"Počkaj s tým, keď bude mať tri roky, to potom len prestaneš dávať plienku a do týždňa to bude vedieť" - vraveli mi. A ja som im uverila!
Už by som mohla byť od života poučená, že mne sa nič nepritrafí jednoducho (ako hovorí najlepšia kamoška - tebe sa musí stať naozaj všetko) a vždy si to musím vybojovať (aspoň si to viacej vážim - upokojujem sa, keď si fúkam rany).
No ale naivita je mne vlastná, takže si jedného dňa hovorím - poďme na to.
Jeden z desivých predelov v živote matky - naučiť dieťa na záchod. Keďže sa mi nočník akosi vždy protivil, povedala som si, že rovno na veľkú toaletu.
Kúpili sme také to sedátko - aj s peknými obrázkami Macka Pu - hádam pomôže. Prirodzene, vyvolalo nadšenie. Lenže čo ďalej? Našťastie vtedy prišla na týždeň mama a tá pomohla. Zo začiatku to ako-tak išlo: Ciko do gatí a občas do záchoda (v sprievode obrovských ovácií), kaki do gatí. Keďže môj drahý prebalil za celé tri roky cca 5 plienok tohoto typu (aj to v sprievode zvukov, ktoré mi navždy ostanú v pamäti), ostalo vyklápanie predmetného do záchoda a následné ručné prepieranie na mne (aj pri tom skučal ako ranený pes a bral sa kade ľahšie).
Živo mi to pripomenulo môjho starého psíka (nech je mu zem ľahká), ktorý keď sa pokakal, vždy som prosila otca, aby to vybavil. No ale čuduj sa svete, zvládla som to. Lenže mama odišla. A s ňou aj chuť mojej malej na kohosi zapôsobiť.
Samozrejme, treba pokračovať - vravela som si. Postupne sme sa dokonca dostali k fáze: ciko do záchoda, kaki do gatí. Ale keď už som vyklápala tretie kaki za deň, nahnevala som sa a dala som plienku. Samozrejme, malá sa začala hanbiť a tak keď prišlo na kaki, schovala sa kamsi do rohu a tam to vykonala. Iste, nie vždy mala plienku a tak som párkrát našla roztomilý odkaz na zemi. Inokedy mi priniesla v ruke malý bobok alebo zašpinené prsty... Najlepšie zapôsobilo, keď boli na návšteve svokrovci a ja som odrazu za novou sedačkou našla poriadne veľký kus... oného.
V škôlke ma nezabudli upozorniť, že kaki je všade!
Rozhodla som sa však svoj boj neskončiť! Kaki nakoniec pôjde dolu záchodom, aj keby čo bolo! A tak kupujem nový záchod. Malý, taký pre deti. Je veľmi šikovný, lebo po do-využívaní sa dá premeniť na stupienok k umývadlu a ten sa ešte bude hodiť. A navyše ho môžem použiť pre ďalšie deti, ktoré čoskoro pribudnú.
Zatiaľ sme dosiahli to, že ciko ide dolu záchodom, hoci za úplatok (mami, two spiders please - pavúčiky sú také špeciálne tvarované želatínové cukríky od Hariba). Ale ide.
No a kaki? Aspoň sa ozve, keď ho už vyprodukuje. A to je začiatok. (Minule napr. keď sme tancovali odrazu vraví - mami, kaki tancuje - a ukazuje si na zadok. Tak už mi bolo jasné...)
Však ja to kaki nakoniec porazím - veď nie som prvá, ani posledná. Len dúfam, že tak do mesiaca, lebo už mám toho namôjdušu dosť.
PS: Jedno je na tom ale dobré - stala som sa mimoriadne odolná voči nechutným veciam.
(Čo sa nedá povedať o tom mojom úbožiakovi. A tak teraz, keď pribudnú dve nové deti, sa už škodoradostne uškŕňam pod fúz, pretože tentokrát bude musieť pomáhať aj pri kaki. :))
