Som na smrt unavena, zmorena ,bez kuska energie a elanu.Znicena z cestovania, z celeho ostatneho tyzdna(a dalsi sa opät zacina!), z nicoty, ktora mnou akosi uz neprijemne dlho lomcuje.Otriasa mnou ako kuskom 18-rocnej handry, ba priam nebesky lahko si ma prehadzuje s beznadejou, svojou vernou druzkou.No aj napriek tomuto nie optimalnemu a vyrovnanemu stavu som svoje otupene zmysly akosi otupila o to viac a nedovolim si ist spat.Ktorasi choromyselna cast mojho mozgu ma totizto dennodenne presviedca o tom, ze ak nebudem hore dostatocne dlho(dostatocne dlho na to, aby som bola nasledujuci den fatalne mimo...) tak cosi vazne premeskam. A tak tu sedim, tukam a ...cakam...Ja verny spolocnik Vladimira a Estragona...No Godot neprixadza...Bojim sa...
Zodpovednost?Nie...S nou sa potykam tvarou v tar uz par rokov...Triezvo a poslusne..Nacuvam svojmu vnutru, obcas prchko jemu natruc..No teraz akosi nic..Neviem co je na truc, lebo neviem, co je spravne...Neviem kam, ako a ci vobec...Zrazu stracam podu po nohami...prepadam sa...Do udolia beznadeje...poxybnosti...a zas raz beznadeje...strachu..Strachu zo seba...Moje skalopevne presvedcenia padli ako domcek z karat....A su nenavratne prec...Neviem kam sa podeli, kto mi ich vzal...Ja?okradla som samu seba?
Laco Lucenic raz povedal- "Nemusel som mat na tavri ziadnu masku, nemusel som predstierat nic cudzie, co by mi bralo energiu...Neustale preberanie niecoho co ku mne nepatri ma oxudobnuje...".
Zivot je az ruzovo jednoduchy.Len ludska mysel je nevyliecitelna krvilacna bestia ...Da sa proti nej vobec bojovat?
