V nemocnici: Nepamätám sa, či mi ostali nejaké modriny po tom páde. Spolubývajúce ma zrejme zachytili včas. Vlastne som mala šťastie v nešťastí, lebo ak by sa po tomto vyšetrení nič neudialo, urobili by mi tzv. lumbálku – odobratie tekutiny z miechy. Veľká ihla do chrbtice. Samo o sebe dostatočne mučivá predstava. Moja najmladšia spolubývajúca – asi v mojom veku – tým prechádzala často. Následne mávala hrozné migrény. Vedeli, že jej niečo je, ale nevedeli čo. A tak brali a brali. Veľmi mi jej bolo ľúto, ale kdesi vovnútri sa ozval aj ten sebecký hlások, čo vám vždy povie – šťastie, že to nie si ty. Okrem mňa v nemocnici boli ešte dvaja s rovnakým „postihnutím“. Veľmi mladé dievča a chlapec. Na toho chlapca asi do konca života nezabudnem. Kdesi som čítala, že pri každom záchvate odumierajú mozgové bunky. Nuž ak je to pravda, tak on bol toho živým príkladom. Bol na úrovni dieťaťa. Vyzeral, akoby ani nevedel, čo sa okolo neho robí, len sa usmieval. Mával niekoľko záchvatov denne. Denne! Mne stačil jeden týždenne, aby ma na štyri dni odrovnal. Ľutovala som ho a strašne som sa bála, že takto budem o pár rokov vyzerať aj ja. Prvé dva roky som o tom nebola schopná hovoriť. Plakávala som. Pre neho, aj pre seba.Po mesiaci testov a pozorovania ma prepustili. Dali mi kartu so všetkými vyšetreniami a diagnózou. Nepamätám si presné znenie. Uvedené bolo takisto, že príčina je neznáma, ale to sa týka väčšiny prípadov epilepsie. Epi má mnoho variácií a je slizká ako had. Večne sa vám vykrúti z rúk, práve keď si myslíte, že už ste na to „kápli“.Bolo mi to vlastne jedno. Nechápala som. Nič. A ďalej je už len tma. Tri mesiace si nepamätám vôbec nič.
V práci: Práca. Mala som prácu. Bola to dobrá práca, v mojom veku dokonca výborná. Bola som softwarový konzultant. Čo zo mňa ostalo po návrate z nemocnice? Roztržitý, zábudlivý, nechápavý a večne popletený jedinec.Kolegovia mi nerozumeli. Nikto sa na nič nepýtal. Mlčali ako ryby. Trpela som. Nezáujmom, nepochopením. A svojou neschopnosťou.Teraz už viem, že to nebola moja chyba. Bola to ona – Epi. Zovrela ma do pazúrov a vyžmýkala všetku súdnosť. Uvrhla ma do čiernych depresií. A nikto sa stále na nič nepýtal. Nezaujímalo ich, prečo sa stokrát pýtam tie isté veci, že si nič nepamätám, že nie som schopná rozumných rozhodnutí. Chcela som byť sama, ukryť sa do kúta, zmiznúť na inú planétu.Napokon som pochopila, že to nemá zmysel. Odišla som. Potrebovala som dovolenku.Išla som sama do Egypta. Naši tým trpeli. Mali pravdu, ale ja som potrebovala byť sama aj za cenu vlastného života. Nevládala som sa už dívať na ľudí okolo, ktorí ma pozorovali ako myš napakovanú dynamitom. Kedy to vybuchne, kedy to bude?Mám len hmlisté spomienky na otravných chlapov, starých aj mladých, s bielymi aj pokazenými zubami. A na to, že pyramídy boli hrozne malé a obliehané turistami. Čistý obchod – ako inak. A smrad. Bol tam hrozný smrad. Smrdelo jedlo, voda, pôda. Smrdela celá zem. Je možné, že Egypťanom by to smrdelo u nás. A možno som to bola ja. Aj tak som väčšinu dovolenky presedela na záchode trpiac povestnou „faraónovou chorobou“, po slovensky hnačkou. Mala som tam jeden záchvat. Mamu skoro šľak trafil.
Doma: Sprcha, umývanie zubov, vlasov... obyčajné činnosti. Koľkokrát som ráno bežala z kúpeľne, pretože som dostala záchvat. Raz som ledva stihla vyskočiť z vane. Chcela som dobehnúť na posteľ. Mäkkú a bezpečnú. Nestihla som to. Zrúcala som sa na zem. Pri tom som lícnou kosťou „pobozkala“ zárubňu. Modrina ako svet. Zobudila som sa na to, ako mi moja najlepšia priateľka prikladá studenú lyžičku na tvár. Kdesi v podvedomí sa mi vynorila spomienka, vlastne to bol len akýsi pozostatok, ako ma zachytila po tom údere a ako som zhíkla od hanby, keď som sa prebrala úplne nahá. Neskôr mi prezradila, že som zvrieskla ako banší, až jej krv stuhla v žilách. Pár krát sme sa na tom už aj zasmiali. Človek sa totiž priamo po záchvate nachádza v akomsi medzi štádiu, keď si celkom neuvedomuje, čo robí, hoci si to môže hmlisto pamätať. Vtedy som to nevedela, ale teraz už viem, že teplá voda môže byť jedným z provokatérov záchvatov. Doteraz sa nerada kúpem. Len sa rýchlo osprchujem vo vlažnej vode. Nerada si umývam aj vlasy, ale sú veci, ktoré sa proste musia, ak človek nechce vyzerať ako z kanála. Aj umývanie zubov mi robilo problémy. Bolo takmer pravidlom, že som pri tom dostala záchvat.Snažila som sa umývať si ich v kuchyni, lebo kúpeľňa akoby bola priam začarovaná.Naučila som sa ľahnúť si na zem. Hocikde, priam aj do psieho tohto, ale záchrana života je prednejšia. Vpálila som si túto myšlienku do podvedomia, pretože vedomie pri záchvate vypína. Čo ak to nabudúce nebude „len“ zárubňa?
