Treeesk! Rozletel sa pohár o zem. Prááásk! Praskajú hánky v pästi, ktorá trafila stenu.
Tak to som ja. Agresívna epileptička. Plačem, vrieskam, frflem. Šťastie? Možno šialený smiech, ktorý ma niekedy prepadne. Smejem sa na hlúpostiach. Niekedy oprávnene, niekedy len tak, aby som sa vysmiala dosýtosti. Nebýva to veľmi často.
Chudák Mark. Žije so mnou. Musí s tým žiť, je ku mne pripútaný citom. Nevie odísť. Vážim si ho a on ani nevie ako. Neviem mu to dostatočne povedať, ani teraz keď oplývam prehnanými reakciami mu neviem povedať, ako veľmi ma trápi, že mu spôsobujem takú bolesť.
Záchvaty paniky v práci. Prehnaná rýchlosť, náhlivé opravy chýb. Hanblivosť no i prehnané sebavedomie. Moje pravé ja sa ukrýva za týmto všetkým. Ako mám vyjsť, keď ani neviem odpovedať na prostú otázku - Ako sa máš?
Ľudia sa väčšinou naozaj nestarajú, ako sa mám. Je to fráza. Hovorím - Fajn. Dá sa to vydržať a podobne. Lenže ja sa nemám fajn. A nedá sa to vydržať. Záchvaty nechcú prestať, stále sa vracajú, hromady liekov narastajú. Doktor, ktorý vyzerá ako Jeremy Irons s obočím Brežneva povedal, že treba len nájsť to správne množstvo. Mne sa však zdá, že pravdu mám ja - správne množstvo neexistuje. Operáciu mi zamietli. Mám pocit, že som na v koncoch. JA, ktorá si vždy uchovávam nádej mám pocit, že už nie je kam ísť.
Vchádza Mark a bez slov mi dáva veľké medvedie objatie. Vie o čo ide.
- To tie vedľajšie účinky. - vraví mi. Bez neho by som ďaleko nezašla. Drží ma na nohách. Dáva mi silu pokračovať.
Načas spať, načas vstať, nezabudnúť lieky, nikdy nepiť alkohol, nikdy nešoférovať, žiadny poobedný spánok v nedeľu, vyhýbať sa príliš teplej vode a príliš hlasnej hudbe.
Prekliate pravidlá, prekliate vedľajšie účinky!
Držím palce všetkým, ktorí prechádzajú podobným peklom. Oprite sa jeden o druhého. Nedajte sa zlomiť. A keď je toho priveľa, nájdite kohosi, kto vám to pomôže niesť. Život o samote je neznesiteľný.
