Ťažisko článku predstavuje prvá časť textu práce Pukančana Samuela Strechu, publikovaný v r. 1928, miestami ilustrovaný mojimi (alebo prevzatými) fotografickými zábermi. Osobne som toho názoru, že text obsahuje mnoho zaujímavých a cenných informácií, ku ktorým sa laická verejnosť často ani nemá (resp. nevie) ako dostať. A tú sú - ako na tanieri. -
Samuel Strecha – Pukančanom (1.časť)
Podávam tento skromnučký monografický nástin, určený pôvodne pre monografiu veľžupy zvolenskej, jubilejnú to publikáciu, ku ktorej už teraz, po zrušení žúp, sotva dôjde, menovite verejnosti našej obce s tým sľubom, že ak bude možné, rozšírim ho časom v obraz objemnejší a výstižnejší.
Prial by si, aby i takto bol malou pobídkou v roku jubilejnom, menovite mladšej generácii mestečka, aby si vážila nasledovaniahodné príklady a snahy svojich predkov.
V PUKANCI v mesiaci marci 1928 PISATEĽ
Podľa publikácie Samuela Strechu: Pukanec, monografický nástin
Nákladom obce tlačil Ján Trnovský v Novom Meste nad Váhom, 1928, 26 s.
Jej text znie:
» Pukanec, stará banská osada, kedysi slobodné kráľovské banské mesto, najjužnejšie z banských miest Slovenska, za starého uhorského režimu do roku 1876 s vlastnou právomocou (municipiom), potom so sriadeným {1} magistrátom, konečne od roku 1889, premenené vo veľkú obec, leží pod 48°21´ s.š. (severnej šírky) a 26°22´ v.d. (východnej dĺžky) 370-372 m nad morom. (Najvyšší bod Veterník 765 m.) Je jedna z najstarších osád bývalej župy hontianskej a v dejinách banských miest hrala významnú úlohu.
Osada táto bola založená Sasmi. Boli to údajne, zo Saska dosťahovavší sa baníci pod vedením istého Hansa Bugga a odtiaľ vraj nemecké meno obce Bugganz – Pukan- Pukanec. Jeho meno je spomínané už v zakladačnej listine hronskosvätobeňadického opátstva roku 1075 a síce pod variantom Villa Baka (podľa Križku maďarský tvar slovenského Pukan – Pukanec). V roku 1321 je kráľ. priv. (kráľovskou privilegovanou) banskou osadou a túto výsadu dostala od kráľa Karla Róberta z domu Anjou. Je to najstarší pergamen, chovaný v archíve obce. {2}
Za panovania Žigmunda Lucemburského zaujíma miesto ako samostatný úd v jednote nižno-uhorských miest, je prepustené kráľovnej Barbore a pozdejším kráľovnám a stáva sa účastným práv a privilégií sdružených banských miest.
V dobách husitských, menovite v zápasoch Vladislava Jagailovca a Ladislava Pohrobka značne trpí, je na strane Ladislavovej. Pozdejšie v storočí XVIII., v dobe, keď hranice bývalého Uhorska boli tureckým impériom posunuté na juh terajšieho Slovenska a mesto ako pohraničná pevnosť vystavené častým nepriateľským nápadom, význam mu značne vzrastie. Od pádu Budínav roku 1541 až po rok 1685 je centrom ustavičných nepriateľských útokov tureckých a stáva sa akýmsi predvojom obrany susedných banských miest {3}, prečo jeho opevnenie múranými hradbami je viacerými snemami (v rokoch 1569, 1578, 1647, 1655) urgované.
