Prezili ste uz niekedy nieco take intenzivne,ze vas to polozilo na kolena?ano...obycajne chytenie za ruku,prvy bozk,novy vztah,kytica kvetov len pre vas,zasnubny prsten,...nie vzdy vsak na kolena padame len pod vplyvom slasti.zivot prinasa aj tie nechcene,horke strasti.Nechutnu trpku bolest,sklamanie,ked sa vam cely zivot alebo aspon jeho dolezity usek narazom premietne pred ocami a vsetko je zrazu hore nohami.vsetko v co ste verili je fuc,vasa snaha,chcenie a praca vysli behom sekundy navnivoc.najhorsie na tom vsetkom je,ze vy,ktori s tym nemate nic spolocne,za nic nemozete,trpite najviac.preco je to tak?
Jasne...smutne pribehy pozname odhocikial...vypocujeme a zaroven prepocujeme...ja som to ale zazila dnes na vlastnej kozi...ten otrasny,otrasny pocit,ked sa snazite prebudit,lebo sa tomu co sa deje neda uverit...akoto ze vas niekto,koho milujete sklamal natolko ze zrazu ste si isti ze snivate?bohuzial...je to realita...xladna,bezcitna,kruta pravda vyciciavajuca zivot,usmev,vsetko...a nie postupne...casom nadobudnute stastie vam vezme v okamihu.a zanecha na vas obrovsku ranu.trhlinu v dusi,s ktorou sa stretavate pri kazdom pohlade do zrkadla...je to rana do ktorej vam pri kazdom pripomenuti nasypu spomienky kila soli.ked verite v nieco,co je uz davno prec a neviete sa z toho spmetat...neviete co skor.koho nenavidiet.za co?ked idete po ulici a obycajne fakty vam pripominaju tu istu piesen,tu istu skazenu pravdu,tu istu bolest,kvoli ktorej neviete spat,jest,premyslat,nedokazete zit...ja nedokazem.neviem co mam robit.zvijam sa od strachu,bojim sa zavriet oci.bojim sa ze znova uvidim to co ma poamly ale isto zabija...
slzy...
slzy su recou bolesti.ale skutocne bolesti su neme...
mlcim...
