Chcem vždy povedať toľko vecí. Napríklad, že to tentoraz nebolo také silné ako minule, alebo že som bola zpola pri vedomí, alebo že teraz samozrejme nevládzem rozprávať a potrebujem sa vyspať. A potom vždy ten zvieravý pocit hrôzy. Hrôzy z čohosi čo neviem pomenovať, čohosi neskutočného, ako je napríklad nočná mora.
A keď sa vyspím, všetko pominie, strach odíde a ja sa nikdy neviem rozpamätať, prečo som sa tak hrozne bála. Je to preto, lebo sa už nemusím prebrať? Je to strach z náhlej straty kontroly? Je to strach, čo sa za tú chvíľku bezvedomia môže stať s mojím telom?
Pamäť nie je mojou silnou stránkou. Kedysi bola. Ale dnes mi už dobre slúži jedine tá vizuálna. Často bývam dezorientovaná, pýtam sa viackrát na tie isté veci. Čiastočne tomu pomáhajú aj lieky, ale iba čiastočne.
Začiatky boli hrozné. Tam mám niektoré mesiace úplne vymazané, hlavne ten prvý polrok. Je čierny ako smola.
To, že mám epilepsiu, som sa dozvedela v dvadsiatich dvoch rokoch. Mala som šťastie, prvý záchvat u niektorých ľudí bol aj ten posledný. Napríklad u môjho bratranca. Narazil pri páde o niečo hlavou a bolo to fatálne.
Ja som však ani nevedela, že sa niečo stalo. Presnejšie, nevedela som, že sa vôbec niečo deje. Vyšla som ráno z izby, pomerne dezorientovaná. Mama hneď zbadala, že som akási divná a po opakovaných pokusoch prinútiť ma na niečo si spomenúť, ma vzala k doktorovi. Ten sucho skonštatoval, že som asi mala epi záchvat a že si ma nechajú v nemocnici na pozorovanie a pár testov.No, vykľul sa z toho mesiac. Urobili mi CT, magnetickú rezonanciu aj EEG. Nenašli nič. Žiadnu podozrivú vlnku, žiaden nádor na mozgu. Nič. Tak urobili ultimatívny test. Spočíval v narušení spánkového režimu. Musela som ostať celú noc hore a následne mi mali urobiť merania. Celú noc hore! Ono sa to zdá ľahké, keď si to tak človek povie. Keď sa do dvanástej všetci vyparili, vzala som si knihu a čítala. O tretej som prestala vidieť na písmenká. Medzi treťou a štvrtou ma neskutočne zmáhalo na spánok. Ticho ako v hrobe, ale kdesi v tom tichu bolo počuť spokojné odfukovanie iných šťastlivcov. Vražedná kombinácia. Hrala som s kartami solitaire. A stále dookola. Na knihu som stále nevidela. Okolo piatej (alebo to bola šiesta) sa začali konečne objavovať sestričky. Rozptýlenie. O desiatej (!) som mala vyšetrenie. Nechali ma hodinku pospať a nasadili mi na hlavu “čapičku”, z nej viedli kábliky do krabičky, ktorú som mala mať celý nasledujúci deň na sebe. Každá sebemenšia reakcia sa mala zaznamenať. A žiadne spanie. Podvečer okolo šiestej som hrala karty a spolubývajúcim som hovorila, že mi je dobre a že to je celé poriadny omyl. Ja nemám žiadnu…..a vtom som prestala ovládať svoje telo. Chcela som čosi povedať, ale nemohla som. Mozog dostal skrat. Začula som ešte výkriky a pokusy zachytiť ma, keď som padala z postele a potom už nič.
Peklo sa začalo.
