O sedem rokov...
Moja Bibka je už pár rokov pod drnom, asi si v psom nebi konečne užíva pokojnú starobu, ktorú jej ten chlpatý medveď nedoprial. Veď ani mne nedoprial pokoja, vždy keď som prišla na návštevu. Len sa tak zahľadel svojimi dobrosrdečnými tmavými očami (bolo v nich vždy toľko detskej nevinnosti a psej vernosti, že ste sa na neho nemohli hnevať, aj keď ste veľmi chceli) a potom.... celý nadšený skočil. Len tak, od radosti. Brat do neho nevedel vtĺcť maniere, aj keď sa snažil - brával ho na cvičák a podobne. Lenže psisko malo príliš veľa energie. Príliš veľa pre zaneprázdnených ľudí a miniatúrny byt, v ktorom musel žiť.
Je jasné, že v takom malom preplnenom priestore sa zákonite začne budovať napätie. Hlavne, ak vzťahy medzi ľuďmi nie sú celkom vyjasnené. U nás sa dalo nožom krájať. Vždy, keď som sa vrátila domov, akoby mi ktosi deku na nos a ústa pritisol - tak ma dusilo od napätia. Vzduch priam vybroval negatívnymi pocitmi. Musel to cítiť aj ten pes. Roky zavretý v "klietke" plnej napätia, večne okrikovaný, aby sa správal slušne. Postupne začal upadať, chlpatieť (tie dredy by mu Bob Marley mohol závidieť) a do očí sa vkrádal neidentifikovateľný smútok. Pes, ktorý predtým získaval juniorské ceny na výstavách, sa zopsul.
A jedného dňa...
"Alien (pes) má epilepsiu.", povedala mama do telefónu.
Mala som pocit, akoby som prehltla veľký kus ľadu. Toto je už kliatba, či čo. Ešte aj ten pes....
No vzápätí som pochopila. To, čo som si toľkokrát myslela sama pre seba a ako som si zdôvodňovala svoj stav sama pre seba - keď doktori nevedeli objaviť žiadnu príčinu. Jednoducho ho dostalo to napätie. Tak ako mňa pred rokmi. Ani ten pes to už nevedel vydržať. Citlivá ľudská duša, citlivá psia duša.
A vtedy som si po prvýkrát uvedomila čosi iného, čo som si dovtedy nechcela pripustiť - že toho psiska mám naozaj rada. Spomenula som si na jeho oči, ako na mňa vždy hľadel... a pocítila som obrovský príval viny a súcitu.
Verím, že psychický stav človeka veľmi ovplyvňuje jeho zdravie. A takisto začínam veriť, že epilepsia, ktorá nemá fyzické príčiny (napr. nádor na mozgu) je výsledkom tohoto stavu. Veď aj ten pes je len človek.
No koniec koncov, aj keby hafanovi zistili nádor na mozgu, nikto ma nepresvedčí, že to nie je výsledok toho psieho života, ktorý žil.
Najhoršie na tom všetkom je, že na výber sú len dve možnosti: smrť - v prípade nádoru na mozgu sa u psov nepredpokladá vysoká úspešnosť operácie, alebo život s epi. A ten ja veľmi dobre poznám a verte mi, človek by niekedy radšej volil smrť.
A preto čokoľvek príde viem, že môj brat bude veľmi zronený. A nie len on. Totiž tie psie oči, hoci som sa tomu úporne bránila, nakoniec dostali aj mňa.
Použité boli obrázky zo stránok:
