Ráno ma zobudili o šiestej. Chcelo sa mi povedať - Ale ja mám ešte noc! - lenže tu by to nikto nepochopil. Tak isto ako doktor na vizite (na druhý deň) nechápal prečo sa smejem, keď povedal, že sa volá Cimrman (písané Zimmerman). Skoro nechápal ani to, kde sú Čechy...
Poslušne som si natiahla pyžamo s rozparkom na chrbte a išlo sa. Zdesenie vo mne postupne narastalo. Čo všetko so mnou budú robiť? A potom - epidurálka. Odkedy som kedysi (bože, už je to sedem rokov) mala spolubývajúcu v nemocnici, ktorej pravidelne odoberali tekutinu z miechy, akékoľvek ostré predmety v oblasti môjho chrbta dávajú moje nohy do pohybu.
Keďže som v živote neprekonala žiadnu operáciu, teátro mi pripadalo ako zo sci-fi filmu. Šesťuholníková miestnosť, ani malá, ani veľká, na zemi svietiaci šesťuholník (ideálne na morbídne mimozemské operácie unesených pozemšťanov). Zima ako v tanku. Pyžamo nahradili hrubou zelenou plachtou. Posadila som sa, nech mi to teda pichnú. Zuby mi drkotali od zimy aj od strachu - obzrela som sa a vidím štyri ihly, z toho jedna mala aspoň sedem centi... Kdesi v tomto bode prišiel akýsi postarší doktor (pôsobil na mňa akoby len išiel náhodou okolo) a začal kvakotať čosi o mojich medikamentoch zjavne s cieľom rozptýliť ma a docieliť, aby som prestala zvierať boky ležadla ako o život. Lenže ako sa máte uvoľniť, keď vám do chrbta idú pichnúť ihlu, na chrbtici cítite nedočkavé prsty anesteziologičky a je vám taká strašná kosa?
Ale dopadlo to dobre. Doktor síce pochopil, že rozptyľovaním nič nedosiahne - nadskočila som tri metre, keď som pocítila vpich kdesi hlboko v chrbtici, ale našťastie sa nič nestalo. Všetci sme si vydýchli...a potom.... aaaach tá úúúúľava! Po štyroch až piatich mesiacoch nosenia toho batoha na bruchu, bolestí chrbta a bedrových kĺbov....odrazu nemám spodok! Usmievala som sa ako blázon - tento dojem pre nezainteresovaných pozorovateľov musel umocniť aj fakt, že mi pripútali ruky po stranách.
Pred oči mi zavesili plachtu, aby som nevidela ten bordel. A potom som cítila už len rôzne ťahy a tlaky...(Ktovie čo mi robili so žalúdkom, ale nasledujúce dni som sa nemohla dojesť.)
Človek tak celkom neverí, že to v tom bruchu naozaj má, až kým to nevidí na vlastné oči. Kdesi uprostred operácie sa ozvalo čudné zamraučanie - asi ako keď privriete mačku medzi dvere. A potom mi rozjarená sestrička prikladá k tvári akési pokrčené zababrané čosi - tmavovlasé dievčatko...a po ňom druhé - toto je zasa blond. Takže ony tam naozaj boli....A teraz sú vonku, žijú, dýchajú, mraučia.... a sú také pokrčené...
Prvé tri dni po cisárskom si myslíte, že by ste radšej boli tlačili kamión cez stredný otvor (pardon, ale taký je to pocit), ale potom sa trocha upokojíte a uvedomíte si, že vám to vlastne prešlo ľahko. Koniec koncov, aj tak ma budú viacej trápiť strie na bruchu a to, že mám teraz prsia ako africká domorodkyňa (pred tým ich držalo aspoň brucho hore), než nejaká jazva, ktorú ani nevidno.
Samozrejme, prvú noc som bola hore a už sa aj musela ozvať epi. Akoby mi chcela pripomenúť, že aj ona tu bude po celý čas so mnou. Ako keby to bolo potrebné.
Hneď na to ma prepadla strašná depresia, tak pod psa som sa v živote necítila a to už som sa cítila pod rôzne zvieratá. Začala som chápať, prečo je na tom velikom okne ten jediný otvárací dielik taký strašne úzky...
Moja spolubývajúca, tiež s dvojičkami, bola zase úprimne rozladená z faktu, že po troch dňoch som takmer normálne chodila, zatiaľ čo ona sa ledva baťkala dookola. Aj deti jej vrieskali každú chvíľu, zatiaľ čo moje poslušne spali. Nemohla som jej to vyčítať - mám proste šťastie či čo.
Po siedmych dňoch ma pustili domov. Úprimne, najviac som sa nemohla dočkať, kedy vymením sieťované nemocničné gaťky (inak celkom sexi) za normálne prádlo.
Teraz mi ostáva už len veriť. Veriť, že moje dcéry ma tiež budú tak svedomito kŕmiť a prebaľovať, keď na to raz príde.
Čo myslíte, budú....?
