Človek občas číta niečo, o čom si hneď pomyslí, že to by teda nechcel zažiť. Aj ja som také čítala. Najprv som čítala, že kdesi existuje choroba zvaná epilepsia a hrozne som sa jej bála. A hopla! Už je tu. Potom som čítala, že niektorí pacienti sa môžu pri záchvate aj pomočiť – a čože?! Už je to tu. Vážne je to tu. Pozerám si na mokré rifle – takmer až po kolená! To bude asi kvôli tej studenej dlažbe, na ktorú som sa v Londýnskom metre uložila....
Chystali sme sa navštíviť Slovenskú ambasádu kvôli nejakým dokladom. Auto sme nechali ďaleko na okraji mesta, aby sme sa vyhli dopravným problémom a miesto toho sme zvolili metro. Tá stanica bola pomerne opustená, takže nás vlastne nikto nevidel, keď sa to stalo. Ako inak, prišlo mi aj zle od žalúdka. Keď som dovypľúvala svoje raňajky prehnutá cez plot odrazu zazriem, ako sa k nám blíži vysoká tmavá postava v rozgajdaných kapsáčoch. Vystrašene sme sa na seba s Markom pozreli. Vyzeral presne ako jeden z programu „Ross Kemp on Gangs“ (Ross Kemp je taký chlapík, ktorý rád hazarduje so životom, napríklad urobil seriál o rôznych gangoch v rôznych krajinách alebo natočil dokument z Afganistanu a pod.).Našťastie skôr, ako sme vzali nohy na plecia, sa ozval a namiesto „navaľ prachy, lebo ti vystrelím mozog“ vraví:
- Ste tam OK, nepotrebujete pomoc?
- Eh, nie. Vďaka.
Vytisli sme. No toto – kto by si to bol pomyslel! Aj som sa zahanbila. V hlave som dospela k názoru, že priveľa telky ohraničuje predstavivosť.
A niekedy vtedy ma začal prefukovať vietor. Pocítila som nezvyčajný chlad. Pozriem dole a tu....
Ľudia si občas radi rozprávajú veselé príhody o tom, komu kedy kde ušlo (aj to aj ono). Teraz už mám aj ja jednu. Ale veselá nie je. Musím však povedať, že odvtedy sa mi to nestalo (možno mi pomáha to, že do postele nosím ponožky). A aby bolo na záver príhody aj čosi pozitívne, tak po niekoľkých týždňoch sme to skúsili znova a ambasáda bola otvorená a dokonca sme to aj vybavili. Happy end.
V živote epileptika sa stále niečo deje. Nie vždy je schopný si to aj uvedomiť. Sme takí aj onakí, niektorí z nás otvárajú a zatvárajú šuflíky, iní padajú na zem v záchvatoch, alebo len zízajú „do blba“, kým sa nepreberú. Čítala som aj o takých, ktorí nastúpia na autobus a preberú sa na neznámom mieste. Oj nie! Pfuf, ešte to tu nie je. Myslím, že prestanem čítať.
Čo sa týka mňa, na prvý pohľad nič nevidno. A tí, ktorí ma nepoznajú, by na to neprišli ani pri druhom pohľade. Lenže kdesi tam sa stávam príliš otvorenou a môj kedysi jemný sarkazmus sa pekne zaostril. Som agresívna, impulzívna a emotívna, občas hodím pohár o zem alebo udriem päsťou do steny, aby som nemusela udrieť Marka. Viem, že to nie som celkom ja. Veď kedy som ja už nariekala pri filmoch?! A keby len pri smutných koncoch! Ale aj pri veselých – vlastne pri všetkých. Je to akoby som bola stále tehotná. Mávam návaly paniky a som v konštantnej depresii. Z veľkej väčšiny za to môžu vedľajšie účinky liekov. Je celkom zaujímavé vidieť samého seba, ako v situácii, keď by ste sa normálne skrčili do kúta odrazu vstávate a vyjadrujete sa – hoci to zvyčajne spôsobí konfrontáciu, ktorej sa normálne vyhýbate. No odrazu už nič nie je normálne. Bývali časy, keď som plávala pomedzi dni v akomsi opare a ani som nevedela, ktorý je deň v týždni. Vnímala som len hnedo-biely škaredý koberec a rastlinu Alfonza. Veľmi dúfam, že do tých časov sa už nevrátim.
Mimochodom - môj nový doktorko mi práve zvýšil dávku jedného lieku aby ma prestala obchádzať aura – v poslednom čase bola vážne otravná – a nezabudol vtipne podotknúť, že práve tieto zvyšujú agresivitu. Hm. Chudák Mark J.
PS: Nevzdávajte sa – vždy môže byť ešte horšie.
