Su tri hodiny rano. Moj chlap sa vratil unaveny z baru a my sa nahodne stretavame “online”.Posledne hodiny, ktore by mal radsej venovat predpracovnemu odpocinku radsej travi s malym elektronickym zazrakom. Lepsie povedane s kybernetickou podobou usmievavej zeny.
V pozadi pocujem hlasy cudzich zien...vonku spliecha voda v bazene a ja si uvedomujem, ze byt na Havaji, v opojeni horucej letnej noci, krasnych zien a atmosfery nevydanej exotiky nie je mozne zatvorit sa medzi styri steny a hladiet do par centimetrovej obrazovky.
Mozne to je...je to realne...lebo kto naozaj miluje, ten neciti eroticke teplo havajskeho vzduchu, nepocuje prenikavy vabivy piskot chtivych zien...vidi len maly rozmazany obrazok mladej zeny, ktora sa na neho usmieva a v duchu dakuje Bohu za takeho chlapa.
A preto si o pravej laske nemozeme mysliet nic. Pravu lasku treba citit. Mat v sebe pokoj a vieru. V seba a toho druheho. Nie len vtedy ked lezite spolu v posteli, preplietate si vzajomne dlane, citite jeho vonu, nechavate sa unasat magiou tolkej nahromadenej existencie a mate v sebe ten sladky pocit, ze cely maly svet v podobe gombicky vam lezi pri nohah. Ale prave vtedy, ked sa nemozete dotknut, ani citit, ked je vsetko naokolo cudzie a vam neostava nic ine, len vasa viera, ze ten zazrak na druhej strane zemegule je tu pre vas...a vy zase pre neho...
