- Počúvaj, - vraví Mark, - nechceš ísť v septembri do Paríža na štyri dni? Jeden deň pre nás a ostatné pre decká do Disneylandu...
V septembri?! Čo zošalel? Ako mám vedieť, čo bude v septembri, keď nás čaká toľko vecí pred tým! Celých deväť mesiacov nového života a on sa pýta, čo bude v septembri. Pozriem na neho akoby sa zbláznil. Iste, jemu sa ľahko hovorí. Nikto mu nebude o mesiac pchať trubicu do zadku (či ako sa ten klystír vlastne robí) ani injekciu do chrbta a rezať brucho, aby vytiahol dve nové deti. A ktovie, čo všetko so mnou ešte budú robiť, veď sa mám dostaviť o deň dopredu. A koľko budem mať záchvatov tentokrát?
Tehotenstvo a epilepsia nejdú veľmi dohromady, ako som si už stihla overiť prvýkrát. Hormóny ovplyvňujú hladinu liekov a preto musím brať viac. Lenže lieky majú negatívny vplyv na deti, takže nie zas priveľa. Niekde tam sa stanoví hranica v zmysle - treba počítať so záchvatmi, ale aby neboli príliš silné. Tie moje si robia, čo len chcú. V poslednom čase prichádzajú veľmi rýchlo, ledva sa stihnem uložiť na zem. Naposledy som si porezala nos - som zvedavá ako, keď som ležala na kachličkách a okolo nebolo nič. A ešte tie pridružené problémy s dýchaním. Predtým som také nemala, no ale prečo nie. No a aby bolo viacej zábavy, mám aj problémy so zvýšenou zrážanlivosťou krvi. Takže beriem hromadu liekov a k nim - injekcie.
Ale nesťažujem sa. Môj problém je v tom, že tento pôrod kvôli komplikáciám a faktu, že čakám dvojičky, bude úplne iný, ako ten prvý. A preto mám strach. Veľký strach. Neviem, čo bude, koľko to bude bolieť a či to všetky tri (majú to byť dievčatká) prežijeme v zdraví.
A preto: Ak niekto prešiel niečím podobným - cisársky rez, viacero detí naraz atď., prosím dajte vedieť aké to je, či je to hrozné alebo menej a prosím žiadne zľahčovanie. Bolesti sa bojím menej, ak ma upozornili na to, že bude veľká.
Ďakujem.
