Rada cestujem vlakom.Este stale ma to fascinuje.Milujem vonu starych kozenkovych sedadiel,odporne spinavy kos,ulozny priestor na batozinu.Mam pocit ,ze vlaku naozaj nic nechyba.Aj teraz sa jednym zazrakom veziem.Nie je to vagon s kupe,ale len obycajna motorka-motorovy osobny vlak,zvany aj Anca(?).Premava hadam po celom Slovenkuj na kratsie trate.Mam rada toto prosredie.Pri nastupe zo mna akoby mavnutim prutika opadla unava,nechut terigat sa tri hodiny slimacim tempom.
Rada si obzeram spolucestujucich.Hned vidno,kto je tu "doma".Obycajni ludia,veseli i smutni,unaveni,sami ci s rodinou.
Najviac ma ale nadchyna,ak pristupi skupinka zeleznciarov.Vsetci spozorneju,hlucna vrava prestane a kratkou pozornostou vzdavaju "domacim" hold.Ti sa pysne,hrdo nesu kratkou chodbickou a uvelebia sa niekde v centre diania.Po tychto uchvatnych par sekundach sa znova vracia vsetko do starych kolaji.Debaty sa smahom sekundy dostavaju do bodu,kde prestali.Znova pocut,ze v Tescu maju cukor za 19,90 Sk ,ze nasho farara pre pletky s pediatrickou preradili "na Madarov",ze bandurky este nechytila plesen,ze paradajky sme uz postriekali,ze u Poliaka maju pekne muskaty a ze ta svina podnikatelska ma zase nove auto.To vsetko sluzi ako laskavy,nevtieravy prijemny podmaz pri pozorovani krajiny.
Tak ako dnes.Minam krajinu,od okna uz citit podvecerny chlad,slnko este pokusa trpezlivost korun stromov...A ja si opat raz uvedomujem,ze ze mam rada tento kraj.Mam rada tieto obycajne tuctove buriny popri trati.Mam rada nemotorne a sladko nedokonale potoky.Mam rada kopce pokryte nepravidelne tkanym zelenym kobercom.A ja si opat raz uvedomujem,ze mam rada vychod,ze mam rada Slovensko.Ze mam rada svoj zivot,ze mam rada seba...a svet ,v ktorom mam tu cest existovat.