Mesto je konečne opevnené spoločným úsilím a nákladom ohrožených banských miest, ktoré prispievajú i na náklady obrany. Pri stavbe opevnení pomáhajú i liptovskí poddaní. Že mesto za týchto okolností veľa trpí, je pochopiteľné. Je viac ráz dobyté, spálené, jeho nešťastné obyvateľstvo vyplienené, vyvraždené, bezbranné ženy a devy často odvlečené lúpežnými tureckými querillami do zajatia, menovite v roku 1664. Pôvodného nemeckého obyvateľstva v týchto dobách vždy viac ubúda a jeho miesto zaujme obyvateľstvo okolitých slovenských dedín, ktoré tiež ohrožené, nachodí útočište v múroch mesta, tak, že sa Pukanec úplne poslovenčí. J.J.Schmidt vo svojej, na konci dielka spomenutej, knihe tvrdí, že v roku 1626-tom pôsobí tu Melchior Vörös ako prvý slovenský kňaz a v roku 1670 utvorí sa z okolitých prisťahovavších sa Slovákov slovenská evanjelická cirkev.
Pôvodných nemeckých obyvateľov mesta pripomínajú priezviská niektorých dnešných obyvateľov ku príkladu Demicher, Schwarz, Ciglan (Zieglein) a i. {4} Búrlivé doby Bocskayho, Bethlena, Rákócyho a Tökölyho navštívily aj Pukanec. Tu hodno pripomenúť, že najviac dát, vzťahujúcich sa na Pukanec, má mestský archív bývalého kráľovského hlavného banského mesta Kremnice, ktorého niekdajší archivár, nezapomenuteľnej blahej pamäti Pavel Križko obohatil našu spisbu pekným príspevkom k dejinám Pukanca, historickou črtou „Hrozná noc pukanská“ (Slov. Pohľady 1895). [2] Cisár a kráľ Leopold I. roku 1686, výsady ťažkoskúšaného mesta potvrdil a daruje mu titul slobodného kráľovského banského mesta.
Obec Pukanec leží od severu a severozápadu objatá poslednými juhozápadnými výbežkami Slovenského Krušnohoria, zvanými „Ostrovský Vepor“, na juh a juhovýchod otvorená. {5} Keď sa z vtáčieho letu podívame na obec, jasne rozoznáme jej pôvodne oválnu, dlhšou osou od severozápadu na juhovýchod situovanú podobu. Tento ovál je pôvodné mesto, obtočené kedysi, prvotne palisádami (plotom), od roku 1569 múranými hradbami (u Križku v spomenutej historickej črte však ešte v roku 1640 spomínané sú palisády), ktorých zbytky sú na východnej strane starého mesta i dnes čiastočne zachované a len asi pred troma desaťročiami bola na tomto mieste, nad premostením priekopy hradby, kedysi objímajúcej, nepochopiteľným neporozumením obecnej vrchnosti pre dávnych svedkov minulosti svojho mesta, odstránená posledná mestská brána. Pôvodný rodný dom (rothauz), ako i obranný múr okolo rim. kat. farského chrámu, boli odstránené asi na začiatku druhej polovice minulého storočia. {6}
Reliéfny znak mesta, predstavujúci biskupa S. Mikuláša, patróna mesta a rim. kat. farského chrámu, v biskupskom ornáte, s mitrou na hlave a infulou v ruke, vzpriameného nad baníkom, ktorý pere kladivom do skaly, zdobil kedysi prôčelie brány {7}; dnes je vmurovaný do steny chodby radnice a nesie nápis: HEC PORTA(hor. index)II(dol. index)LL M CITTIS BAKABANIENSIS RENOVATA ES COMUNIBUS SUMPTBUS Aö DN 1737. Iná, menšia doska na vnútornej stene podjazdu niesla nápis: SUMPTIBUS COMUNIBUS SUB IUDICAT. DG D. IOANNIS NEMECSKAI ERECTUM 1723. Znak mesta nachodíme i na klenbe zasedacej siene radnice a rim. kat. farského chrámu. Na východnej strane hradieb, na mieste nepatrne vyvýšenom, čneje spomenutý farský chrám, ktorý ohradený kedysi múrom, opatreným strelnými otvormi, slúžil obrancom mesta za citadellu, v ktorej nachodili posledný útulok.
