedal: "Škrtnite si to! To naozaj nie je pravda."
Z internetu viem, že dosiahol postavenie doc. RNDr., DrSc., ale nenašiel som jeho životopis. V článku na http://www.etrend.sk/ekonomika/ako-to-vyzera-ked-sa-veda-robi-naozaj.html, sa doc. Ladislav Kvasz zmieňuje aj o Jánovi Mózerovi. Spomína, citujem:
»Začal som študovať matematiku na „matfyze“ v roku 1980. Pár rokov po Charte 77. Bolo to také zašraubované obdobie, povinný marxizmus... Ponižujúce, no na druhej strane okolnosti zapríčinili, že mnoho odborníkov, ktorí boli z nejakej príčiny profesionálne odstavení, mali dosť času. Nemohli mať profesúry – napríklad vynikajúci matematik Ján Mózer – takže ak som s ním chcel diskutovať, našiel si čas prakticky kedykoľvek. Tiež existovali rôzne paralelné aktivity – textové semináre na pomedzí matematiky a filozofie, bytové semináre, napríklad u biológa Petra Sýkoru alebo Egona Gála, kde sa prekladali texty z kognitívnych vied, vznikali malé komunity, v ktorých človek utiekol z tej sivosti. Navyše pedagógovia mali dobre pripravené prednášky a ochotne sa venovali študentom. Systém dnes ide akoby proti učeniu, proti tomu, aby učitelia mali dosť času na študentov. Musia písať, administrovať granty, zháňať peniaze. Študentov je viac a je tu aj oveľa väčší publikačný tlak.« Koniec citátu.
Terajším študentom želám podobne zanietených učiteľov, napriek všetkým problémom, ktoré učiteľov - a vôbec slovenské školstvo - trápia. Aj mňa trápi, ale čosi iné.
Držiac sa doporučení svojich učiteľov, snažil som sa ísť do hĺbky študovanej problematiky. Trvalo mi to pol doterajšieho života. A prišiel som na to, že mnoho vecí v učebných osnovách o základoch fyziky nesedí. V priebehu jej historického vývoja došlo - z rôznych príčin - k odklonu zo správnej cesty k poznaniu objektívnej fyzikálnej reality. Poznávanie pokračuje. Ale čo možno očakávať od stavby na nespoľahlivých, resp. vyslovene chybných základoch? Na jednej strane sa vo vede a pri vzdelávaní kalkuluje s predpokladmi, ktoré nie je nutné predpokladať. - Dochádza tak k vážnym deformáciám predstáv o objektívnej fyzikálnej realite. Na druhej strane tieto deformácie predstavujú veľké zábrany v ďalšom pokroku vedy. Čím skôr treba urobiť nápravu, aby sme mládež v školách neučili nezmysly. Teraz, keď ministerstvo školstva ohlasuje nejakú novú reformu slovenskej vedy a školstva, je na to príhodný čas. Čas na korekcie v štátnych vzdelávacích programoch pre stredné a vysoké školy v oblasti fyzikálnych vied.
Sú to absurdné, nepredstaviteľné tvrdenia?
Vôbec nie. Viem to dokázať na konkrétnych príkladoch. Ale uznávam, že niektorým ľuďom, najmä akademickým vzdelancom s titulmi pred menom i za ním (a z toho dôvodu požívajúcim v spoločnosti nespochybňovanú autoritu), sa môžu zdať, na prvé počutie, naozaj absurdné a scestné. Verím však, že ovládnu svoju "montaigneovskú nadutosť a pýchu" a nebudú hľadať na túto tému nejakú "vyčačkanú" štúdiu v angličtine. Alebo článok v zahraničnom karentovanom časopise. Namiesto toho náčrt správnej koncepcie nájdu na skromnej webstránke www.kozmodrift.sk.
Ak tam nenájdu nič zmysluplné, tak najskôr len preto, že racionálne myslenie naozaj bolí.