"Igooor, Igor, kde toľko trčíte! Prišite túto hlavu na toto telo a pre istotu mu našite aj dve nové ruky - človeku niekedy dve ruky na všetko nestačia, tak aby bol šťastný!"
"Ánho, bháne dhokthorhe."
"Výborne. Ďalší!"
Takto nejako by sa to možno odohralo v knihe Terryho Pratchetta. (Samozrejme toto by bol len veľmi stručný výťah - vynechala som tucet vtipov, farbisté opisy pacientov, Igora a doktora, a pohyby veľkej A'Tuin. Ale o to tu teraz nejde)
V realite sa to začalo celkom nevinne:
Niekedy, keď sa mi večer nechce spať, pozerám National Geographic alebo Discovery. A tu odrazu narazím na program, kde rozprávajú o tom, či je možné prišiť hlavu jedného tvora na hlavu druhého tak, aby tá stará hlava s novým telom spolu prežili a boli šťastné (rozumej - aby sa navzájom akceptovali). Podstatou tejto vedeckej otázky bola snaha o prežitie človeka v situácii keď jeho telo utrpí zranenia nezlučiteľné so životom, ale hlava - resp. mozog je v poriadku. Myslím, že konečným zámerom aj bola transplantácia mozgu. Nepamätám si ten program veľmi dôkladne, takže nebudem poskytovať úplné informácie, za čo sa dopredu ospravedlňujem. Ale myslím, že sa to dá vygoogliť.
V každom prípade ukazovali prvé pokusy na zvieratách, ktoré sa robili v 50-tych, 60-tych rokoch (myslím, skrátka v dobách po vojne). Prvý ukazovali pokus s dvomi malými opicami. Hlavu A prišili na telo B. Čo sa stalo so „zvyškami" si viete domyslieť. Vedeckým úspechom ale bolo, že nový „tvor" žil - síce len nejaký čas - ale žil, hýbal očami a ústami a pod. Celkovo bol záber na jeho hlavu dosť desivý na to, aby som nespala niekoľko ďalších nocí. Hrozne totiž pripomínal človeka. Čo chcel autor diela vyjadriť bolo, že hlava môže prežiť na inom tele. Samozrejme za predpokladu, že sa správne našije (opäť myslím na Igorov, najschopnejších chirurgov Zemeplochy).
Hrôza ma ale ovalila až pri videu z druhého pokusu. Akýsi maniak našil hornú časť tela malého psa na telo druhého - veľkého. A samozrejme, obidvaja psíkovia žili (ako dlho už neviem). Zábery ukazovali ako tento "výtvor" pobehuje po tráve. Obidve "časti" fungovali.
Samozrejme človek, ktorý to urobil vstúpil do histórie a trčí tam dodnes, len sa mi nechce ho hľadať.
A tak rozmýšľam - nezachádzame niekedy trochu priďaleko, keď hľadáme cestu k dlhšiemu životu? Veď takéto šialenosti by som nepredvádzala ani na škrečkoch, nieto ešte na opiciach a psoch!
Áno iste, druhá strana povie - na niečom sa to predsa musí vyskúšať! A čo transplantácia srdca a iné?!
Áno, možno aj ja budem jedného dňa vďačná za nové srdce a dokonca za nové telo, aby môj mozog mohol fungovať o niečo dlhšie. (či sa mi bude pozdávať napr. trávenie s cudzími črevami alebo jeho stav cholesterolu, to je už iná vec - alebo čo ak budú mať iba chlapa na prišitie? Áááááá....)
Stále však potajomky dúfam, že k niečomu takémuto nikdy nedôjde a radšej mi naklonujú novú Soňu aj so starým cholesterolom a starými črevami.
Apropo: Kde vlastne sídli láska, v srdci (tele) alebo v hlave? ....Igor, IGOOOOR!
PS: Neobchádza vás hrôza z predstavy Ficovej hlavy na Mečiarovom tele....?