Predmestia, menovite ulice Gágor, Rumľovka, Lajtňa a prieložok (bydlo Cigáňov) sú na značnú diaľku rozvetvené smerom na sever, resp. severozápad.
Obci prináležia, smerom k Banskej Štiavnici, roztrúsené Majere (Breziny, Ďurica, Teplá voda) a politicky (nie školsky) pričlenená obec Uhliská.
Obec má podnebie, so zreteľom na svoju, spomenutým pohorím chránenú, od juhu a juhovýchodu ale otvorenú polohu, mierne, príjemné, ktoré umožňuje pestovanie vínnej révy, ovocia rôzneho druhu, medzi iným i orechov. Z ovocia darí sa menovite jablkám, ktoré sú hľadaným obchodným článkom, ale i slivkám. Obec nemá vo svojom chotári rieky, alebo väčšieho potoka, až na banské potoky, ktoré hnaly {8} kedysi stupy, mlyny.
Počet obyvateľstva dľa štatistiky z roku 1900 je 3318, z roku 1920: 2987, z roku 1921: 3021, asi v polovici rim. kat. a ev. a. vyznania, slovenskej národnosti. V obci býva i niečo Cigáňov.
Obyvateľstvo sa zamestnáva takmer výhradne remeslom, pri tom čiastočne i stádochovom a roľníctvom. Takmer každý z obyvateľov – živnostníkov disponuje nejakým väčším-menším pozemkom, ktorý si zväčša sám obrábä. Len mizivý počet docela nemajetného obyvateľstva živí sa nádennístvom a inou službou. Ľudí pôvodného baníckeho zamestnania od niekoľko desaťročí už niet. Nepatrný počet týchto „posledných Mohykánov“ pracoval oddávna už v baniach banskoštiavnických. Od niekoľko rokov badať istý, nie práve valný, príliv prezpoľného obyvateľstva z okolitých dedín i od Hrona (Brehy atď.). Na prácu odchodí v jarných a letných mesiacoch väčší počet murárov. Snaha po vysťahovaní, hlavne do krajov zámorských, je pri neutešenom stave malých živností dosť značná. Neveľká kolónia Pukančanov býva v priemyselných strediskách Spojených Štátov severoamerických a od prevratu i v Južnej Amerike, napospol v centre, v Buenos Aires. Najväčší kontingent živnostníkov pripadá obuvníkom. {9} Okrem týchto, so zreteľom na rozsiahle okolité lesy, je dosť značný počet remeselníkov drevených výrobkov: kolárov, debnárov. Je i istý počet garbiarov. Hrnčiarstvo, ktorého zaujímavé staršie keramické výrobky (cechové nádoby, krčahy a i.) bolo do nedávna vídať, už mizne.
V šírom okolí ojedinelým zamestnaním pukanských obyvateliek je pestovanie kuchyňskej zeleniny. Obec je doslovne obrúbená pásom zeleninových záhrad, v ktorých od včasnej jari, od svitu po pozdného mraku, pracujú neúnavné ženičky a s bezpríkladnou pilnosťou vzdelávajú pôdu záhrad. Vypestovanú zeleninu potom na trhoch bližších i ďalších miest odpredávajú a mnohé takto živia celé rodiny. Len žiaľ, že takto vynaložená energia pri neracionálnom zastaralom pestovaní z polovice vychodí na zmar. {10}
Novšie sa hojne vysádzajú pred niekoľkými desaťročiami fyloxerou zničené vinice, ktoré pri obozretnejšom výbere dozrievajúcich druhov (na Slovensku azda najvyššia hranica hrozna!) dávajú nakyslasté, ľahké pitné víno. No toto pestovanie dosiaľ nemá valného národohospodárskeho významu. Pestitelia držia sa, tak sa zdá, horvátskeho: “Još nijedan Zagorac nije prodao vina, popio go on i njegova rodina“.
