Časť prvá: cesta tam!
Cestu do Budapešte sme poznali naspameť. Stihli sme asi 8 x zablúdiť a 13 x zle odbočiť. Potvrdzujem starú známu pravdu, značenie maďarských pozemných komunikácií je na riť Paľovu.
Dnes to vyšlo na výbornú. Až na to, že sme zaspali. Rodičom sme zakývali, vyznali si letmým vševravným pohľadom všetko, čo sme mali v tej sekunde na srdci a vydali sa na cestu smer divoký západ.
Postrehy z budapeštianskeho letiska:
Vcelku malé, sympatické, dvojterminálové letisko, so vším všudy, s pravdepodobnosťou nestratenia sa. Značenie, ako inak, však pokulháva. S vozíkom na batožinu sme hodnú chvíľu hľadali výťah, no po ňom ani stopy. Nepomohol ani zamestnanec letiska, umiestnie výťahu definoval ako „ somewhere here“
Co sa týka security kontrol, teda procesu, keď vás zamestnanci letiska ženú do radu, nútia vás vyzliecť si kadečo, najme teda opasok, sme sa nedočkali ani slova po anglicky. Maďarské frázy, pokriky, znaky a gestá…ale to všetko sú len malicherné poznámky, ktoré nemenia nič na tom, že prvý let, z Budapešte do Londýna prebehol hladko, príjemne, rýchlo a najme in schedule time, čiže načasJ
