Mal len dvadsať. Alebo dvadsaťjeden? Naposledy som ho videla na hodoch. U mojej babky na dedine. Zvykli sme sa schádzať celá rodina vždy na hody. V auguste. Pečené mäso s knedľou a kapustou. Paráda. Moja babka bola vždy skvelá kuchárka, ak pominiem pamätný obed, keď som v polievke našla chrobáky. A keď som odhrnula obal z rezňa, bol tam veru zavŕtaný tiež poriadny kus. Fujha! No ale inak.... vždy super.
A tak sme sa videli, rok čo rok, vyrastať, meniť, pribúdať atď. Niekedy pred desiatimi rokmi začali poniektorí členovia rodiny vynechávať, a tak sme nevideli všetky decká každý rok. A tak keď sme jedného dňa znova videli Tonka, prekvapilo nás neskutočne, ako vyrástol, veď sme ho hádam aj dobrých päť rokov nevideli. A ešte aj koziu briadku mal! Normálny mladík! A bol aj vtipný a šarmantný. My už sme boli troška staršie – nie o moc, ale predsa. Napriek tomu sme sa s ním dobre bavili. Veľmi nás prekvapil. Nevedeli sme, čo všetko sa skrýva v pozadí.
- Počula si o tom? Tonko zomrel...
- Viem, nemôžem tomu uveriť. Tonko! – znela tak smutne, šokovane, zdesene.
Ja som len počúvala. Nevedela som, čo povedať. Čo povedať o smrti človeka, ku ktorému ste necítili nič viac, ako pokrvné puto? Zdesenie nad náhlou smrťou, vnútorný smútok pre ďalšieho mladého človeka, ktorý nás opustil. Práve teraz, keď sme sa mohli spriateliť.
Tonko pil. Pil rovnako ako jeho otec. Mnohí si hovoria, že budú iní ako ich rodičia a napriek tomu.... skĺznu do tej istej rutiny. Ktovie prečo? Tonko mal smolu. Alkoholizmus kráča ruka v ruke s epi záchvatmi. A on jeden dostal. Prvý a aj posledný zároveň. Bol to môj bratranec. A ja som ho ani nepoznala....
PS: Oddychuj Tonko, oddychuj tam hore alebo kdekoľvek si, maj sa tam lepšie ako tu na zemi. Nezabudneme na teba.