Pokiaľ sa týče povahy pôdy, spodina je trachyt, vrchné vrstvy hlina a štrk. Bonita pôdy, dľa tabely výnosu, je II. Nerastného bohatstva niet, ačkoľvek sa sporadicky tvrdí, že by v útrobách okolitých vrchov malo byť ešte dosť rúd, ktoré následkom dávneho nedostatočného provozu neboly exploatované, ba spomína sa dokonca i existencia kamenného uhlia. {11} Nateraz je v obci malý lom, parná tehelňa a škrydliareň p. Viliama Keviczkého. Lesný porast z juhu je dub, zo severnej strany ihličnany. Z druhov pozemkov je najviac lúk, menej ornej pôdy a sadov, 40% plochy chotára je les. V chotáre obce vypestované obilniny nestačia pre obyvateľstvo.
Katastrálna rozloha chotára je 6998 kat. jutár 1500 siah a je obdialnikovej podoby, ohraničená väčšinou umele. {12} Najväčšia šírka katastru je 6, dĺžka 10 km. Katastrálnych čísel je 6880. Rozloha najväčšieho katastrálneho čísla je asi 30 jutár, najmenšia niekoľko siah. Najväčším majetníkom je politická obec, ktorá drží 4000 jutár lesa, ärár asi 180 kat. jutár, ostatok je majetkom súkromných vlastníkov. Pôda sa delí dľa práv nápadníctva. Miestnych mien katastrálnych častí je do 700, mnohé z nich pripomínajú nemeckých predkov ku pr. Varjab (Veinrebe?), Rôštate (Rauhestätte?). Obec má 605 čísel s Uhlisky 742 a neteší sa, následkom nedostatku dráhy a teda odlúčenosti od sveta a vôbec neutešených hospodárskych pomerov, zvláštnemu vzrastu. Terrain obce je kopcovitý, pôda chotára naklonená v ¾ k juhu vo ¼ k severu. Spomenuté pohorie je vodným predelom riek Hrona a Ipľa.
Domy sú múrané a síce väčšinou z mäkkého materiálu (surová tehla). drevených domov už niet, iba staré stodoly okolo obce sú z dreva. Starých charakteristických stavieb už niet. Domy sú prízemné a majú z pravidla jednu prednú a jednu zadnú izbu, v prostriedku býva predsieň „pitvor“, ktorého múrom po dĺžke predelená polovica slúži za kuchyňu. Pokračovaním domu sú miestnosti hospodárske. Popri dome po dĺžke vedie zväčša nekrytá chodba „podstena“, ktorá delí dvor od domu. Veľmi málo sa stavia. Novšie domy majú výzor domov menších miest s vysokými pomerne oblokmi, štukkovanými povaľmi atp. a sú dosť hygienické. Dláždi sa napospol mäkkými doskami, ačkoľvek sú domy, kde je ešte dlažbou ubytá zem. Kúri sa drevom, osvetľuje petrolejom. Zariadenie izieb je jednoduché, v novšom čase však i komfortnejšie.
V obci jesto liečivý prameň, sírnato-železitá „Špitálka“ nepríjemného zápachu, primomínajúca skazené vajcia. Je dľa chemického rozboru liekom hlavne proti škrofulóze a chorobám štítnej žľázy. Voda je pitná a občania si ju pochvaľujú, radi ju pijú. {13} Obec pred niekoľko desaťročiami sriadila verejný kúpeľ, kde v štyroch vaniach prebytočná (i hriata) voda prameňa slúži i prespolnému občianstvu ku kúpaniu, ale pri väčšej péči, aká sa dosiaľ zo strany obce kúpeľu venovala a pri reklame, ktorej vôbec niet, dala by sa frekvencia prespolného obecenstva privábiť. Tohto roku {14} je renovovaný a opatrený slušnými email vaňami.
Najväčšou prekážkou rozvoja obce je jej odľahlosť od bušujúceho ruchu sveta, poťažne nedostatok premávkovej arterie, ktorá by ju k nemu priblížila, t.j. dráhy. Najbližšia železničná stanica sú na 22 km vzdialené Levice, kam vedú dosť zanedbané, málovyhovujúce cesty a síce jedna na Bohunice, druhá na Pandorf. {15} Pred válkou sa pomýšľalo na stavbu dráhy, ktorá by bola uskutočnená nákladom pomerne neveľkým (asi 100 000 korún) ale i ten sa zdal byť rozhodujúcim činiteľom privysokým. A dnes? ... Druhá, asi 24 km vzdialená (nepočítajúc chodník cez vrchy ku Hronu, v lete pešcami hojne frekventovaný, na N. Baňu) je Banská Štiavnica. Asi rok chodí denne dva razy tour-retour via Bohunice – Bátovce – Žemberovce – Levice autobus, súkromný podnik, hojne používaný. Pošta a telegraf sú v meste, o telefón sa zdĺhavo vyjednáva so štátom. «
Pokračovanie.
Poznámky:
{1} Redakcia (MaF-u, pozn. autora – pozri [1])
{2} Majetok, darovaný hronskosvätobeňadickému opátstvu v XI. storočí bol vytýčený hraničnými umelými kopcami zeminy, navŕšenej do niekoľkometrovej výšky. Takýto hraničný kopec sa ešte v druhej polovici 20. storočia nachádzal v lokalite Dolné lúky. Metódou (rádioaktívneho izotopu uhlíka) 14C ho prebádali na podnet obyvateľa Pukanca Petra Klinku pracovníci Katedry jadrovej fyziky UK Bratislava a určili jeho vek na 900 ± 90 rokov.
{3} S Pukancom susedila východne Banská Štiavnica a severne Nová Baňa a Krupina.
{4} Klein, Weinziller, Weis.
{5} V súčasnosti by sme použili názvy: Slovenské Rudohorie a Štiavnické vrchy.
{6} Rozumej XVIII. storočia. Na miestach, kde sa na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia stavala budova obchodného domu Jednota na námestí v blízkosti rim. kat. kostola, sa v základovej jame našli zvyšky drevenej palisády. Vtedajší organizátor stavby staviteľ Ján Klinko zadal tieto artefakty na datovanie metódou 14C na Katedru jadrovej fyziky Uk do Bratislavy. Výsledky boli zverejnené v Radiocarbon, vol. 19, No 3. 1977 P.389-391. Poukazovali na drevo z XV. storočia n.l.
{7} Dnešný pravopis používa dvojhlásku „ie“ namiesto autorom použitého „ô“.
{8} Pred zmenou pravopisu v roku 1954 sa tu písalo „y“.
{9} Podľa zručnosti a vzdelania sa rozoznávali príštipkári, šustri – obuvníci a čižmári.
{10} Po 2. svetovej vojne, najmä po roku 1948 zvýšenie životnej úrovne a úmrtiami starších, na takúto prácu naučených žien, táto tradícia zanikla.
{11} V sedemdesiatych rokoch 20. storočia Rudný prieskum zo Spišskej Novej Vsi hľadal aj v okolí Pukanca ložiská uránu. Výskum sa uzavrel konštatovaním, že uránové kaverny sú prítomné, no ich exploatácia by bola stratová. Analýza banskej vody, vytekajúcej z Ergištôlne, vykonaná pracovníkmi KJF UK v Bratislave koncom šesťdesiatych rokov, poukázala na nadmerný obsah Ra.
{12} Zastaralé jednotky plochy, 1 jutro ~ 0,3 ha; 1 siaha – maďarsky öl = 1,8965 m2.
{13} Po roku 1950, kedy sa vrtom mienila zväčšiť výdatnosť prameňa, sa voda postupne stratila.
{14} Rok 1927.
{15} Po roku 1949 premenovaný na Devičany.
Pramene:
[1] https://blog.sme.sk/cudzis/veda-a-technika/pukanec-i
odporúčam aj
[x] http://www.svetobeznik-samuel-siket.sk/str_3os_16.html ,
[2] https://www.pukanec.sk/hrozna-noc-pukanska.html
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
